Mníchovské slniečko sa s nami lúčilo intenzívne, akoby chcelo naznačiť, že nijako nezaostáva za svojim thajským bratom. V podstate mi to prišlo vhod, keďže som nás mohla zaodieť do tenkých jarných búnd a dúfať, že pri návrate späť na konci marca nás neprekvapí nečakaná kôpka snehu, tzv. posledná nádielka tohtoročnej sezóny. Kufre boli naplnené do prasknutia a mne išla prasknúť hlava neustále opakovanou myšlienkovou vstupnou (či výstupnou?) kontrolou : pasy máme, všetky sú platné, potrebné víza pre mňa sú nalepené, letenky sú v taške, pasy sú v peňaženke, peňaženka je v taške, taška je v ruke, tá ruka je moja... taška je v mojej ruke aj o desať minúť neskôr a v nej je i tá istá peňaženka... a áno, pasy tam ešte tiež vidno... no proste na zbláznenie... .
Na vysvetlenie: minulý rok sme došli na letisko, mali sme odlet okolo jedenástej v noci a pri ´check in´ nám zamestnanec letiska oznámil, že Michaelov pas už neplatí pre Thajsko asi dva roky...ani nechcite vedieť, čo som prežívala vtedy... . (A samozrejme, že sme neleteli v spomínaný deň).
Vysvetlenie číslo dva: MM sa niečo nezdalo na údajoch o lete, a tak večer pred odchodom zasurfoval na nete a zistil, prečo je let taký dlhý. My sme si mali spraviť obchádzku cez K.L. (rozumej Kuala Lumpur). Zalial ma studený pot. V papieroch to nebolo uvedené, a ja som si preto ani nezisťovala, čo potrebujem pri prestávke v Malajzii. Nasledoval okamžitý telefonát (a 60 sekúnd strávených v šokovom stave), počas ktorého nás zamestnanec cestovnej kancelárie učičíkal správou, že v uvedenom prípade z mašiny vystúpia iba cestujúci do Malajzie. No skúste poslednú noc kľudne zaspať, keď ste už viackrát získali nesprávne informácie od kompetentných. Do ktorej kategórie patrila jeho odpoveď???
Na letisku som zrakom surfovala po zamestnancoch aerolínii a skúmala, kto nás zadrží tento rok na území Nemecka s úmyslom prekaziť nám dovolenku...
Uff, uff...počuli ste ten výdych z opakovaného záznamu? Nikto nič. Prešli sme bez újmy na zdraví letištnou kontrolou a na pridelenom gate čakali na povolenie vstupu do lietadla. Cestovali sme s Qatar air. Charakterizuje ich šedo-fialová (bordová) kombinácia. Pri vstupe do airbusu som si okamžite spomenula na náš let na Nový Zéland pred viac ako 7 rokmi. Tiež to bolo niektorou z arabských spoločností a takisto tam mali všetky sedadlá zabudovaný monitor s hrami, filmami, rozprávkami pre najmenších, hudbou, správami. A to aspoň v 10 rôznych rečiach (polovicu i tak nerozoznám- arabské a indické nárečia).
Letušky a letušiaci boli veľmi úctiví. Všetkým deťom rozdali balíky na spríjemnenie cesty (tak to aspoň povedali). Dostali sme niečo, čo sme ešte v doterajších leteckých zbierkach nemali. Michael mal snáď najväčšiu radosť zo samotného batôžteka, v ktorom boli veci uložené. K výbave patrili i hodinky na ruku, omaľovánka s ceruzkami, strúhatko, nálepky a kartová hra „3 in 1“.
Lietadlo sa zaplnilo do posledného miesta. Ešte pred jeho rozbehnutím nám rozdali kyseľkavé cukríky (asi proti tlaku v ušiach).
Nastavenie správnej rozprávky, filmu a rečovej kombinácie pre môjho syna a mňa na monitoroch pred nami stálo moje batérie aspoň 50 percent energie, a tak som nemala nič proti ponúknutej alufóliovej strave. Leteli sme v ústrety tmy a čierňavy, ale rozprávky a strava naštartovali nášho juniora na nezničiteľný modus.
Podľa údajov na monitore sme sa niekde nad Saudskou Arábiou dostali do riadnych turbulencií, ale ani tie nevyrušili Michaela pri sledovaní Bernda a Biancy.
V Dohe (Qatar) sme pristáli čosi pred polnocou miestneho času. Už zvrchu sme videli vysvietené diaľnice a nejaké obydlia. Pri kombinácii výšky a tmy sa nedalo presne rozoznať, nad čím vlastne letíme. Hneď po opustení lietadla nás na schodoch ovial studený púštny vietor. Už pri „check in“ v Mníchove nás zamestnankyňa Lufthansy upozornila, že nás v Dohe vyzdvihnú autobusy a odvezú do príslušnej haly podľa nasledujúceho letu. My sme sa mali zviezť zo zelenej na žltú zástavku. Plán bol vyvesený aj v autobuse. Cesta trvala určitú dobu, ale v tej tme sme nevedeli odhadnúť, či nás vozia iba dookola, aby sme nadobudli pocit obrovitánskeho letiska. Budovy boli viditeľne farebne označené s príslušným nápisom, takže k omylu vlastne nemohlo dôjsť, ak človek nie je farboslepý a rozozná písmenká.
V hale so žltým nápisom priamo pri vstupe stála asi 100-členná skupina žien a mužov z Malajzie alebo Indonézie. Boli jednotne odetí v bielych moslimských kostýmoch. Muži mali čierne čiapočky na hlave, ženy boli v bielych (abájach, čadoroch, burkách) a kolo krku mali zelené šatky.
Ako šupiny unaveného, dlhokánskeho hada sme sa pomaly vlnili smerom k letištnej kontrole. Okolo nás stáli pasy z Japonska, Nemecka, Indonézie, Filipín, USA, atď., etc., usw. Práve mnohí cestujúci z ázijských krajín sú typickí svojim ochranným rúškom na tvári a takí nechýbali ani tu.
Skupina Japoniek žmurkala na nášho blondiačika (takých ony rady) a ja som rozmýšľala, či prchajú alebo sa vracajú domov...
Letisko v Dohe bolo priemerné, chýbal mi závan exotiky z tejto zemepisnej šírky. Dá sa povedať, že som z neho bola sklamaná. Na prízemí bolo obrovské duty free, na poschodí som ocenila stovky sedadiel pre cestujúcich. Hoci bola polnoc, hmýrilo sa to tam ako v mravenisku či úli za bieleho dňa v špičke. Prešli sme okolo sklenenej náhrady minaretu. Ako vo výklade sme mohli pozorovať moslimov, kľačiacich na koberci a modliacich sa k Alahovi alebo tých, ktorí unavení zaspali v polohe skrčenca niekde pri stene. Pred minaretom ležali desiatky párov topánok. Nasledovala menšia, oddelená a čiastočne zatienená miestnosť s polohovateľnými sedadlami-lehadlami. Bola však plná a na tú vyše hodinu prestávky by sa nám i tak neoplatilo zavrieť očká... aby nám lietadlo nebodaj nezmizlo. Za ňou – teda tou akože spálňou- bola obrovská jedáleň. Kúsok od nej sa nachádzalo priestarnné a ohradené letištné ihrisko pre deti so skladačkovou stenou na lozenie. A hoci by ste si mysleli, že deti budú v túto nočnú hodinu niekde od únavy driemať v lone matky, váš predpoklad -snáď s výnimkou batoliat- by bol nesprávny. Aj náš na prvý pohľad nezničiteľný potomok ostošesť točil gombíkmi na hracích boxoch a ja som s únavou jastrila zrak, aby nám niekto v tom množstve nepribalil náš poklad ku svojej batožine.
Konečne rozhlasom vyvolali náš let a my sme sa presunuli do autobusu, ktorý sa s nami opäť zahrával v tme a povozil nás okolím. Na schodíkoch do lietadla sa s nami lúčil aj púštny vietor, ale už nebol tak studený. Toto lietadlo bolo novšieho vydania a monitory sa už dali ovládať diaľkovým ovládačom, schovaným v operadle sedadla. Našťastie zanedlho zaspal i Michael, lebo my dospelí sme tiež chceli privrieť svoje unavené očičká. V mašine, ktorá bola i teraz zaplnená do posledného miesta, nastavili program „chladiaci box“ a ja som bola vďačná za deky. A tieto dokonca neelektrizovali...
Nasledujúca zastávka bola v Kuala Lumpur. Letušky už usilovne pripravovali raňajky, ktoré sme mali stihnúť ešte pred pristátim. Michael by bol spal i ďalej, ale čo sa jedla týka, nie sú s ním žarty...
Po raňajkách sme si nastavili tetris a karty- solitaire. To je jediné, čo ma ochraňuje pred kolabsom pri takom dlhom lete. V K.L. vystúpili cestujúci do Malajzie a vystriedal ich horúci tropický vzduch. Aj letušky pristúpili nové. Ďalej sme leteli popri pobreží, ale ja som sa nedala zlákať MM, aby som zvrchu sledovala exotiku a hľadala slony či tigre... už som ani nevládala vstať zo sedadla a všetko mi bolo lautr fuk, teda jedno!
Na ostrov Phuket sme prileteli asi o štvrtej poobede. Po vyzdvihnutí batožiny sme zamierili k východu, kde sa na všetkých príchodiacich okamžite vrhali miestni taxikári, tzv. tuk-tuk mafia. Tentokrát som nezačula nádherný privítací koncert, teda spev exotických okrídlencov – asi preto, že koncert začínajú až v neskorších podvečerných hodinách?
Nás a ešte jeden pár z Nemecka vyzdvihla Thai, ktorá rozprávala rýchlosťou blesku. A sústreďte sa, keď máte za sebou (tuším) dvadsať hodín cestovania. Nemecky sa ževraj naučila v Goethe Inštitúte v Bankogu (klobúk dole, lebo rozprávala naozaj dobre), vyštudovala právo (to počas štúdia ich drilovali rýchlo rozprávať, písať a rozmýšľať) a pred 3 rokmi sa s rodinou presťahovala do Phuket Town.
Viete, že Ázijci nás volajú „dlhé nosy“? Aj naša sprievodkyňa nám všetky ceny prerátavala na „nos“ a nie na osobu... A sťažovala sa na Rusov, ktorí skupujú po kúskoch celý ostrov a ničia obchody domácim...
Cesta príjemne klimatizovaným mikrobusom viedla stredom ostrova na Phuket Town, aby sa neskôr stočila k západnému pobrežiu na Karon Beach. Oproti jazde pred rokom bolo vonku ešte svetlo, a tak sme mohli pozorovať miestny život. Hlavne ten na kolesách je zaujímavý. Hoci sa účastník cestnej premávky musí mať stále na pozore, vodiči tu jazdia relatívne kľudne – teda na ceste kľukato sem a tam, ale nevytrubujú nervózne ako blázni. Na trojprúdovej rýchloceste (pričom ten najkrajnejší a najštíhlejší prúd je určený mopedárom- motorkárom) sme prešli okolo idúceho pick-up-u naloženého stoličkami do výšky dospelého muža, ktoré pridŕžali postojačky dvaja chlapi.
Alebo sme míňali obchodíky na kolesách – najjednoduchší spôsob podnikania domácich – napr. palacinkáreň na kolesách a pod. Veľa áut vezie rôzne rúry, drôty, atď. Nehovoriac o živých ľudských nákladoch.
Najprv sme vyložili našich spolucestujúcich. Pred ich hotelom "venčili" domáci malé živé sloníča - tak ako u nás niekto dobermana či dogu...
xxx
Keď sme si išli zaplávať do bazéna, zamierili sme si to najprv ku sprche na kameni pod holým nebom a ja sa pýtam Michaela, načo si obúva šľapky:
"Ale mama, a čo keď stúpim na špinavého mravca?!"
xxx
Náš hotel sa nachádzal asi 400 m od pláže na veľmi rušnej ceste. Bol vstavaný do kopca a aj samotná recepcia sídlila vlastne na prvom poschodí. Hneď vedľa nej sa nachádzala polootvorená (či zastrešená?) jedáleň. Aj tu sme dostali uvítací koktejl, ale celkový dojem mal ďaleko od dovolenky v Khao Laku. Zamestnanci hotela nám vzali kufre a viedli nás do izby. Z recepcie sa išlo von do záhrady a schodmi hore. Neviem, ktorý nešťastný architekt naprojektoval rozloženie dvoch bazénov a zariadení k nich prislúchajúcich týmto spôsobom, ale úplne prvý dojem z komplexu bol hneď ovplyvnený a tým pádom i pokazený zápachom z WC, pretože sa muselo prejsť akoby tunelom povedľa neho. Bazény i napriek tomu lákali k okamžitému osvieženiu skokom do vody a plávaniu, ale my sme poslušne kráčali za zamestnancom hotela a ticho závideli dovolenkárom na lehátkach. Botanická záhrada na kopci mala v ponuke palmy, orchidey a všetko ostatné pestrofarebné, čo doma pestujeme s nasadením všetkých možných trikov, prosieb a zaklínadiel v kochlíkoch a skleníkoch. Hotel bol dosť veľký a rozdelený na niekoľko blokov. Za ním sa - kam oko dovidelo - rozprestierala už iba džungľa. Podľa popisu v info-brožúre boli hostia od tretieho poschodia v bezpečí pred tsunami vlnou a v prípade poplachu mali zostať na izbách a čakať na ďalšie inštrukcie. Potešila som sa, keď som zbadala číslo na našej karte – začínalo trojkou – teda sme v bezpečí. Mimochodom, viete, že keď zbadáte valiacu sa vlnu na horizonte, je už vlastne neskoro, ak sa nachádzate na pláži? Šíri sa totižto rýchlosťou približne 600 km za hodinu, čo je v prepočte 10 km za minútu. Časy rýchleho behu mám už dávno za sebou a takej vlne som sa ani na vrchole svojej športovej kariéry nevyrovnala. Ja som sa skôr spoliehala na okolitých túlavých psov a ich pud sebazáchovy. Keď spokojne ležali schúlení do klbka, dúfala som, že ich inštinkt neklame...
O niekoľko hodín neskôr padol môj skúmavý zrak na chodbu v bloku vedľa nás a o čosi vyššie nad nami. Tam začínali čísla dvojkou a ja som opäť trochu zneistela... ale nepýtala som sa ďalej, čo tu teda vlastne považujú za tretie poschodie.
Zo schodov sme vchádzali do otvorenej chodby, na ktorej sa nachádzali štyri izby. Všetky mali kúpeľne s vetraním do spomínanej chodby, čo opäť pošteklilo môj nos. Izba bola priestranná a drevenou stenou thajského vzoru predelená na dve časti. Bolo vidno, že už slúžila niekoľkým generáciám turistov, ale inak bola v poriadku. V časti s manželskou posteľou boli tmavé, dlhé parkety, ktoré prenášali zvuk pri každom pohybe. V menšej časti s prísteľkou boli tiché dlaždice. Terasa s čiastočným výhľadom na more bola priestranná (cez deň však kvôli horúčavám prakticky použiteľná len dobre trénovanými zamestnancami Lucifera). Iba na našom poschodí bola taká veľká a múrik, oddeľujúci nás od susedov nebol potiahnutý až ku zábradliu. Na úrovni nášho poschodia sa nachádzal i tretí hotelový bazén. Prístup k nemu však bol z opačnej strany a teda z ďalšieho bloku. Tento bazén bol na priamom slnku, tzv. grilovací. Dva spodné boli čiastočne ukryté pod stromami a palmami, a preto sme vždy mali nasmerované k nim.
Po vybalení kufrov sme sa najprv osprchovali a následne vybrali na podvečerný prieskum okolia.
Destinácia Karon Beach, ktorú sme si zvolili za cieľ cesty, mala v mnohom ďaleko od raja v Khao Laku (aspoň z môjho pohľadu). Je to typické turistické centrum, ktorých je pozdĺž západného pobrežia Phuketu niekoľko. Je tu všetkého veľa: turistov, áut, hluku, predavačov suvenírov, odpadkov, atď. Kto hľadá zábavu a nočný život, príde si určite na svoje.
Podľa rady domácich sme sa vydali skratkou do centra. Cestička viedla cez veľkú plechovú halu, kde bol prvý menší trh s predajom šatstva, obrazov a niekoľkých suvenírov. Tentokrát sedeli domáci pokojne na stoličkách pred svojimi stolmi s tovarom, občas nás oslovili - chatite rubášku? - ale tým to i končilo.
Priamo za halou sme sa ocitli v tejto uličke. Pestrofarebné domy ukrývali v sebe izby na prenajatie a na prízemí reštaurácie, masážne salóny, bary, suvenírové obchodíky, supermarkety, atď. atď.
Všade sa to hemžilo turistami a domácimi, z každého kúta vyhrávala iná muzika, všade vás lákali na masáže alebo ochutnávku kuchyne. Pri prezeraní okolia bolo treba dávať pozor na predavačov na štyroch kolesách a iných mopedárov, ktorí vám nečakane vbehnú do cesty.
Pomaly sme sa prebojovali k miestnej pláži. Na prvý pohľad bolo vidno, že patrí väčšiemu turistickému stredisku. Všade boli lehátka, slnečníky a veľa dovolenkárov, ale i miestnych. Všetci čakali na západ slnka. Piesok bol mäkkučký, voda v mori príjemná (i keď sa mi zdala o čosi studenšia-ak sa to tak dá nazvať- než v Khao Laku).
V týchto zemepisných šírkach zapadá slnko skôr ako u nás, tj už okolo 18:30 máte tmu. Mnohí z nás na pláži mali po ruke fotoaparát a snažili sa zachytiť čo najlepší spomienkový záber do rodinného albumu. Tuším i polovica mojich fotiek pochádza z pláže. Veľakrát som tam stála a dookola fotila ako posadnutá tú nádheru. Slnečnú i búrkovú.
Únava nás zahnala späť do hotela, osprchovali sme sa a vybrali sa na večeru.
Opäť sme prešli uličkou so šatstvom. Všímali sme si pozorne ponuku reštaurácii a zistili, že i tu sa už prispôsobili žalúdkom zahraničných (neázijských) turistov. Odvšadiaľ sa na nás usmievala ponuka pizze, steaku, šnicla, špagiet a iných, dobre známych špecialít. Ja som odhodlane zahlásila, že nevstúpim do ničoho, čo ma bude vítať pizzou...
Darmo som sa však tešila na vychýrenú štipľavosť miestnych jedál, ktoré som spoznala už pred rokom. Aj z nej tu ubrali v prospech väčšiny turistov.
Po večeri sme sa ešte z posledných síl poprechádzali v rušných uličkách Karon Beach a potom som už iba odpadla do hotelovej postele.
Tuk-tuk mafia
Tuk-tuk je motorizovaná varianta rikše, ktorá pochádza pôvodne z Japonska. Je to druh taxidopravy v mnohých ázijských krajinách. Jednotlivé rodinné klany prevádzkovateľov tuk-tuk sú tak prepletené a vplyvné, že sa im darí úspešne sabotovať hromadnú dopravu v mestách a medzi nimi.
Svoje stanoviská majú popri ceste v určitých vzdialenostiach od seba. Najlepšie je mať miesto pred väčším hotelom a čakať aktívne na cestovaniachtivých turistov, tj vnuknúť im nenápadne myšlienku, že vlastne v tú chvíľu chcú ísť radšej dopravným prostriedkom a nie po svojich, ako mali pôvodne v pláne .
Akonáhle opustíte priestory hotela, už počujete výkriky usilovných taxikárov: Mister, tuk-tuk? Ak odmietnete, znovu si sadnú na miesto a pokračujú napr. v načatej večeri, hrajú karty alebo sa veselo zabávajú s kolegami a pritom očami neustále sliedia po dverách hotela.
Taxy majú stanovené pevne a v prípade bežných jednorázových trás sa o cenu nedohadujú. Táto však bývala (aspoň čo som si všimla ja) rátaná za cestu a nie za počet osôb. V tomto držia za jedno (ako muškatieri). Ak si zvolíte trasy kombinované so špeciálnymi želaniami, treba cenu predom dohodnúť.
Nevýhodou mnohých takýchto stanovísk je, že sa nablízku nenachádza žiadne vhodné WC. A tak si ho zruční taxikári vyrobia. Omotajú napr. kmene blízko stojacich stromov starými plagátmi alebo plachtami, aby sa v určitej výške kryli pred zrakmi turistov a v prípade potreby ...
Samozrejme, že pri miestnych teplotách i menej citlivé osoby okamžite spozornejú pri ostrom pachu urínu.
Zaujímavé je, že jednotlivé stanoviská sa líšia svojim vzhľadom a to dosť podstatne. Pravdepodobne svedčia o finančnej situácii v tej ktorej tuk-tukárskej rodine a nie sú dotované nejakou mafiánskou centrálou.
Cestovanie tuk-tukom alebo miestnym autobusom bolo pre mňa vždy skvelým zážitkom. Ak sa však prihodí počas jazdy nejaké nešťastie, väčšinou má nedobrý koniec.
Ako mestská a medzimestská hromadná doprava fungujú väčšie modré autobusy (tuk-tuky boli rôznofarebné). Jazdia asi s 20-minútovým rozostupom a stopnúť ste si ich mohli kdekoľvek na trase. Ak človek nemá šťastie- vodič si ho nevšimne, alebo mu je nesympatický, má nadmernú batožinu, alebo je holt autobus plný - tak okolo vás prefrčí bez mihnutia oka a vy čakáte ďalších 20 minút, dúfajúc, že budete úspešnejší.
A takto to vyzerá vo vnútri. Klimatizáciu nepotrebujete, skôr sveter v diaľkových spojeniach. Fučí to tam odušu. Ak prší, vodiči zatiahnú vetracie priestory plastikovými závesmi alebo v tých lepších vozidlách zavrú okná. Vystupovať sa dá hocikde. Stačí zatlačiť jeden zo zvončekov vo vnútri dopravného prostriedku a vodič okamžite hľadá vhodné miesto na zastavenie. Platí sa pri výstupe alebo v prípade dlhšej trasy príde zrazu doprovod šoféra niekde v polovici cesty dozadu a skasíruje cestujúcich.
Na ostrove Phuket išli z jednotlivých pláži spoje do hlavného mesta, pláže však nemuseli byť vzájomne prepojené. Jednorázová cesta pre dospelého človeka stála bez ohľadu na vzdialenosť 30 BTH. Úplne krátka cesta tuk-tukom vychádzala od 150-300 BTH. Ďalšou nevýhodou hromadnej dopravy bolo, že jazdí iba do 18:00. V neskorších hodinách ste odkázaní na služby tuk-tuk.
Na ďalší deň sme pod vplyvom časového posunu a neustáleho upravovania klimatizácie, teda nastavenia správnych izbových teplôt, takmer prespali raňajky. Ešteže upratovačky disktrétne zaklopkali na dvierka...
Sála hotelovej reštaurácie bola zo strany cesty otvorená. Niečo ako zastrešená terasa. Vzhľadom na veľkosť komplexu mi pripadala dosť malá, ale vďaka 4 hodinám rozpätia na raňajky sa všetci hoteloví hostia nejako prestriedali bez väčších čakacích dôb.
Ázijské stravovanie na začiatku dňa sa dá skôr prirovnať našej obedňajšej ponuke. I preto v nej prevládali predovšetkým teplé jedlá a polievky. Ryža, cestoviny, zemiaky a mäso na niekoľko spôsobov. Jeden zamračený kuchtík každý deň pripravoval omeletu a volské oká. Samozrejme, že nechýbalo ani müsli, jogurty, sladulinké ovocie, džemy, syr, šunka a salám, bacon, vajíčka na tvrdo, croissanty, toasty & Co. Hrdlo si dovolenkári mohli zvlhčiť džúsmi, čajom alebo kávou.
Mne zachutil jeden šalát na thajský spôsob so zaujímavou omáčkou.
V mnohých z ázijských reštaurácii dostanete pred jedlom vlhké utierky- či studené, či teplé- na utretie rúk pred jedlom. V ten večer sme zakotvili v reštaurácii pri pláži, a keď nám podali ľadový kváder, divila som sa, čo to zasa za nové prekvapenie ... no bola to opäť utierka, ale kompletne zamrznutá.
Vo veľkej väčšine miestnych reštaurácií bolo zvykom, že platiaci hosť dostal zadarmo zeleninový šalát pred hlavným jedlom alebo ovocný po jedle.
V Thajsku dostanete k jedlu lyžičku s vidličkou. Mnohí turisti si túto krajinu mýlia s ostatnými ázijskými susedmi, ale tu sa naozaj neje paličkami. Výnimkou sú iba oblasti, kde žijú Číňania, alebo paličky k cestovinám v niektorým polievkových chodoch. Jeden z thajských panovníkov sa rozhodol pre kombináciu lyžičky a vidličky (všetky prísady v jedle sú už i tak naporcované na veľkosť sústa do úst), pričom ich lyžička má funkciu našej vidličky a ich vidlička našeho nožíka. V rekreačných oblastiach s turistami sú Thai zhovievaví, ak si príbor omylom zameníte, ale keď sa dostanete do zapadlejších kútov, je to prehrešok proti dobrým mravom, oblizovať vidličku, teda "nožík".
V Thajsku sa u domácich dostane na stôl všetko - polievka s hlavným jedlom - pri správnom jedení treba dávať pozor na kombináciu - štipľavé má byť vyvážené sladko-kyselým a ryžou. Ako zákusok sa podáva zvyčajne čerstvé ovocie.
Po večeri sme sa vybrali na prechádzku popri pláži, smerom na juh. Tu som pochopila, čo myslela naša sprievodkyňa skupovaním ostrova Rusmi. Všade svietili ruské nápisy, reklamy, prvé, čím sa nám prihovárali domáci, bola ruština...
Na ulici, paralelne bežiacej s plážou sme objavili veľké hotelové komplexy. Tuším všade mali živých spevákov - od imitátora Elvisa, cez country spevákov po Madonnu & Co.
Na druhý deň pokračovala ruská invázia... doobeda sme strávili pri bazéne, v tom teple sa ani nič iné neoplatí robiť a poobede sme mali stretnutie s delegátom cestovnej kancelárie. Vadim XY - Rus jak vyšitý.
S typickým ďie-akcentom v nemčine ...
Dozvedeli sme sa od neho niekoľko informácii, ktoré boli protichodné s tými minuloročnými. Tak napríklad minulý rok nás vyslovene odhovárali od požičania hocijakého dopravného prostriedku. V Thajsku ste totižto ako cudzinec vinný za dopravnú nehodu, ktorej ste priamym účastníkom, aj keď ste ju nezapríčinili. A to iba preto, že je človek cudzinec.
I napriek tomu sme videli na motorkách či v autách veľmi veľa turistov.
Najviac sa mi páčilo, keď na mopede išla natlačená štvorčlenná rodina, alebo (bambusové?) stoličky pre cestovanie s malými deťmi ...
Ďalej nám tvrdil, že vývoz akejkoľvek sochy Budhu je zakázaný, minulý rok nám bolo povedané, že thajská socha do 30 cm je povolená (nevzťahovalo sa to na čínskych Budhov)...
A ešte pred ovocím, ktoré už malo tiež sezónu, nás vystríhal náš delegát - durian, tzv. smradľavé ovocie. Je zakázané otvoriť, teda načať ho v uzavretých miestnostiach. Zatiaľ som nenašla nijakého dobrovoľníka, ktorý by ho otvoril pre mňa - iba tak zo záujmu, lebo ochutnať by som ho asi nedokázala - podľa tých, čo ho už zažili ´live´, musí neskutočne zapáchať. Plody dokážu ževraj narásť do veľkosti 10 kg, na trhoch sa predávajú 3-4 kg exempláre.
Dovolenka v Thajsku patrí medzi tie bezpečné. Okrem niekoľkých hraničných a konfliktných oblastí, ktoré sú i tak vyznačené vo všetkých sprievodcoch, (a pokiaľ sa nekúpete hore bez či úplne nahí – čo je v oboch prípadoch podľa turistického sprievodcu trestné), sa krajinou môžete pohybovať s kľudnou mysľou. Domáci mládenci majú ideál ženy v stelesnení útlej a skromnej dievčiny zo severu krajiny a väčšina Európaniek, o dve hlavy vyšších a v mnohých prípadoch i podstatne robustnejších, sa im v ich očiach jednoducho nevyrovná (iná situácia môže nastať, ak je v hre alkohol – vtedy sa radšej neoplatí pokúšať čerta ).
Opačnú kombináciu tu však vzhliadnete na každom kroku. Idolom mnohých domácich dievčat je dobre situovaný muž zo západných krajín - na veku a vzhľade nezáleží, hlavne ak sa postará o celú rodinu aspoň do tretieho kolena. Pri nestrannom pozorovaní zmiešaných párikov som mala pocit, že taká polovica dievčat – delegátok na výplň dovolenkových dní- si túto prácu súkromných animátoriek užíva plnými dúškami, ale zvyšná polovica mi pripadala, akoby to robila z donútenia. Z vlastného donútenia zabezpečiť tú veľkú rodinu. Thajské kamikadze. Aspoň na mňa tak pôsobili, keď s nezáujmom či odutými tvárami cupitali za svojimi sponzormi, pričom pre obyvateľov tejto krajiny je príznačný práve milý úsmev - podľa neho dostalo Thajsko i svoju prezývku- "krajina úsmevu".
Čo sa špeciálnych očkovaní týka, v podstate nie sú potrebné, ak sa v krajine zdržíte menej ako dva (?) mesiace. Všade sa dočítate, že v tomto ohľade sa dovolenka v Thajsku ničím nelíši od dovolenky v Európe a je bezpečná i pre deti. Ak sa predsa len vyskytne nejaká nečakaná pliaga, väčšinou vás i tak budú informovať delegáti vašej cestovnej kancelárie. A pri dlhšom pobyte sa môžete informovať na príslušných miestach.
Ďalšie varovanie zo sprievodcu: vyhýbať sa ázijským trhom s hydinou a vtáctvom.
V hoteli nám príšerne hučala klimatizácia. Ale na ten zvuk si po čase zvyknete. Pitná voda z obchodu mala horkastú príchuť.Všade sa po vonku túlali psy. Väčšinou na nich bolo vidno, že sú z „ulice“. Vychudnutí, špinaví, dokaličení. Vždy som ich sledovala, ako sa správajú...Taký nefalšovaný indikátor možného nebezpečenstva. Na rozdiel od minulého roku sme občas počuli miestne cikády (svrčky?), ale kým minulý rok okolo nás húfne lietali, tentokrát sme nezazreli ani jeden živý či ani jeden omylom zašliapnutý exemplár. Škoda. Tešila som sa, že tentokrát príležitostne určite nafilmujem ten príšerný zvuk, ktorý začnú vydávať, akonáhle ich človek uchopí prstami. Niežeby som ich brala do vlastných rúk, ale miestni v Khao Laku nimi vždy s radosťou strašili turistov.
(Pozor na oblasti s horuckou dengue)
Na tretí deň cca. 35°C horúčav, keď i vzduch v tieni pálm a slnečníkov neuveriteľne pálil pokožku, sme sa rozhodli skrátiť Michaelovi strih jeho hustých jemných vláskov. Najprv sme sa navečerali, lebo s prázdnym žalúdkom by bol na nevydržanie a potom sa rozhodli pre náhodný výber z niekoľkých salónov. Bolo 22:30, keď sme vstúpili do bielej miestnosti s bielou podlahou a veľkými zrkadlami. Mladé, sympatické žieňa, ktoré sa ho ujalo, začalo najprv strihať spodok hlavy elektrickým strojčekom, na vrch si zobralo nožnice. Šéfka pri pohľade na moje vlasy hneď zbystrila a pýtala sa so záujmom, či i ja by som nechcela skrátiť pačesy. Michael sa v kresle chichúňal popod fúz a po pol hodine sme z neho mali malého Cherokee. Mne sa to k nemu vôbec nehodilo, ale on bol nadšený (na druhý deň po zľahnutí vlasov som bola spokojná i ja)
Keď som ho išla odfotiť v jeho novom look-u, priskočila odzadu jeho kaderníčka a chcela sa vyfotiť s ním.
Kaderníctvo, ako väčšina obchodíkov, bolo otvorené do polnoci.
Na ďalší deň sme začali trénovať plávanie bez rukávnikov.
Navečer sme zamierili opäť ku moru a tentokrát sme si i zaplávali. A zasa som fotila, akoby ma za to platili.
Obloha sa zatiahla tmavými mrakmi, ale spadli iba dve-tri jemné kvapky. Nedali sme sa zastrašiť a stavali sme donekonečna pieskové hrady na pláži, ktoré padali za obeť hryzúcim vlnám prílivu. Slnko ešte stále vykúkalo spoza mrakov a v spolupráci s tými pár neškodnými kvapkami vytvorilo krásnu dúhu nad pralesom. Niečo podobné a tak krásne som ešte nevidela. Stromy z pralesa na kopci za hotelom sa do tej dúhy odeli a svietili pestrofarebným šatstvom jej prepožičaných farieb.
Po večeri sme zašli na miestny sobotňajší trh v areáli budhistického kláštora. Očakávala som od neho viac, predovšetkým nejaké zaujímavé stánky s jedlom a ovocím, ale prevládala opäť ponuka handier, a tak sme sa sklamaní vrátili do hotela. Kvôli stánkom a tme sme ani poriadne kláštor nezhliadli...
Cestou späť v uličkách mesta som objavila nové, neznáme ovocie. Vyzeralo ako hrozno s drevitou šupkou. Na druhý deň sme ho dostali v hoteli na raňajky. Nazvala som ho "nevlastný, hnedý brat liči". Aj dužinu mal podobnú, aj kôstka sa v nej skrývala, iba chuťovo by som volila skôr to liči.
Z materiálov cestovky na recepcii som sa o pár dní neskôr dozvedela, že sa jedná o LONGAN.
A ešte pred týmto ovocím, ktoré už malo tiež sezónu, nás vystríhal náš delegát - durian, tzv. smradľavé ovocie. Je zakázané otvoriť, teda načať ho v uzavretých miestnostiach. Zatiaľ som nenašla nijakého dobrovoľníka, ktorý by ho otvoril pre mňa - iba tak zo záujmu, lebo ochutnať by som ho asi nedokázala - podľa tých, čo ho už zažili ´live´, musí neskutočne zapáchať. Plody dokážu ževraj narásť do veľkosti 10 kg, na trhoch sa predávajú 3-4 kg exempláre.
V tom teple sme si po raňajkách zbalili uteráky a opaľovacie krémy, navliekli plavky a vybrali sa k spodným bazénom.
Zamierili sme si to k tomu hlbšiemu, lebo mal viac stromov na tienenie. Neznášam totižto grilovanie na slnku. Úspešne mu, teda jeho pálivým lúčom, všade unikám (Takže nieto divu, že sa ma po každej dovolenke známi pýtajú: a ty si bola naozaj tam-a-tam, veď si tak isto biela, ako keď si odchádzala )
Okrem toho, že v Thajsku nájdete vo všetkých turistických centrách masáže na každom kroku (a to doslovne), majú ich v ponuke i samotné hotely. Takže od bazéna sme mali i my výhľad na ponuku toho našeho. Túto masáž som vyskúšala už dvakrát predtým (raz v Nemecku, raz v Thajsku) a priznám sa, nie je mi moc po vôli. Pre mňa je to ako lámanie bosoriek. Netvrdím, že tam nie sú i príjemné veci, ale celkový dojem, ktorý tieto masáže zanechali u mňa, bol prirovnateľný k stredovekému mučeniu.
A toto je pohľad zvrchu na dolné bazény. Za hotelom nasledovala už iba divoká džungľa
Michael si v bazéne hneď našiel kamaráta, rovesníka. A hoci si vôbec nerozumeli, predsa si výborne rozumeli ...
Neskôr som z neho pri raňajkách (vždy dobehol ku nášmu stolu a spolu s Michaelom sa chichúňali) posunkovou rečou a viacerými trikmi vymámila, že sa volá Christian, má 6 rokov a pochádza z Nórska.
Lehátka sme mali pod stromom, ktorý, ako sme neskôr zistili, nás pravidelne bombardoval svojimi dozretými plodmi. Nikdy sa však nestrafil do cieľa.
Pri bazéne sme vydržali celý deň a hoci sme sa schovávali, predsa nás slniečko prekvapilo a ožhavilo na niekoľkých drobných cm². A preto: POZOR v trópoch
Večer sme opäť skončili na pláži.
xxx
V ten večer sme sa opäť nadchýnali západom slnka a Michael si našiel miestneho kamaráta na hranie s loptou.
Dovolenka v Thajsku patrí medzi tie bezpečné. Okrem niekoľkých hraničných a konfliktných oblastí, ktoré sú i tak vyznačené vo všetkých sprievodcoch, (a pokiaľ sa nekúpete hore bez či úplne nahí – čo je v oboch prípadoch podľa turistického sprievodcu trestné), sa krajinou môžete pohybovať s kľudnou mysľou. Domáci mládenci majú ideál ženy v stelesnení útlej a skromnej dievčiny zo severu krajiny a väčšina Európaniek, o dve hlavy vyšších a v mnohých prípadoch i podstatne robustnejších, sa im v ich očiach jednoducho nevyrovná (iná situácia môže nastať, ak je v hre alkohol – vtedy sa radšej neoplatí pokúšať čerta ).
Opačnú kombináciu tu však vzhliadnete na každom kroku. Idolom mnohých domácich dievčat je dobre situovaný muž zo západných krajín - na veku a vzhľade nezáleží, hlavne ak sa postará o celú rodinu aspoň do tretieho kolena. Pri nestrannom pozorovaní zmiešaných párikov som mala pocit, že taká polovica dievčat – delegátok na výplň dovolenkových dní- si túto prácu súkromných animátoriek užíva plnými dúškami, ale zvyšná polovica mi pripadala, akoby to robila z donútenia. Z vlastného donútenia zabezpečiť tú veľkú rodinu. Thajské kamikadze. Aspoň na mňa tak pôsobili, keď s nezáujmom či odutými tvárami cupitali za svojimi sponzormi, pričom pre obyvateľov tejto krajiny je príznačný práve milý úsmev - podľa neho dostalo Thajsko i svoju prezývku- "krajina úsmevu".
Čo sa špeciálnych očkovaní týka, v podstate nie sú potrebné, ak sa v krajine zdržíte menej ako dva (?) mesiace. Všade sa dočítate, že v tomto ohľade sa dovolenka v Thajsku ničím nelíši od dovolenky v Európe a je bezpečná i pre deti. Ak sa predsa len vyskytne nejaká nečakaná pliaga, väčšinou vás i tak budú informovať delegáti vašej cestovnej kancelárie. A pri dlhšom pobyte sa môžete informovať na príslušných miestach.
Ďalšie varovanie zo sprievodcu: vyhýbať sa ázijským trhom s hydinou a vtáctvom.
V hoteli nám príšerne hučala klimatizácia. Ale na ten zvuk si po čase zvyknete. Pitná voda z obchodu mala horkastú príchuť.Všade sa po vonku túlali psy. Väčšinou na nich bolo vidno, že sú z „ulice“. Vychudnutí, špinaví, dokaličení. Vždy som ich sledovala, ako sa správajú...Taký nefalšovaný indikátor možného nebezpečenstva. Na rozdiel od minulého roku sme občas počuli miestne cikády (svrčky?), ale kým minulý rok okolo nás húfne lietali, tentokrát sme nezazreli ani jeden živý či ani jeden omylom zašliapnutý exemplár. Škoda. Tešila som sa, že tentokrát príležitostne určite nafilmujem ten príšerný zvuk, ktorý začnú vydávať, akonáhle ich človek uchopí prstami. Niežeby som ich brala do vlastných rúk, ale miestni v Khao Laku nimi vždy s radosťou strašili turistov.
Toto je verzia mnohých chodníkov z Ázie. Tie žlté ryhy v jeho strede sú určené nevidiacim. Pomocou nich sa môžu orientovať na ulici.
Michael sa konečne naučil plávať. Ctižiadosť ho hnala natoľko, že na konci pobytu preplával vkuse 2 alebo 3 bazény po dĺžke.
A konečne sme s ním zašli i na sľúbenú rybiu masáž. Najprv mu zamestnankyňa salóna vydezinfikovala nohy. Následne ho posadila na lavicu s mäkkou poduškou nad veľkým akváriom so stovkami rybičiek. Michael vyvaľoval okále a od vzrušenia sa stále hýbal, takže rybičky sa dosť plašili a iba nerozhodne krúžili okolo jeho hompáľajúcich nôh. Po chvíľke pridal i rôzne výskajúce pazvuky, že sa začali pristavovať i náhodní okoloidúci a zákazníci v salóne svorne otáčali hlavy v smere výskotu. Vtedy som si povedala, že to teda vyskúšam i ja. Zamestnankyňa vydezinfikovala i moje čongále, naznačila mi, aby som si sadla ku Michaelovi, pričom jeho nadvihla a postavila priamo do akvária, rukou naznačujúc, aby stiahol vlastné decibely. Vtedy sa na neho vrhli rybičky a intenzita výskania nabrala opäť na obrátkach. To sa rybičky pustili i do mojich nôh a ja, dospelá osoba, som silou vôle pevne prilepila spodnú peru na vrchnú a dusila v sebe všetky zvuky, predierajúce sa na povrch človečiny. Najlepšie je, vyskúšať to na vlastnej koži. Len si presne zistite pomenovanie týchto malých, nenápadných potvoriek, aby ste ich omylom nezamenili s piraňami. 10 minút obžierania stálo v prepočte 2,50 €. Mala som pocit, že nám milé žieňa predĺžilo masáž na dvojnásobnú dávku, lebo sa bavilo na malom, pískajúcom blondiačikovi.
xxx
Prvý týždeň sme mali tropické počasie, aké je pre toto obdobie typické v daných zemepisných šírkach. V tom teple sa nedá veľa robiť, než ležať pri vode v tieni niečoho alebo plávať, plávať, plávať.
Večer bolo občas počuť hrmenie, nad vrchom za našim hotelom sa zbehli mraky k večernej diskusii a na obzore sme občas pozorovali dážď na otvorenom mori.
V prvý deň, keď mraky kompletne zakryli oblohu, som sa tešila, že už nemusím neustále sledovať pohyb tieňa. Čo sa teploty vzduchu týka, oblaky na jej intenzite tuším nič neubrali. Tí, čo sa radi grilujú, isto neboli nadšení (i keď sa tu dá spáliť i v tieni) Ja som okamžite chcela využiť príležitosť, pofotiť niektoré zaujímavosti na okolí. Najprv som sa vybrala k hadovi na pláži. Neviem, prečo tam táto socha stojí, ale bola na mnohých miestnych pohľadniciach. Nespýtali sme sa domácich, čo znamená, neviem, či by im stačila ich angličtina na vyčerpávajúcu odpoveď (mala som pocit, že väčšina z nich ovláda základné veci ohľadne zlákania potencionálneho kupcu a jeho presvedčenia k otvoreniu peňaženky... ), a tak ani neviem, čo znamenali drobné postavičky -od bôžikov, cez slonov ku koňom a možno i viac, vzorovo poukladané okolo hada.
Ulice centra boli poloprázdne. Hoci tieň z mrakov zakrýval Oskara, pot zo mňa lial ostošesť. Cestou späť sa už zasa predieralo slnko na oblohu, takže som vyhľadávala každý možný tieň, predĺžila si trasu prechodom cez veľký trh v plechovej hale s obrovskými ventilátormi a na konci výletu skočila s radosťou do bazéna.
Moje podvečerné kroky zamierili najprv k miestnemu budhistickému kláštoru. Neviem, či bol otvorený. Nemala som zahalené ramená a tuším i dĺžka mojej sukne nebola vyhovujúca, takže by som i tak do neho nemohla vstúpiť. Ako žena sa nesmiem prihovoriť budhistickým mníchom (a tobôž sa ich dotknúť). A musím dúfať, že sa v ďalšom živote narodím ako chlap, inak je výhľad na nirvánu opäť v nedohľadne...
No a potom som už iba dohonila svojich chlapov na pláži a spolu sme preskúmali jej severnú časť.
xxx
Ako som už kdesi spomínala, začali sme celkom sľubne so spoznávaním miestnej fauny. I keď štebot operencov na letisku chýbal, ako prvé nás vítalo malé sloníča na parkovisku. Kým sa mi podarilo vytiahnuť a naštartovať kameru, slon už bol dosť ďaleko, takže vznikol z toho iba takýto rozmazaný záber... ale to "venčenie" sa mi neskutočne páčilo (neviem, či tam bola nablízku nejaká farma, alebo ktohovie prečo...)
Ale ďalej som márne hľadala, čo som spoznala pred rokom. Jašteričky boli, ale dali sa počítať na prstoch ruky.
A tak som sa potešila každému miestnemu dobrovoľníkovi, ktorý mi trpezlivo zapózoval. Raz sme objavili jašteričku, ktorá mohla mať snáď 2 centimetre a keby sa náhodou nepohla, ani by sme ju nespozorovali. Keby nebola živá, hneď ju strčím do vrecka ako suvenír.
To minulý rok sme museli bývať pravdepodobne v športovom stredisku jašteríc.
Jedného dňa po výdatnej spŕške zvrchu som sa vybrala na izbu pre niečo a počas cesty po schodoch hore záhradou som pozorne sledovala okolie. A začala som konečne objavovať život. Všetko sa to hrabalo na povrch, nadýchať sa sviežeho vzduchu, prípadne sa zachániť pred záplavou domčeka v podzemí. Vrátila som sa po Michaela a fotoaparát a spolu sme si zahrali hru: kto skôr objaví niečo nové a živé. Nie je to až tak ťažké, keď má človek oči otvorené, uši nastražené a vie sa zakrádať po špičkách a v potrebnom okamihu znehybnieť ako socha.
Nafotené živočíchy mali takých 1O cm dĺžky.
A potom som išla vťahovať do nozdier "podažďovú" vôňu džungle. Teda stála som na poslednom poschodí hotela z opačnej strany a vdychovala plnými dúškami, pričom sa i oči pásli na tej divokej a bujnej zeleni.
Niekto minule spomínal, že by sa šiel prejsť do džungle... aj ja, kebyže mám nejakého sprievodcu ... kedysi som aj ja behala bez rozmyslu kade-tade, ale na úplne neznámom teréne s vedomosťou, že v tých porastoch žije (tuším) 25 druhov jedovatých hadov, z čoho je 5 druhov smrteľne jedovatých... nerátajúc pavúkov a iné prekvapenia... tomu sa hovorí, že starnem...
22.2.2016 Planovala som sem pridat i opis nasich poslednych dvoch dni na Phukete a prave predvcerom som zachytila v TV dokument o prirodnych katastrofach ... jednym z prispevkov boli i zaplavy v Thajsku. Ked sme si v tom roku vyberali dovolenku, zvazovali sme najprv ostrov Ko Samui. Nejako sme si vsak nevedeli vybrat z ponuky a skoncili sme preto na Phukete. Predposledny den nasho pobytu zacalo liat ako z krhly. Ono taky normalny dazd v tropoch nie je nic ojedinele ci tragicke, monzunove obdobia su ale v inom rocnom obdobi. A ked prsi cely den - hoci je prud vody znesitelne teply - zistite, ze zrazu nemate co robit. Teda okrem kartovych hier ci citania knihy. Cesty sa zmenia na mociare, chodniky na mnohych miestach neexistuju, pod prsiplastom sa citite ako v skleniku,... To, ze je situacia vazna, sme sa dozvedeli az zo sprav v posledny den. Sedeli sme v restauracii, ochranne plechy miestnosti sa ohybali pod naporom vetra a moderatorka v TV prave hlasila, ze turistov na Ko Samui zachranuju armadne vrtulniky zo zaplavenych oblasti. Letisko na ostrove uz bolo pod vodou, lety zrusene... Phuket iba cakal podobny osud. Lietadla, stojace po nos vo vode, som videla az predvcerom z toho dokumentu a nejaky chram, stary aspon 300 rokov, zaplavilo po prvykrat v historii. Takze pri vybere ostrova sme mali vlastne stastie...
phuk
