Ako začali naše stanovačky
Pred mnohými rokmi sme si kúpili stan. Taký fajnový. Na strechu auta. Aby nám v noci zadky neodmŕzali od zimy zospodu a hrbole nás netlačili do chrbtíc. Veď už sme ročník, ktorý si to zaslúži...
Jediná nevýhoda: dostať vo dvojici ten stan na auto, aby nás pri tom neseklo v krížoch (teda minimálne mňa). Ono tá pevná podložka s matracami aj niečo váži - spoznať to podľa "uff-uff, ja sa na to @..." a podobných povzdychov pri roztrasenom, zdĺhavom transporte na trase: pivnica-auto .
Doteraz nám to akosi nevychádzalo s dobrodružstvom ala štvorkolesový, motorizovaný SLIMÁK. Až toť minulý týždeň bol vo štvrtok sviatok, MM si zobral na piatok voľno a domov prišiel s návrhom: ak počasie dovolí, mali by sme konečne vyskúšať ten náš stan, než sa rozpadne starobou (o nás pomlčal ... ).
Počasie nedovolilo, ale domčúrik sme čiastočne otestovali takú dobrú polhodinku na priestrannom parkovisku našej plavárne o dve ulice ďalej. Chvíľu sme sa pasovali s konštrukciou, než sme prišli na všetky ťahy, ako roztvoriť to čudo a ako nastaviť prístupový rebrík.
A ako sme si tam hore sedeli, nastavujúc okienka a siete proti komárom, dostala som neuveriteľnú chuť na dobrodružnú cestu Európou, že až...
Dážď a búrky zaúradovali minulý víkend, ale povedali sme si: nevadí, o týždeň sú ďalšie, 14-dňové prázdniny. Turíce. Možno motyka vystrelí...
Vystrelila... Lenže inak, ako sme jej to naplánovali my. Hoci...
MM má totižto jeden problém. Parkuje v podzemnej garáži. A ako každý chlap si rád dokazuje, že má dobrý odhad v oku. Teda že presne vie, kedy má prefrčať pod otvárajúcimi sa dverami garáže. Nemám rada tieto hry na milimetre.
Asi pred dvomi rokmi sme tiež chceli ísť so spomínaným stanom na výlet. Milimetre vtedy vôbec nesedeli. MM zabudol, že má na streche ťažký stan. Prišiel domov a povedal, že odfaklil garážové dvere. Týždeň nefungovali. Auto má tiež odvtedy na jednom mieste škaredú, nezahojenú jazvu.
Poučil sa? Tentokrát si MM na volant vycapil veľký kus papiera s výkričníkom a slovami : GARÁŽ a STAN !!!
Pred troma dňami išiel veľmi skoro do roboty, ja som ešte spala. Zrazu sa vrátil domov a prezliekal sa. Rozospatá som tomu veľmi nevenovala pozornosť. A včera pri večeri mi vraví: "Niečo ti prezradím, ale nebudeš sa mi smiať..."
Pri pohľade naň som hneď vedela, koľká bije.
"Ty si zasa zdemoloval garážové dvere!!!"
Ževraj tentokrát nie. Išiel druhým východom, myšlienkami bol už pri projekte v práci, takže žiadna nálepka na volante nepomohla. Dvere sú tam však ževraj stabilnejšie. Vydržali. Zato si to odniesol náš stan.
Neviem ako a ani nechcem vedieť. Tentokrát ho musí vyliečiť bez mojej pomoci.
Dobrodružstvo so stanom pokračuje. Nie však na cestách Európy...
xxx
Novigrad
Kamaratka sa vratila z dovolenky v Novigrade a tak s muzom nadsene ospevovali mestecko na Istrii, ze sme sa rozhodli otestovat nas „stale este nepokrsteny“ stan priamo tam. Na nete sme si vybrali z dvoch moznych kempingov v priamom susedstve ten juzny. Az v terene sme zistili, ze nase rozhodnutie bolo viac nez spravne. Bo severny nad mestom nebol v dosahu „co by kamenom dohodil“, alebo by clovek musel hadzat sutrom na viackrat… Sice premaval ´tam a spat´ miestny spoj, ale ovela prijemnejsia bola vecerna prechadzka po vlastnych z kempu do centra a zasa naspat. Napriek tomu, ze uz v kalendari dominoval september, prudili ulicami neustale tisicky turistov. Zovsadial sa ozyvala vrava, smiech, dokonca i spev.
xxx
Podľa poveternostných správ mali teploty počas dovolenkového týždňa klesnúť vodopádovo o dvadsať stupňov C. Práve keď sme chceli vyskúšať náš strešný stan!!! Ešteže existuje internet. Brázdili sme širším okolím a hľadali miesta, ktoré sľubovali turistom slniečko a teplúčko, tzv. 2 in 1. Napr. taká Afrika?
Nakoniec sme tú ihlu v sene predsa len našli. Tip dala kamoška. Novigrad sa prognózovo pýšil 30 čiarkami na teplomerovej stupnici, s tendenciou nahor.
V Nemecku sme zanechali dážď a zimu, v Rakúsku sme už začali vyťahovať opaľovací krém - mali sme, prosím pekne, tri neplánované zástavky na diaľnici - a v cieli nášho cestovania sme unavení plnými dúškami vdychovali slaný morský vzduch...
Teda po prvotnom šoku, keď som zbadala to sci-fi mestečko pred sebou... . Ja vám neviem, ale ja mám tie stanovačky z mladosti nejako inak v pamäti...
Kemping Sirena sa nachádza juhovýchodne od mesta, priamo na pláži. Jeho väčšia časť je našťastie schovaná pod borovicami. Ponúkajú i ubytovanie v home-mobiloch.
V prvý večer, keď sme dorazili, sme horko-ťažko objavili miesto na lúke.
Romantika sa z tohoto kempingu už asi dávno vytratila. Karavány sú natlačené "jeden vedľa na druhom". Tam nielenže vidíte susedovi do misky, pričom rozoznáte všetky prísady v jedle, tam musíte dávať pozor, aby ste mu omylom nenačreli do jeho taniera ...
Obyvatelia bzučiaceho sci-fi mestečka sa z miesta A do miesta B premiestňujú na bicykloch, sedia v tieni doplnkových šiatrov, pričom trúdi čítajú či hrajú karty, robotnice sa zasa usilovne premiestňujú s misami špinavého riadu k zberným miestam na ich dôkladné umývanie. Čata, starajúca sa o najmenšie potomstvo, tlačí pred sebou kočíky, pričom ich mierne pohupáva za hmkania obľúbenej uspávanky a brázdi jednotlivé uličky zo severu na juh a opačne alebo z východu na západ a opačne...
Mládež používa k hlučnej zábave všetko dostupné - bicykle, trojkolky, lopty, skateboardy, atď.
A aby som nezabudla : pri každom druhom až treťom vozidle je priviazaný nejaký štvornohý miláčik. Miláčik? Sú to chúďatá chlpaté... To majú snáď za trest, takú dovolenku. Stačí, ak si prebehnete celý areál a polovicu psej encyklopédie máte odškrtanú... (hoci tí havkáči sú možno radšej priviazaní pri vozidle svojho pána ako zavretí v nejakom psom hoteli stovky kilometrov od neho...)
V čase obeda to zasa na každom treťom mieste syčí. Nebojte sa, nechovajú tam hady. Iba piecky rôzneho druhu prihrievajú olej v panviciach a v nich kempingáči opekajú to, čo ulovili v miestnom obchode.
Zistila som, že my sme oproti tým všetkým strašní, ale straaaašni Greenhorni. Už mám doma trojkilometrový zoznam vecí, ktoré nám chýbali a ktoré musíme bezpodmienečne zobrať nabudúce...
Na druhý deň, keď sme zistili, že by sme sa na lúke uškvarili, premiestnili sme auto s príslušenstvom na stanové miesto za recepciou. Práve sa tam uvoľnil plac pre nás.
Pcha - že stanovačka. Dnes jej podľa môjho prepočtu priamo na mieste holduje asi tak 0,000000123 percenta obyvateľstva. Nevadí. Aspoň sme mohli voľne dýchať a mali kolo seba priestoruuuu. A boli sme pod stromami.
Zhodou okolností - za nami bol už iba plot. A za ním veľký minigolf a hotel Laguna. Poviem vám, dovolenkovať v takom hoteli - to je megastresujúci zážitok. Chudáci dovolenkujúci - od rána do večera mali animáciu. Šak mi to pripadalo ako v pionierskom tábore - program od rozcvičky až po diskotéku. Ani minútu času na oddych...
Ale inak sme sa mali dobre. Voda v mori bola fantastická, Novigrad v primeranej vzdialenosti na večerné prechádzky, aj v reštauráciách dobre varili, počasie vyšlo na jedničku, Rovinj je tiež nádherný sused smerom na juh... takže palec hore!
V deň nášho odchodu prišla štvorčlenná rodina so psom - dievčatá mohli mať tak 10-12 rokov, čiže žiadne malé žabky - na tejto motorke - so sebou mali aj veľký stan - ostatné veci iba vybaľovali - tak tomuto vravím : šetrenie miestom a dokonalá organizácia :)
(3.9.2011)
blizkost Talianska je citit i tu ... nielen pizzou
Rovinj/Porec
Pouceni z predoslej navstevy Chorvatska, presnejsie povedane kempingu, sme sa na dalsiu vypravu vybavili dokladnejsie. Dokupili sme vsetko potrebne. Predovsetkym tak potrebnu predsien ku spalni a zrazu sme mali NASE minikralovstvo.
Moj muz sa uz roky drzi pravidla, ze na ziadne miesto nepojdeme dvakrat. Chce toho spoznat co najviac. A tak sme sa z Novigradu presunuli juznejsie.Zaciatok pobytu sme stravili nedaleko mestecka Rovinj, neskor sme sa presunuli ku Porecu
xxx
V mestečku Rovinj. V ten deň sme ho navštívili po roku prvýkrát a zvolili sme nesprávnu trasu. Šli sme pešo po pobreží a neodhadli množstvo zálivov. Vďaka ním sa cesta neskutočne natiahla.
Hoci sme boli dosť unavení, nechceli sme sa vzdať prehliadky nášho obľúbeného mestečka. Tárali sme sa uličkami, a keď sme sa ich nabažili do sýtosti, zavelili sme na návrat do kempu. Naspäť sme chceli ísť autobusom. Predpokladaný odchod zo stanice: 21:45.
To, že miestne spoje majú občas meškanie, nie je nič neobvyklé. Na stanici stálo dosť ľudí, väčšina z nich mala namierené tam, kam i my.
O desiatej už sa nepríjemne mrvili viacerí. Rozmýšľali sme, čo robiť. O 22.15 prišiel na stanicu autobus, ktorý jazdil na inej trase a práve mu skončila služba. Viacerí z prítomných zašli ku nemu a pýtali sa vodiča, kde je jeho kolega a prečo nešiel o 21.45. Autobusár krútil nechápavo hlavou. Chcel ešte niečo povedať. Vyšiel von, pozrel na nás všetkých. Bolo nás dokopy asi dvadsať turistov. V skupine objavil niekoľko menších detí. Zrazu mávol rukou. Taký ten pohyb: a čo, kašľať na to... otočil sa opäť ku nám a zahlásil: nasadajte, ja vás tam odveziem...
Fazana
Na vylete okolim
Cestou spat do Nemecka sme sa stavili vo Vrsare, ale prsalo, a tak sme sa dlho nezdrzali, ale nabuduce budeme kempovat tu...
