V roku 2007 sme si naplánovali opäť spoločnú letnú dovolenku s našou spriatelenou rodinou, pôvodom z Francúzska - do rodiska jedného jej člena, presnejšie povedané do Bretónska.
Mali sme pred sebou dobrých 1300 km, na konci ktorých nás privítalo slnkom zaliate mestečko Pornic (na franc. diaľniciach sa platí diaľničná daň, tzv. péage, sú dobre značené, max.povolená rýchlosť je 130 km/h).
Na dva týždne sme si prenajali útulny domček so záhradou, nachádzajúci sa iba kúsok od mora. Typické rodinné domčeky na pobreží v Bretagne (teda v tej časti, kde sme boli my) sú prízemné a často až miniatúrne. Takmer všetky boli natreté na bielo, s červenými strechami a väčšinou modrými okenicami.
Náš dom tiež nevyzeral zvonku alebo na fotografiách obrovitánsky, ale vo vnútri pôsobil veľmi vzdušne vďaka galérii a vstupnej obývačke, ktorá bola prepojená s veľkou kuchyňou a jedálenským kútom. Bola som naozaj príjemne prekvapená, keď som ho konečne uvidela "naživo". Zariadený bol veľmi vkusne, takže sme sa v ňom od začiatku cítili výborne. Snáď jediným problémom boli postele. "Postele pre trpaslíkov". (+ak si tu raz prenajmete dom, spýtajte sa vopred, na akú veľkost si musíte priniesť posteľné prádlo...Francúzi sú halt pomenší).
Bretagne navštevujú predovšetkým turisti z Francúzska (náš odhad bol až 95%). Občas sa sem zatúlajú Angličania, Nemci, Španieli,...
Atmosféra v tomto kúte sveta je predsa len o čosi inakšia, než ju poznáme zo známych letovísk v Taliansku, Španielsku, Grécku či Chorvátsku (možno je to zapríčinené studenou morskou vodou z Atlantiku...).
Autom sme prebrázdili oblasť medzi Guerande - Nantes - až na ostrov Noirmoutier. Všade vôkol nás sa rozprestierala rovina a soľné polia. Na pobreží sa nachádzali skalné útesy alebo piesočné pláže plné tamojších mušlí. Voda mala teplotu približne 19°C (absolvovala som v nej aspoň jedno "čestné" kolečko), vzduch 20-23°C. Priamo na pláži a často i mimo nej fúkal takmer vždy "svieži" vietor. I napriek nemu sme mali pocit, že je teplota vzduchu aspoň o 5° vyššia.
Francúzi su známi labužníci a vychutnávajú jedlo vo viacerých chodoch i niekoľko hodín, ale s mierou. Čo sa nachádza na jedálnom lístku, závisí od oblasti, kde sa práve nachádzate.
Pre oblasť Bretagne sú typické napr."galette". Sú to vlastne palacinky z celozrnnej múky, vody a vajíčka, na ktoré priamo na panvici uložíte či "zabalíte" šunku, 1 celé vajíčko, posypete syrom a pečiete ďalej. Možné sú však aj iné slané obmeny. Ako zákusok sú obľúbené predovšetkým sladké palacinky.
No a samozrejme ako všade na pobreží dominujú i tu ryby a iné morské príšerky.
Jedna z našich večerí pozostávala z nasledujúcich chodov:
1) arašídy, krekry, bageta s rybacou pomazánkou, kúsky syru, žltý melón
2) mušle (varené i živé), krevety, langustíny, kraby, malé morské slimáky, majonéza
Mušle boli pripravené nasledovným spôsobom: v hrnci sa varili spolu s maslom, nakrájanou cibuľkou, mrkvou, vínom a bobkovým listom. Trvá to asi 10 minút, kým sa otvoria a vypustia vlastnú šťavu. Potom su hotové, tj uvarené. Mušle, ktoré sa neotvoria, treba najprv ovoňať. V prípade, že zapáchajú, treba ich vyhodiť. Jesť ich môžete tak, že jednu prázdnu mušlu použijete ako pinzetu a vyberáte ňou vnútrajšok z ostatných mušlí. Naberáte do nej i uvarenú šťavu (chutila fantasticky).
Langustíny, kraby a slimáky sa hodili do vriacej vody a nechali variť. Krevety sme kúpili už upravené, jedli sme ich ako snack. Mne osobne chutili najlepšie. Aj synovi. Naberal ich do dlane, koľko len vládal, hádzal ich ostošesť do seba a opakoval :"Mama, ešte", takže som mala čo robiť, aby som ich stihala čistiť.
Krevetám treba odtrhnúť hlavu a koniec chvosta, zvyšok sa zje. Pri väčších langustínach odtrhnete najprv hlavu a chvost. Potom musíte opatrne rozlúsknuť prstami vonkajší "pancier", vnútro sa je celé a takisto bolo veľmi chutné.
Na krabov sme mali kliešte. Ja som však bola lenivá na "pasovanie" s nimi. Mäso mali veľmi jemné, ale krevety boli proste neporaziteľné!
Ochutnala som aj varených slimákov a jednu živú mušlu. Špeciálnou kovovou tyčinkou sa odstráni povrchová blana a vnútro slimáka sa vytiahne. Živú mušlu určite nemusím jesť každý deň, ale predstavovala som si ju oveľa horšie-slizkejšie-odpornejšie, než v skutočnosti bola.
Všetko sme to zajedali maslovou bagetou. Mimochodom, typické maslo v Bretagne je slané. Dostanete ho ale kúpiť i ako poloslané (demi) alebo neslané.
V reštaurácii stála takáto misa morských príšeriek pre dve osoby 70-140 €.
3) francúzske zemiaky (iba so syrom a smotanou)
4) bageta so syrmi rôznych chutí od výmyslu sveta
5) koláč- "torta" je tu vysoká asi 1 cm a na nej napr. ovocie, orechy, ... so sladkou polevou
Jedlo sme zapíjali vínom a i ja som si našla dvoch favoritov, hoci som nikdy vínu neholdovala.
xxx
V St. Nazaire sme sa vybrali na palubu "Le Paquebot Escal´Atlantic". Je to vlastne napodobenina vnútrajška zaoceánskych lodí zo začiatku minulého storočia. St. Nazaire je najväčším výrobcom lodí vo Francúzsku a kedysi mu patrili hlavne prepravné trasy medzi Európou a Čínou, Indiou, Japonskom,
Kubou a Mexikom.
Toto netradičné múzeum sa nachádza v obrovitánskom bunkri priamo v prístave. Určite ho nájdete, ak sa budete orientovať podľa väčších skupín turistov. Okrem neho sa tu nachádza aj múzeum v ponorke (jej návštevu by však už naše deťúrence asi nezvládli).
Od Sandrine sme sa dozvedeli, že téma výstav sa mení každým rokom. My sme sa "zúčastnili" : Cesty do Yokohamy.
Najprv sme vstúpili do priestrannej loby (vstupná hala) a následne prešli popri kabínkach pre cestujúcich, z ktorých sa šírila príjemná melódia. Niektoré mali akoby čiastočne pootvorené dvere a v presklenených výčlenkoch boli vystavené exponáty lodných kufrov, oblečenia, veci dennej potreby alebo náznaky vnútrajška (napr. WC, sprcha). Jedna kompletne zariadená kajuta bola sprístupnená celá. Nachádzali sa v nej poschodové postele, umývadlo, skrinky. Vôbec mi nepripadala byť priestorovo malá či stiesnená.
Ďalej sme vyšli na palubu, pod nami bolo skutočné more a pred nami na veľkom plátne sme sa preniesli na začiatok 20. storočia. Práve sme vyplávali z prístavu, kde kričiac mávali na rozlúčku stovky ľudí (autentické nahrávky). A za našimi chrbtami sa hlasno rozozvučala lodná siréna.
Prešli sme strojovňou, batožinovými priestormi, kajutami námorníkov, kapitánskym mostíkom, barom (bol taktiež super priestranný), jednotlivými palubami, čitárňou, hudobným a kaderníckym salónom, atď. Všetky miestnosti boli zariadené ako presné kópie z minulosti. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavého (našťastie boli informačné tabule nielen vo francúzštine, ale i v angličtine a nemčine).
Takýmito loďami sa v minulosti prepravovalo asi 2000 cestujúcich. O bezproblémový a príjemný pobyt počas celej plavby sa staralo priamo na palube až 1000-1100 zamestnancov. Na stravovanie bolo potrebných napr. 25 000 kg zemiakov, 70 000 vajec, 24 000 litrov vína,... (ďalšie údaje si , bohužiaľ, už nepamätám).
Na konci prehliadky nám v kine, kde strašne fučalo, premietli krátky film vo francúzštine. Zrazu sa rozozvučali sirény po stranách sály, dnu vbehla zamestnankyňa múzea a oznámila nám, že sa práve zúčastňujeme cvičného poplachu. Všetci sme museli vyjsť von, tj. na palubu, postupne nás usadili do troch záchranárskych člnov a spustili priamo na vodu. A týmto originálnym záverom sa prehliadka skončila.
xxx
Francúzska kuchyňa je skutočnou lahôdkou pre všetkých skúsených fajnšmekrov. Každú reštauráciu, v ktorej sme boli a patrila pod vlajku tejto krajiny, mám doposiaľ v pamäti. Či už to bolo syrové fondue v Paríži, roastbeef s horčicou v Lyone, morské príšerky v Bretónsku, na kilometer rozvoniavajúce chrumkavé bagety, ale i croissanty, ktoré Francúzi dotiahli ku dokonalosti .
Pamätám si na jednu milú príhodu, keď sme sa na dovolenke v Bretónsku zatúlali do St. Nazaire a vôbec netušili, že je v ten deň štátny sviatok. Zabudli na to i naši francúzski spoločníci. Mali sme za sebou prehliadku múzea na lodi a riadne vyhladnutí sme hľadali niečo pod zub. Až pri pohľade na zavreté obchody a reštaurácie sa im spojil dátum s udalosťou a vyzeralo to, že zostaneme hladní. Zrazu sme objavili jednu minireštauráciu, kde sa pohybovali vnútri nejakí ľudia. Chceli sme vojsť, ale bolo zavreté. Už sme sa otočili sklamaní na odchod, keď sa dvere otvorili a majitelia sa spýtali, či chceme jesť. Z následného prekladu sme sa dozvedeli, že mali otvorené iba pol dňa, ale keďže sme mali dve malé deti, ponúkli, že nám zo zvyškov niečo ukuchtia.
Poviem vám, také zvyšky by som jedla deň i noc. Neskutočne kráľovsky zladené koreniny, jedlo sa rozplývalo na jazyku ako jedna báseň...
