V novembri 2003 sme sa vybrali na druhu stranu nasej zemegule. Do "krajiny bieleho oblaku". Na spoznanie tychto nadhernych ostrovov sme mali naplanovane 4 tyzdne. Na tuto "expediciu" sme sa dokladne pripravovali, zvazovali sme plan cesty, citali po veceroch sprievodcu NZelandom, a i tak sme nakoniec na mieste zistili, ze to vlastne nestacilo. V knihe bolo sice spominane, ze sa treba na tury nahlasit, ale nebolo dokladne ci zrozumitelne vysvetlene preco.
Takmer vsetky zaujimave trasy sa nedaju absolvovat ako jednodnove vylety, musite naozaj planovat ten pocet dni, ako je uvedeny v sprievodcovi, pripadne mat i oficialne povolenia. Casto sa treba vopred nahlasit na specialnych chatach, ktore na trase zabezpecuju noclah pre turistov a maju iba omedzeny pocet miest na prenocovanie. Trasu nemozete zacat z lubovolneho miesta alebo ju hocikde ukoncit.
A v mnohych pripadoch na pobrezi treba poznat casy odlivu a prilivu.
Leteli sme z Mnichova do Dubaiu, odtial do Singapuru, Sydney a Aucklandu. Uz pobyt na letiskach v Dubai a Singapure bol podobny rozpravke z "1 a 1000 noci", kde sa na "malom kusku priestoru" v letistnej budove striedali vsetky narody sveta v tych najpestrejsich farbach (ktore si nasinec poriadne ani nedokaze predstavit- hlavne tie indicke) a kostymoch. V Dubai ma naviac fascinovali najma nadherne vypracovane zlate sperky.
Pri pohlade z lietadla bol Dubai mozaikou malych oaz s palmami a bazenmi, roztrusenymi v mori piesku. Vsade piesok, piesok a este raz piesok. Do Singapuru sme prileteli vecer (ale za tmy) a pamatam si, ze som bola fascinovana, ako bolo mesto nadherne vysvietene. No a miestne letisko stoji tiez za prechadzku.
Pri prilete do Sydney som z lietadla "usilovne hladala kengury a koaly" ... na letisko si uz moc nepamatam- bola som z toho dlheho cestovania riadne znicena (cestu sme prezili iba vdaka pocitacovym hram, pri ktorych sme zabudli, ze sme na nohach uz vyse 30 hodin).
V Aucklende som opat trochu ozila, asi od radosti, ze sme na mieste! Zarazilo ma, ked som zrazu pocula na letisku blacat ovce. Na moje prekvapenie to nebola ziadna ziva atrakcia pre turistov, bol to originalny klakson na letistnych vozidlach. Pri preberani batoziny sa k nam zrazu rozbehol hliadkovy pes a "vrhol" sa priamo na dievcinu vedla nas! Tak uz ju maju, paseracku drog a pritom vyzera celkom sympaticky!, preletelo mi hlavou. V prvom momente ma vobec nenapadlo, ze sa jedna o plemeno bigla a kto tychto psov dobre pozna, vie, ze su to strasni pazrosi. Na Novy Zeland sa totizto nesmu priviest ziadne potraviny. Okamzite vam budu odobrane. Spominana dievcina jedla este v lietadle jablko, ktore mala odlozene v batohu a pes "chytil" stopu.
Z letiska sme sa taxikom odviezli na miesto, kde sme si mali vyzdvihnut nas "karavan". Boli sme prijemne prekvapeni, ked sme na jeho tachometri uvideli necelych 60km. Ziaril cistotou a vonal novotou. Prave ho priviezli z predajne. Takze sme boli prvi, ktori ho "krstili" na cestach Zelandom.
Nalozili sme don kufre a nasa prva cesta viedla do najblizsieho nakupneho centra zasobit sa zakladnymi potravinami a vodou.
V Acklande sme mali na prve dve noci rezervovanu izbu v hoteli, aby sme sa zotavili z cesty. V najvacsom meste Noveho Zelandu sme navstivili Domain s muzeom.
Po dvoch dnoch sme sa vybrali na sever ostrova. Mali sme namierene k Bay of Island. Najprv sme si zvykali na dopravu vlavo. Cesty su tu relativne prazdne, ale napriek tomu sa treba mat na pozore. A to pred miestnymi zvieratami a vtactvom. Oni, chudaci, nie su zvyknuti na auta a vbehnu rovno pod kolesa alebo sa "rozplasknu" na prednom skle. Aj na nasom aute ukoncilo niekolko operencov svoj zivot. Obcas sa taketo necakane kolizie koncia v priekope, kedze prudke narazy vylakaju snad kazdeho. Zabranit tomu vsak nijako nemozete.
Pocas nasej vyse 6000 km trvajucej ceste touto prenadhernou krajinou sme sa naucili:
* Novy Zeland ma 40 mil oviec, ale nikde ich nevidno
* ovocie a zelenina su tu priserne drahe
* vzdy treba mat natankovane auto, hlavne na odlahlych miestach - no a ked aj pumpu najdete, neznamena to, ze tam natankujete
* vtaci a ine zvery su sebevrahovia
* na kazdom aj tom najodlahlejsom mieste, tj i vysoko v horach na turistickom chodniku, najdete super ciste WC
* kempingy su tu fantasticke (ca 24 nz$/noc- Top 10 Holiday Parks-zlava s Club Card)
* turisticke vylety sa tazko planuju, kedze mnohe trasy trvaju i niekolko dni, nemozu sa lubovolne prerusit alebo sa da ist iba jednym smerom,atd.
* po 17:30/18:00 hodine su mesta vymrete, obchody a restauracie zatvorene (okrem par vynimiek)- casto sme potom museli jest v Mc`Donaldovi
* ak cestujete autom, nabalte si so sebou kazety, casto nechytite ziaden signal v radii
* jedlo v restauraciach chuti ako z rozpravky "Sol nad zlato", ked kral vysypal vsetku sol do vody- ten kral urcite pochadzal z NZ- ani koreniny tu nepoznaju- chutilo nam iba v azijskych restauraciach
* lepsie je pricestovat s ruksakmi ako s kuframi- kvoli turam, ak ich chcete absolvovat
* najzivsie mesto: Queenstown- moj favorit- znamy vdaka sportovym atrakciam pre turistov
xxx
O papagájoch Kea a ich inteligencii sa napočúvate veľa úsmevných príbehov na Novom Zélande. My sme jedného tmavozeleného "chytrálka" stretli cestou ku svetoznámej prírodnej nádhere Milford Sound.
Neskutočne vtedy pršalo. V Milford Sound to ale nie je nič neobvyklé. Skôr je to nepísaným mokrým pravidlom, keďže tu podľa oficiálnych informácii spadne ročne najviac zrážok na svete. Zastavili sme sa na priestrannom parkovisku, neďaleko ktorého sa nachádzal turisticky známy a obľúbený vodopád. Nám sa v tom daždi nechcelo ísť z auta von, a tak sme si v ňom spravili prestávku na jedlo a krátky oddych. Zrazu k nám odniekiaľ docupital KEA. Alebo miestna uvítacia komisia so zobákom a pierkami, ktorá musela samozrejme skontrolovať aj náš jedálny lístok.
Na frekventovaných miestach sa títo papagáji radi zdržujú, lebo presne vedia, ako žmurkať na turistov, aby od nich vždy niečo lahodné vyžobrali. My sme sa tiež potešili nečakanej návšteve. Vedeli sme však, že od privítacej komisie chlieb so soľou čakať nemusíme. Práve naopak. A hoci sa to nemá, podelili sme sa s ním o ten náš kúsok.
Po krátkej chvili odišiel môj muž presondovať okolie a zistil, že keď sa autom presunieme asi o 100m ďalej, budeme mať čiastočný výhľad na vodopád. Pomaličky sme sa teda premiestnili na spomínané vyhliadkové miesto a milý papagáj cupital poslušne za našim vzďaľujúcim sa vozidlom. Musel byť na nás božský pohľad.
Zrazu zaparkoval asi 200m od nás autobus plný turistov. Kea okamžite spozornel. "Zavetril" nový a úspech sľubujúci zdroj obživy.
Aj on si vedel na prstoch spočítať, že kde viac ľudí, tam viac výslužky...
Otočil sa nám preto chrbtom a mašíroval si to novým smerom. Samozrejme, že i títo turisti boli k nemu štedrí, ale nejako nezapôsobili na nášho milého papagája svojou ponukou, pretože sa po chvíľke rozhodol vrátiť opäť ku nám. Postavil sa priamo pred predok auta a trikrát hlasito zaškriekal, ako by chcel povedať: "Haloo, tak už som zasa naspäť! Môžeme pokračovať v hodovaní..."
Bay of Island
Náš prvý "krst" neskúseného nováčika sa konal na nenáročnej trase pobrežím. Môj muž na miestnych informáciách zohnal brožúrku s turistickými chodníkmi a náhodne jeden z nich zvolil. Najprv sme išli vnútrozemím, nadchýnali sa krásnym subtropickým palmovým pralesom, fotili koruny nezvyčajných stromov. Predstavte si to ako prechádzku botanickou záhradou.
K pobrežiu sme dorazili niekedy poobede a vybrali sa po vyznačenej trase. Už po chvíľke som začala váhať, či ideme správne. Vravím vám, dajte na ženskú intuíciu, ak chcete dlho žiť!
Zrazu sme narazili na skaly, ktoré sme museli preliezať. Pre nás mladých, zdatných, odvážnych to bolo síce v pohode, len sa mi zdalo divné, že nikde nie je žiadne upozornenie pre staršie osoby alebo osoby s postihnutím, práve naopak: trasa bola uvedená ako nenáročná prechádzka. Potom sa odrazu pred nami vynorilo z čista jasna miesto, kde sme museli z takmer kolmej skalnej steny skákať na špicatú skalu, vzdialenú asi 1,5-2 m. To už som začala nahlas protestovať. Určite ideme nesprávne!!! Ale poznáte mužov!
V brožúrke stálo, že je to trasa pre turistov, tak ideme ďalej a basta! Aj keby sme mali životy pre tlačovú chybu obetovať!
Na jednom úseku, kde sme sa zdržali fotografovaním, nás predbehla skupina 4 Holanďanov, prehodili sme zopár slov, veď na Novom Zélande nie je zvykom, že stretávate jednotlivcov, tobôž masy ľudí. Nuž a aj ich napriek váhaniu môj muž presvedčil, že on to má na papieri, a tak môžu ísť ďalej. Lenže za 5 minút sme ich stretli znovu. A KONEČNE presvedčili oni jeho, že pokračovať sa už naozaj neoplatí, jedine keby sa šplhal po skalách dolu hlavou ako opica.
A tak sme sa vybrali chtiac-nechtiac (chtiac charakterizuje v tomto prípade mňa, nechtiac zasa jeho) spiatky a až teraz sme zistili, že sa nachádzame "v čase prílivu". Miesta, ktoré sme predtým v pohode prešli, boli zrazu zaplavené vodou. Slanou, morskou. Niektoré menej, niektoré viac. Cesta sa stávala čoraz náročnejšou. Kríza na mňa doľahla vtedy, keď sme dorazili k už spomínanej špicatej skale, lenže tentokrát sme museli skákať na kolmú stenu a pod nami natiekli už aspoň dva metre prílivovej vody!!!
A teraz si ma predstavte obvešanú videokamerou, fotoaparátom a minitaštičkou so všetkými dôležitými dokumentami a peniazmi. A k tomu nepekne nadávajúc so zákernými úmyslami!!!
Neviem ako dlho som na tomto mieste odmietala ísť ďalej pri predstave, že takto ovešaná cennou výbavou sa otlčiem na skale, navyše sa neudržím, bo nieto kde a elegantne sa zveziem po chladnej skale do ešte chladnejšej vody a v mokrých šatách budem ďalšie 2 hodiny pochodovať do kempingu, kde za slávnostných fanfár pochovám zničené kamery.
Nakoniec som predsa len skočila. Pretože ani druhá alernatíva - stráviť noc na špicatej skale - sa mi nepáčila. A nik mi nezaručil, že ma voda nakoniec nedobehne i na tom mieste. Nejakým zázrakom som sa zubami-nechtami udržala po skoku i na skalnej stene, iba čo sa mi pošmykla noha a skončila po kotník v slanej vode. Zvyšok cesty sme prešli bez väčšej újmy na zdraví. Iba moje topánky zakončili svoju životnú púť na NZ . Zjavne sa im nepáčilo kúpanie v mori. O dva dni sa rozpadli. Nuž ale mali už svoje povinné kilometre odkrútené. Dokonca tuším už aj nadrábali...
Mimochodom: dvoch zo skupinky Holanďanov sme ešte niekoľkokrát stretli na potulkách severným i južným ostrovom. Ale už od nás radšej nechceli vedieť, kade (ne)vedie cesta...
xxx
Bay of Island - Delfiny
v jeden deň sme sa vybrali na výlet loďou na severe severného ostrova- spoznávať krásy okolia, prejsť okolo miesta, ktoré ako prvé uvidel Cpt.Cook, keď objavil Nový Zéland a za asi najväčším magnetom ponuky plavebnej spoločnosti- za delfínmi. Bol to nezabudnuteľný zážitok. Keď sme tieto nádherné tvory objavili, kapitán spomalil, vlastne asi aj zastavil loď a my sme odušu fotografovali. Všetci sa tlačili pri zábradlí na palube, kým delfíny elegantne plávali popri nás. Bola to nádhera vidieť ich naživo vo voľnej prírode. A divím sa dodnes, že sme neprevážili loď do tej strany, kde sa konala "prehliadka".
Asi po pol hodine zapol kapitán opäť motory naplno. Naplnení zážitkami sme sa začali rozchádzať na svoje miesta. A vtedy sa to začalo: preteky. Akoby delfíny očakávali práve tento okamih, akoby to mali predom dohodnuté s kapitánom. Pustili sa s nami na divokú plavbu, na preteky s akrobatickým programom, sprevádzali nás riadnu chvíľu, skákali pritom do výšky po bokoch lode, predvádzali sa s viditeľnou radosťou a ľahkosťou!!!
A my sme s nadšením opäť rýchlo vyťahovali fotoaparáty a snažili sa zaujať ešte lepšiu pozíciu, než predchvíľou a správne odhadnúť, na ktorom mieste vyskočí ďalší krásavec...
xxx
Turangi -Tongariro Crossing
Snáď jedna z najznámejších túr na severnom ostrove. V podstate sa dá absolvovať iba tak, že sa doveziete a zasa odveziete autobusom, keďže začiatok a koniec trasy sú od seba dosť vzdialené a v turistických sprievodcoch sa neodporúča nechať auto na hociktorom z týchto miest.
Podľa múdrej knižky sme absolvovali tento výlet "mimo sezóny", keď je ešte relatívne "prázdno" na trase. Hmmm...1000 turistov pred nami, 1000 turistov za nami a autobusy dovážali stále ďalších nadšencov pešej turistiky... aj toto bolo niečo, čo som ešte v živote predtým nezažila.
Predstavte si, že dennodennne prechádzate dlhé kilometre ostrovmi, no nestretnete takmer živej duše a zrazu sa na turisticky známom mieste vyrojí toľko ľudských bytostí ... a dokonca s niektorými sa i poznáte, lebo ste ich stretli o 300 km ďalej na nejakom inom výlete, takže sa zdravíte ako starí dobrí známi.
Ale oplatilo sa.
Absolvujete tu počas jedného dňa prierez všetkými možnými poveternostnými podmienkami, od -5°C v sopečnom krátri až po +30°C v palmovom pralese na konci výletu. Ale to mnohí vôbec netušili... súdiac podľa ich sporého oblečenia...
V noci pršalo, a tak sme nevedeli, či ísť alebo neísť na túto výpravu. Autobus nás vyzdvihol o 7:30 spred campingu. A zaplnili sme ho úplne a doslovne. Hlavne muži vyzerali dosť natlačení do priestoru sedadiel.
Vodič autobusu nám ukázal, kde nás po túre vyzdvihne.
Na začiatku bolo zamračené, ale nie zima. Okolo sa rozprestierala lávová krajina, ja ju nazývam mesačná.
A už z diaľky človek rozpoznal dlhý rad na WC. Búdky mali snáď všade, tj. v tých najodľahlejších kútoch sveta sa nezabudlo na potreby turistu - hlavne keď široko-ďaleko nebolo ani kúska kríku, za ktorý by ste sa skryli. A čistota bola všade na jednotku.
Prvé prudké stúpanie dalo zabrať. Starí, mladí- všetko sa to hrnulo k vrcholu. Hmla a zima pribúdala každým metrom. Keď som videla tých pár odvážlivcov (alebo to boli greenhorni?), ktorí išli v kraťasoch, zamrazilo ma v kostiach i za nich.
Neskôr nám začal pod nohami škrípať i sneh - to už sme sa nachádzali v kráteri sopky. Mala som pocit, že práve križujem obrovský štadión (iba skandujúci fanúšikovia chýbali ).
Pri ďalšom stúpaní zasa pribudla hmla. A v momente, ako sme dosiahli vrchol hrebeňa, sa ako na povel rozostúpila a nám sa naskytol krásny výhľad na Red Krater - aktívny vulkán - a 3 tyrkysové plesá pod nami.
Ako na povel sa v nás prebudili paparazzi a začali sme vyťahovať fotoaparáty a každý sa snažil zachytiť túto krásu do budúceho fotoalbumu.
Potom prišlo na rad prudké klesanie. Bolo to dosť nepríjemné, čo okúsil aj môj zadok -auaaa, keďže sme išli, teda skĺzali sme v sopečnom popole.
A v ňom sa nieto kde udržať...ak sa pošmyknete, letíte...
Popol vystriedal opäť sneh, klesanie vystriedalo krátke stúpanie. Pomaly sme sa dostali do krajiny, kde sa zasa začal ukazovať život v podobe rastlín a kríkov. Tu už sme našťastie klesali po vrstevniciach a pod nohami sme mali opäť pevnú pôdu.
Zrazu sa niekde zvrchu zjavila helikoptéra a ja som mierne spanikárila, lebo som mala pocit, že nám chce pristáť priamo na hlavách. Zaparkovali našťastie kúsok odo mňa, ale celý vzduch víril naokolo.
Neskôr sme zbadali turistickú chatu a zistili sme, že helikoptérami rozvážajú nové kadibudky.
Pri chate sme si spravili krátku prestávku a potom sme sa vybrali ďalej. Tu sa nám stala taká milá príhoda, keď muž išiel ako prvý, ja za ním a za nás sa pripojila dosť veľká skupina. Až hodnú chvíľu neskôr sme zistili, že sme zišli z chodníka. A zvyšok cesty si ho všetci doberali, že za ním už teda nikdy nepôjdu ...
O kúsok ďalej sme objavili ďalšie prejavy vulkanickej aktivity okolia - všade sa parilo zo zeme. A čo nasledovalo? Samozrejme fotografovanie!
Na poslednej prestávke sme dumali, ako dlho ešte môže túra trvať, pod nami sa v diaľke rozprestieral zelený prales. Pri tom dumaní sme zistili, že tu oddychujú i naši holandskí známi z výletu na Bay of Island. Tak sme sa zvítali a vymenili niekoľko skúseností a zážitkov.
A potom sme sa vydali na poslednú časť cesty. Zašli sme nejako za skalu a zrazu nás pohltila- ani neviem ako- zeleň pralesa. Hneď sme zabudli na zimu v krátri, načúvali sme zurčaniu potôčika, tešili sme sa z vodopádu, fauny, flóry a zrazu... stratili sme kontakt s ostatnými - tých 1000 ľudí pred nami a 1000 za nami sa vyparilo- boli fuč- a my sme začali pochybovať, či ideme správne...hustý prales v sebe skryl každú živú dušu, každý pohyb.
Až keď sme po riadnej chvíli objavili o kus ďalej na trávičke na slniečku odpočívať zmorených turistov, ukľudnili sme sa- teda hlavne ja- a potom spoločne čakali na autobusy, ktoré nás odviezli späť do kempingu a pod.
xxx
Waitomo
je dalsi z oblubenych turistickych cielov na Novom Zelande. Nachadzaju sa tu vapencove jaskyne, v ktorych ziju "Glühwürmchen". Nie su to vsak nase svatojanske musky, ako som nasla preklad v slovniku, su to "svatojanske" cerviky(?). Toto miesto sa povodne nenachadzalo v plane nasej cesty, ale kedze sme to casovo stihali, rozhodli sme sa ho navstivit. A neolutovali sme. Hned po prichode sme sa sli nahlasit na miestnu atrakciu - splavovanie jaskyne. Vacsinou je dobre sa prihlasit i 3 dni dopredu, pretoze splavovanie je takmer vzdy pre velky zaujem vypredane. Organizuju sa tri druhy tur: zlanovanie so splavovanim jaskyne, splavovanie jaskyne a splavovanie clnmi. Povodne sme sa chceli zucastnit tury so zlanovanim, ale ako uz asi tusite, bola samozrejme vypredana (tu sa ucastnici spustaju do jaskyne niekolko desiatok metrov po lane a na jeho konci skacu do vody a dalej pokracuju v splavovani).
Majitel kempingu nam pri registracii odporucil cestu lesom nad spominanymi jaskynami. Poradil nam, aby sme si ju presli ( a dobre zapamatali) najprv za denneho svetla a potom po zotmeni. Aj ten denny vylet bol nadherny a navyse sme pocas neho spoznali trasu, ktora na nas cakala v noci. Vo vybave nesmeli chybat funkcne baterky. A zazitok bol jednoducho rozpravkovy! Vyrazili sme kratko pred zotmenim a az pocas uplnej tmy sme zrazu zistili, ze sme vo svetielkujucom lese! Tisicky tychto malych Glühwürmchen-potvoriek je tam prichytenych na skalach a stromoch. A usilovne blikaju vsetkymi smermi.
Nasledujuce rano sme museli skoro vstavat, pretoze sa nam usla hned prva vyprava do jaskyne. Budicek sme mali uz o 6:00, zobudili sme sa do nadherneho slnecneho dna. Na zakladni nas privitali nasi dvaja sprievodcovia: Ritchie a Benjamin. Najprv sme vyplnovali formulare. Okrem nas bol pritomny jeden mlady par z Anglicka a tri Kanadanky: mama, ktora dostala tento vylet ako darcek k narodeninam od dcery a jej kamaratky.
Nasledoval proces obliekania neoprenoveho oblecenia. K nemu sme do vybavy dostali ponozky, bundu, topanky a helmu s baterkou. Vsetko bolo mokre a studene. Brrr. Navyse som sa dopustila jednej fatalnej chyby!!! Odisla som rychlo na WC, a ked som sa vratila, zvysok druzstva uz bol obleceny. Aby som nezdrzovala, natiahla som si vlhku supravu hlava-nehlava a samozrejme naopak. Ani si neviete predstavit, co je to za namahavu proceduru, vsetko znovu stiahnut!
Nase veci nam zamkli na zakladni. Spolocne sme drkotali zubami, skoro rano a v mokrych veciach bolo predsa len este zima. Nasadli sme do dodavky, ktorou nas vyviezli k jaskyniam. Najprv sme dosli k malej riecke, pri ktorej boli na koloch nastoknute cierne gumene kolesa. Kazdy si musel jedno vybrat, a to na velkost vlastneho zadku (aby sme z kolesa nevypadli a zaroven cez neho neprepadli). Potom sme vyskusali jednu "zostavu" na splavovanie, tj sadli sme si na zem do radu za sebou a do pneumatik. Nohy polozili na koleso, ktore bolo v rade pred nami. Ako dalsi bod programu sme isli na mostik a z neho skakali chrbtom do vody a na koleso.
Benjamin a Ritchie nas vopred upozornili, ze tuto turu by nemal absolvovat nik, kto trpi klaustrofobiou. Nasledovala cesta hore kopcom k otvoru do jaskyne. Hned za vstupom sme si posadali na skalu, kazdy sa musel predstavit a povedat nieco o sebe. Dozvedeli sme sa, ze voda v jaskyni ma 10°C.
Potom si kazdy musel lahnut na svoje koleso a preplavat uzkym tunelom. Nad hlavou sme mali asi iba 10 cm priestoru a okolo nas tmu (na tomto mieste asi vsetci pochopili vetu o kamaratke klaustrofobii). Nasledoval skok do vody a do ciernavy. Museli sme sa pridrzat rad nasich dvoch sprievodcov, aby sme sa pri skakani neotlkli o steny ci skaly. Ciastocne sme isli po vlastnych, potom sme plavali v zostave. Svietili sme si baterkami na helmach, cast cesty sme splavovali v uplnej tme. Ritchie a Benjamin nam spestrovali cestu somarinkami, strasenim, strielanim z vodnej pistole. Na jednom mieste nam rozdali rybicky- cokoladove zele.
"Ty mas rada rybu umytu, ze?"spytal sa jeden z nich a hned mi ju aj vyumyval v rieke. Pocas celej tejto cesty sme mali nadhernu kulisu na stenach jaskyne vsade okolo nas. Gluehwuermchen svietili ako hviezdy na oblohe. Na poslednom kuse cesty sa plavil kazdy sam a bez svetla. A musim pravdu povedat, ze v tych neoprenovych potapacskych oblekoch vobec nebola zima!
Po vychode z jaskyne sme mohli ist naspat peso, alebo v kolesach splavit riecku. Samozrejme, ze kazdy z nas pokracoval vo vode, i ked sme sa obcas nohami dotykali dna. Pri kolesach sme stretli jednu z nasledujucich skupin. V nej bolo minimalne 20 ucastnikov. Vsetci sme sa zhodli, ze skore ranne vstavanie sa vlastne oplatilo.
Na zakladni musel najprv kazdy namocit oblecenie do vody s dezinfekcnym prostriedkom. Neskor sme dostali obcerstvenie: polievku, toasty a nieco na vypitie.
Listok z tejto tury platil i do muzea a my sme si pozreli vramci jeho prehliadky i jeden zaujimavy dokument o "Gluehwuermchen".
xxx
Whakarewarewa
je iba skratkou celého názvu: Te Whakarewarewatanga O Te Ope Taua A Wahiao.
Jedná sa o geotermálnu aktívnu oblasť a sväté miesto Maorov - alebo najdôležitejšiu atrakciu kúpeľného mesta Rotorua. Nachádzajú sa tu aktívne gejzíry, ktoré už v dávnej minulosti priťahovali pôvodných obyvateľov a dnes vyhrievajú väčšinu domácnosti v meste.
Prechádzka večerným mestom bola podfarbená nárazovým zápachom pokazených vajec- teda typickým sprievodným znakom síry.
Do areálu s gejzírmi sa dalo ísť so sprievodcom každú hodinu. Samozrejme, že sprevádzali Maori, ktorí dvakrát za deň pripravujú i kultúrny program pre turistov. To obedňajšie predstavenie je zadarmo.
Takéhoto programu sme sa už zúčastnili v Aucklande, a keďže sme potrebovali ísť ďalej, vzdali sme sa opakovania na tomto mieste (hoci ja by som si ho rada pozrela ešte raz - na tomto posvätnom mieste by malo isto inakšiu, autentickejšiu atmosféru...).
My sme vystihli veľmi vtipného sprievodcu - a možno boli takí všetci Maori- aspoň na mňa pôsobili veľmi dobráckym a vyrovnaným dojmom.
Jeho meno nebolo z tých, ktoré si človek zapamätá na prvýkrát:
"Volám sa Hapatapatepetupo (vymyslené), ale volajte ma jednoducho: Hapatapatepetupo. Prosím, choďte iba po vyznačených chodníkoch, nechcem, aby ste sa stali ďalšou atrakciou nášho parku!"
Mal tým na mysli horúce gejzíry a jedinečnú možnosť uvariť sa v nich.
V parku mali i príbytok s vtákmi kiwi- národným znakom Zélandu (od neho majú Novozélanďania odvodenú prezývku "Kiwi"), ktoré sa vo voľnej prírode dožijú úctyhodných 40 rokov- teda tie operence.
Keď sme z tej tmavej miestnosti vyšli, spýtal sa nás sprievodca:
"Kto videl jedného kiwi?" - prihlásilo sa pár ľudí.
"Kto videl dvoch??" - opäť sa zdvihlo niekoľko rúk.
"Kto videl troch???" - neprihlásil sa nik.
"To je o.k., lebo my máme iba dvoch!"
Ak si správne pamätám, títo vtáci sú skôr samotári.
V parku boli i príbytky Maorov. Na fotografii vidíte sprava doľava spálňu, obývačku a špajzu so safe-om v jednom, kde si ukladali zlato.
Ďalšia fotka je z tanečného vystúpenia domorodých obyvateľov- boli to veľmi príjemné, melodické piesne doplnené tancom a známymi výrazmi tváre -vyplazený jazyk a vypleštené oči - mali nepriateľom nahnať strach, alebo na nich zapôsobiť. Hneď som si kúpila jedno CD na pamiatku.
Maori nemali písmo, a tak všetko vyjadrovali rezbami. Tri prsty, tak často zobrazované v ich rezbách, znamenajú narodenie, život a smrť (alebo posmrtný život).
Vo Whakarewarewa sa nachádza i jediná drevorezbárska akadémia pôvodného umenia na NZ. V rámci prehliadky nás zaviedli i do nej.
Čo sa reči týka, majú Maori (podobne ako Indiáni) v jednom slove vyjadrenú celú vetu.
xxx
Národný park Abel Tasman
V prípade tohoto parku to bola pastva pre oči a láska na prvý pohľad v jednom (2 in 1). A naša prvá zástavka na južnom ostrove NZ. Hneď ako sme dorazili do kempingu, naskytol sa nám rozprávkový pohľad na krásnu piesočnú pláž, západ slnka a tyrkysovo modré more.
V sprievodcovi NZ-om bol tento kúsok Zeme ospievaný do nebies a z neho sme sa už predom napr. dozvedeli, že všetkú vodu z tejto oblasti musíme prevárať a že na výlety sa tu chodí vodnými taxikmi, tzv.„Abel Tasman Sea Shuttle“.
O deviatej ráno nás jeden z týchto taxíkov vyzdvihol priamo spred kempingu. Nazbieralo sa nás asi 15 záujemcov. Motorový čln s nami skákal na vlnách a my sme mohli obdivovať krásy okolia. Neďaleko jednej skalnej formácie nás vynáraním a ponáraním z a do vody zabával malý Blue Pinguin, tulene lenivo vylihovali na skalách a my sme usilovne fotografovali...
Taxíkom sme sa doviezli na najsevernejší možný bod týchto výletov, tj na konečnú – Totaranui. O chvíľu nato nás vyložil v Tonga Bay. A od tohoto momentu vyšlo i slniečko, akoby nás chcelo sprevádzať na prechádzke okolím.
Plánovanie výletov v Abel Tasman opäť spadalo do tej kategórie „informuj sa radšej predom“.
I my sme si najprv mysleli pri pozeraní do mapy, že tú oblasť hravo aj pešky zvládneme. Ale opak je pravdou. Prírodu a príliv-odliv nepokoríme ani my. Z relatívne ľahkých a prechodných miest sa zrazu a veľmi rýchlo stane nová vodná plocha a treba dávať pozor, aby vás neodrezala od sveta... Týmto fenoménom sú známe túry pri pobreží.
Ak sa rozhodnete pre vnútrozemie, idete po vyznačených trasách a spíte v turistických ubytovniach, kde sa treba predom nahlásiť, pretože počet miest na spanie je obmedzený. (Existujú dokonca turistické chodníky, na ktoré potrebujete vlastniť špeciálne povolenie, ale neviem, ktorých oblastí sa to presne týka – keďže my, neznalí podmienok, sme túto možnosť prepásli hneď na začiatku).
A tak sme sa vybrali pešo po Torrent Bay. Táto pláž je tuším privátna, ale turisti tade smú prechádzať. Cesta pralesom nebola náročná, hoci sa vyskytli i miesta so stúpaním, že sa človek zapotil. Po ceste sme chvíľu sledovali kajakárov, aj to je možnosť, ako spoznať okolie, prešli sme závesnými mostami a ako malé deti na nich nadskakovali a tešili sa, že sa s nami kývu nad riekou. Nadchýnali sa krásou divokého pralesa, miestnych vodopádov a kochali sa pohľadmi do zálivov. Tie farby boli neskutočné.
Odchod taxíka z dohodnutej záastavky bol o 3:45 pm. My sme mali to šťastie, že sme prišli pred dohodnutým termínom. 5 turisti z našej várky prišli na minútu presne, ale čln už kvôli odlivu nemohol späť ku pobrežiu. A tak im nezostávalo nič iné, ako za sprievodného smiechu nás ostatných vyzuť topánky, vyhrnúť nohavice a prebrodiť sa ku taxíku. A my sme boli tak paparrazovski odporní, že sme vytiahli fotoaparáty a ...
Cestou späť taxík zvýšil rýchlosť a musím povedať, že to bola moja prvá divoká jazda na vlnách oceánu. A tie nárazy by som zrovna nepomenovala ako jemné... ale tak bol to zážitok.
Na druhý deň, keď sme sa ráno zobudili v kempingu, stál oproti nám autobus – hotel na kolesách – s nemeckými turistami. Taký som videla prvýkrát naživo ...a kamoška keď doma pozerala fotky a nevedela, o čo sa jedná, zahlásila: „Jéj, aký zaujímavý holubník“.
xxx
Milford Sound
Ak sa raz dostanete na Nový Zéland, nezabudnite si do plánu cesty zaradiť Milford Sound. Možno už nestretnete nášho papagája alebo niektorého z jeho priamych potomkov, ale tento kúsok zeme stojí určite za návštevu. Vyznačuje sa najväčším mn...
ožstvom zrážok na svete, tj podľa informácii miestnych tam ročne naprší dohromady asi 9m vody, z čoho vyplýva, že prší vlastne stále.
A dažďu sme si riadne užili i my. Pôvodne sme si neuvážene optimisticky naplánovali, že túto časť Nového Zélandu zbehneme po vlastných. Videli sme nádherné, fascinujúce fotografické zábery zo slnečných dní, ktorých je tu naozaj veľmi málo. Lenže podľa predpovede počasia malo pršať najbližšie tri dni (počasie a predpoveď v tomto prípade nesklamali) a teploty sa pohybovali niekde tesne nad nulou. A my, greenhorni, sme nemali so sebou vhodné oblečenie na dlhé dni pochodu v daždi a ľudoprázdnej krajine pri mrazivých teplotách. A tak sme sa dobrodružného putovania neznámou krajinou radšej po rozumnej úvahe dobrovoľne vzdali.
Kúpili sme si aspoň lístky na plavbu loďou po zátoke medzi impozantnými vrchmi. More bolo krásne rozbúrené, loďou to hádzalo z jednej strany na druhú, väčšina cestujúcich radšej sedela dolu v kajute a hrala karty. Hazardná hra je pravdepodobne najlepším liekom na morskú nemoc! My sme naopak stáli na palube (vždy som obľubovala tie "najdivokejšie" jazdy na kolotočoch, takže mi asi morská nemoc na krátkych výletoch v zátoke nehrozí - nakoľko rezistentná by som bola na otvorenom mori, to sa neodvážim odhadnúť, ale vtedy by som možno hrala karty i ja) a fotili tú nádheru. Neviem, čo je v M. S. krajšie - zažiť slnečné dni alebo búrku. Slovami sa to snáď asi ani nedá opísať. Ja som sa nakoniec rozhodla pre tú búrku. Pretože som vďaka nej pozorovala nádherný a dovtedy nepoznaný úkaz. Všade sa z tých vysokánskych vrchov valili vodopády, tisícky prúdov a vzduch bol presýtený molekulami vody. Ten pohľad všade naokolo mi pripomínal lekársku mapu ľudského tela, na ktorej su vyznačené všetky cievy a tepny a žilky úplne do poslednej ... rozumej tie vodopády tečúce po skalách. V búrke sa ťažko fotilo, ale aspoň niečo sa nám podarilo uchytiť na pamiatku.
A aby som nezabudla: aby sme sa dostali ku zátoke, museli sme prejsť tunelom - Homer tunel. Strašideľnejší tunel som doposiaľ nevidela. Hodilo by sa mu skôr pomenovanie "Horor-tunel". Bola to vlastne tmavá čierna diera, naháňajúca strach a hrôzu. Trvalo dlho, kým sa ho podarilo ako-tak vybudovať a veľa ľudí pritom prišlo o život.
Pred návštevou MS si nezabudnite auto natankovať na doraz, inak by to bol asi najdrahší benzín na NZ!
xxx
u nas je to skor o medvedoch :)
Na konci našej púte som si dala záležať na dôkladnom leštení po 4 týždňoch krížom-krážom a 6000 prejazdených kilometroch. Keď človek nie je zvyknutý na čistenie karavánu, stále má pocit, že na čosi istotne zabudol, alebo že henten roh musí vydrhnúť ešte raz alebo čo ja viem čo... Okrem toho nás tlačil i čas, ktorý sme mali k dispozícii.
S malou dušičkou som počúvala, čo nám povie zamestnanec firmy na naše upratovacie schopnosti, aký ortieľ vyriekne.
Na moje prekvapenie sa ako prvé spýtal:
- Mali ste cestou nejakú nehodu?
Odpovedali sme jednohlasne: Nie!
- Ani žiaden škrabanec???
- Nie...
- Vďaka Pánu Bohu!!! Po 6 týždňoch ste prví, ktorí odovzdávajú nepoškodený voz!!!
Podávali sme mu kľúče... A vy si nepôjdete pozrieť vnútrajšok?
- Vnútrajšok ma nezaujíma, hlavne že je karaván zvonku v poriadku!
No povedzte, nemohol nám to povedať hneď na začiatku??!! Od toho dňa som sa zariekla, že na Novom Zélande už určite nikdy karavány upratovať nebudem!!!
PS: Na vysvetlenie, ak ste to v predoslom z prispevkov prehliadli - ak cestujete na Novom Zélande a ste vodičom motorového vozidla, pripravte sa na to, že miestni operenci tam zriedkakedy stretávajú autá na cestách. Aj z toho dôvodu sa im nedokážu až tak elegantne a načas vyhýbať ako napr. ich európski príbuzní, čo má za následok, že prvá pecka, ktorá sa vám nečakane ako bomba rozpleskne na čelnom skle býva častokrát príčinou, prečo autá s cudzincami končia v priekope ...
