Den prvy
Tentokrat sa prekvapivo nic neudialo. Nik nestrajkoval na trase mesto-letisko, a tak sme dorazili nacas do ciela. Nik nenechal stat batozinu v letistnej hale bez dozoru, a tak ziadne protiteroristicke komando s nemeckymi ovciakmi neuzavrelo cast haly. A dokonca boli i vsetky tri pasy platne, cize sme smeli prejst kompletnymi kontrolami a skoncit v cakacej oaze, menom lounge.
Pred vstupom do lietadla som si na par sekund premeriavala pilotov, ktori prave pozorne kontrolovali pristroje vo svojej kabine. Kedysi som totizto vzdy vravela: ked budeme sediet na pridelenom mieste, zacnem sa tesit na cestu ... od istej doby som to zmenila na: ked pristaneme...
Uz z lietadla sme mali nadherny vyhlad na Londyn. Pri pristavani sme presli niekolkymi turbulenciami, iba deti trochu vyskali vzrusenim. (tiez pravidelne pomahate pilotom pri brzdeni vlastnymi nohami?)
Ako prve sme sa snazili vysomarit z cestovnych listkov na miestne metro. To londynske je najstarsie na svete. Je to na nom poznat. Hoci neviem si predstavit, ako fungovalo vo svojich zaciatkoch s parnou lokomotivou v tych hlbkach. Ja uz len pri tej predstave lapam po dychu... Metro je vlastne skratka od Metropolitan, i ked miestni mu s oblubou hovoria tube = rura. Odvodene od vzhladu.
Co sa znacenia tyka, myslim, ze sa v nom vysomari kazdy. Kazda trasa je inak farebne vyznacena a ma i svoje pomenovanie. Aj unikove cesty su dobre znacene. Len kto trpi klaustrofobiou, ten bude premiestnovanie katakombami znasat horsie. Tu som si presne uvedomila, ze ak by sa ludstvo malo z akehokolvek dovodu raz prestahovat pod zem, tak neratajte so mnou...
Odporucam ihned si zabezpecit tzv. Oyster card, co je akoby miestna, prenosna elektricenka. O hodne tym skresete poplatky za dopravu. Ak sme spravne pochopili instruktaz v informaciach, na den vdaka nej neprecestujete viac ako cosi vyse 6 libier (iba milionari sa nebudu pridrzat tejto rady). Cestovat pritom mozete krizom-krazom. Karta plati na metro i autobusy a dobijat sa da na kazdej stanici v automate (vid foto). Ak sa rozhodnete pre papierovy cestovny listok, musite ho mat aj pri vychode z metra. Vlastne je jedno cim, odtial sa musite "odhlasit" vzdy. V autobuse sa naopak iba "prihlasujete", takze sa nastupuje prednymi dverami a sofer je zaroven kontrolorom. Aj na staniciach stoja pri automatoch tzv. pomocnici, ak by ste si nevedeli rady, alebo sa nieco neocakavane udialo. A co sa financii tyka, veru dbajte na ne, bo Londynu sa nenadarmo vravi, ze je jednym z najdrahsich metropol sveta. Mne samotnej mnohe ceny vyrazali dych.
Presne som nepochopila, ako sa da pohodlne metrom cestovat napr. s takym kocikom. Snad existuje nejaky system, ktory ovladaju mamicky a postihnuti, lebo inak to nie je sranda, vlacit batozinu, kociky ci sandru na nohe miestnym labyrintom. I priamo v metre nie je podla mna nejaky system pre zlahcene nastupovanie/vystupovanie ... alebo som ho aspon za tych sest dni neobjavila. Niekde musite z metra na nastupiste spravit krok hore, inde zasa dole, na jednej stanici boli vozne dlhsie nez nastupiste , a tak posledne dvere zostali zatvorene...
Vramci katakomb (v niektorych som sa citila ako v saune, inde zasa postaval muzikant) sme objavili vsetko mozne od vymyslu sveta a vzdy, ked sme si mysleli, ze uz viac prekvapeni neexistuje, cakalo na nas za rohom dalsie ...
V ktoresi rano som listovala sprievodcom po Londyne a medzi recou ukazala muzovi na obrazok kralovskej gardy (to ti cervenozaodeti muzici s poschodovymi ciernymi ciapkami) ... ze by som ju rada videla v akcii, len neviem kde a ako. A asi o tri hodiny neskor mi masirovala pred nosom. Sli sme pozriet na vymenu strazi pred Buckinghamsky palac a netusili, ze na poludnie robia celu paradu aj s kompletnou jazdeckou gardou a dvoma delami v doprovode kapely. Zda sa, ze z kasarni vyhnali aj posledneho schopneho chlapa. I preto som si neskor priala, aby William vencil psa pred Kensingtonskym palacom, bo sme byvali hned za rohom... (no pes asi nemusel... ) Ale poviem vam, Londyn je neskutocne pulzujuce mesto. Uz chapem, preco sa Mnichovu hovori dedina. Nie nelutujem. Nemenila by som za nic... ja som skor to dievca z dediny a ten mestsky hluk vsade na okoli ma ubijal ... ale i fascinoval zaroven. Je tam vsetko... vysoke mrakodrapy, ukryvajuce medzi sebou skvosty z minulosti... kralovska jazda, ale i typicke taxiky a poschodove autobusy, doprava vlavo a stale existujuce cervene telefonne budky ... muzea zadarmo, ale i vstupne, ze vam nestaci mesacna vyplata. Bezdomovci, spiaci na Trafalgar Square, ale i princezne z Indie. Puby s neopisatelnou atmosferou, ale i typicka strava so zlou povestou v nich. Hluk na uliciach, ale i pohoda v Hyde Parku. Harry Potter a davy, ktore sa chcu odfotit na 9 3/4, strava naporcovana v plaste a chlapi v oblekoch. Tisice schodov a metro ako sauna s dlhymi katakombami. Iba to pocasie nebolo londynske... nejako nam cely cas svietilo slnko.
Náš hotel mal skvelú polohu, hneď pri Kensingtonskom parku, ale neodporúčala by som ho. Keď sme totižto došli na recepciu, dali nám kľúč od izby číslo 25. Na konci schodov na prvom poschodí som zahliadla číslo 26. Aj som sa potešila, že nemusíme ďaleko/vysoko šľapať, ale niekto si dovolil kanadský žartík. Stúpali sme po schodoch s ťažkými kuframi a za pololietajúcimi dverami sme cez okienko zrátali asi päť izieb, ale žiadna nemala číslo 25. Tak sme stúpali ďalej. Nasledujúce pololietajúce dvere, pohľad dnu cez okienko, ale naše číslo nikde. Schody sa zúžili, my už sme funeli ako ježko v kope lístia. A ja som už šípila, že ani na ďalšej plošine nič nebude (nepochopila som systém prideľovania čísel jednotlivým cimrám), ale potom som zbadala užšie schody a tam zboku iba posledné dvere. Hurá!!! Lenže keď sme ku nim dorazili, to už som sa muža rozčarovane spýtala, či sú to schody do neba. Ďalšie lietajúce dvere a zasa ništ! Keď už i chodba bola taká úzka, že väčší kufor pomaly do nej nepasoval a na schodík pasovala iba polovica chodidla, dorazili sme šťastne zničení do cieľa. A naša izba ako posledná na konci.
Takže šesť poschodí bez výťahu žiadna sranda. A keďže sme mali na pláne obehať polovicu Londýna, tak ani ako tréning sme niečo podobné nepotrebovali.
Blízkosť Kensingtonského parku som ocenila hlavne po tom, čo som zistila, aký je Londýn na mnohých miestach hlučný, preasfaltovaný a preľudnený. Tento park je prepojený s ďalšími - Hyde Park, Green Park a St.James´s Park. Tvoria tzv. zelené pľúca Londýna a prepájajú Notting Hill s Westminster-om. Podľa oficiálnych údajov sú to ževraj viac než štyri kilometre dĺžky. No ale po šiestich poschodiach to človek cíti/vidí inak.
Ešteže tam majú na každom kroku tie krotké veveričky...
xxx
Miestne bicykle nás míňali celou cestou. Niečo podobné je i v Mníchove, len s horšie prepracovaným konceptom. (Aspoň kedysi bol o dosť komplikovanejší.) Londýnske parkovacie boxy sú rozložené na mnohých miestach po meste. Podľa informácií na tabuli je prvých 30 minút zdarma. Ak si správne pamätám, požičovné za deň boli 2 libry. Čo je vrámci parku super, na frekventovaných uliciach by som si ale jazdiť netrúfala. No a smú sa požičiavať od veku 14 rokov.
Ja som bola v parkoch dokopy trikrát. Prvýkrát sme nezvládli Speakers´Corner. Bol na opačnom konci, než sme sa práve nachádzali . Keďže sme sa o ňom učili už za socializmu, chcela som ho vidieť na vlastné oči... nuž ale sklamal ma. Predstavovala som si to akosi úplne inak (vznešenejšie ) a spätne tvrdím, že sme ho mohli úplne vynechať z programu.
xxx
Harry Potter a 9 3/4
... to aby bolo jasné motto nášho londýnskeho výletu. Kdeže Royals & Co., finanančníci či iní uličníci (Jack t.R. & Co.) Nie, nie... my sme behali po stopách najznámejšieho čarodejníka posledných desaťročí.
Tentokrát si smel cieľ dovolenky vybrať náš syn. A toho aktuálne zaujíma práve Harry Potter. Každý diel má prečítaný 3 až 5-krát. Už doma si pripravil listinu, kam všade v Londýne zájdeme.
My sme si s mužom tiež mylne navrávali, že jeden deň obetujeme na výlet niekam na vidiek. Ha-ha-ha. (A to podotýkam, on už bol v Londýne viackrát, takže vedel do čoho ide, nie ako ja čistý zelenáč...)
Z tých "naj" atrakcií sme si vybrali tie, ktoré nás osobne najviac zaujímajú a každý deň určili novú trasu na deň nasledujúci. Prispôsobenú našim pľuzgierom, počasiu a iným neznámym (napr. či ešte potom zvládneme výstup na šieste poschodie ). No po troch dňoch chodenia som zahlásila, že mne to už stačí, že ja by som už aj domov mohla ísť, tak zničene som sa cítila 
Predovšetkým si treba zistiť vstupy a vstupné do jednotlivých múzeí či galérií alebo kostolov. Nechápem systém, akým to domáci podelili - niekde je vstup zdarma, inde taký, že padáte na zadok. Existuje tzv. londýnsky pas alebo Sightseeing-City-Card - ak viete, čo chcete, zrátajte si vstupy jednotlivých miest a zvážte, či nie je výhodnejší práve tento akoželístokna60atrakcií.
My sme ho nemali a myslím si, že by sme sa iba uštvali k smrti, kebyže si ho kúpime!
Deň posledný...
Keď niekam cestujeme, tradične si kupujeme nejakého papierového sprievodcu (a nielen jedného...). Nebolo to inak ani pred cestou do Londýna. Aj som ho chcela načas preštudovať, ale akosi ma zamestnávali iné povinnosti, a tak som si povedala, že stačí študovať priamo na mieste... no ale určite nie na mieste, akým je práve Londýn. So svojimi 8 miliónmi obyvateľov a nekonečnými prekvapeniami a obrovitánskymi múzeami a trhmi a pamiatkami a parkami a.... (Mimochodom, syn sa snažil porovnávať veľkosti a došiel ku otázke, koľko v ňom žije ľudí a hneď nato porovnával i s Mníchovom a následne so Slovenskom. Pri druhej odpovedi sa na mňa pozrel - nahodil neveriacko-šibalský úsmev a dvakrát si preveroval, či naozaj má Slovensko menej obyvateľov ako hlavné mesto UK nie moc mu to šlo do hlávky)
Nuž a raz, ležiac na posteli v hotelovej izbe, som si nalistovala info o časti, kde sme bývali - známy to Notting Hill - a tam upozorňovali čitateľov na raritu názvom Portobello Market. Samozrejme, že som návrh predniesla svojim dvom chlapom, veď spomínaná ulica ležala iba kúsok od nášho hotela. A tak sme sa tam jedného dňa vybrali. Lenže som nevedela, že ten deň nie je priamo dňom známeho trhu. Ono tam i napriek nesprávnemu dňu bola nejaká jeho menšia odroda. Na konci ulice sa muž zahľadel do mapy, bo sme chceli ísť ďalej do mesta, a tak hľadal najbližšiu stanicu metra, keď zrazu okolo nás prechádzala nejaká staršia pani.
"Trh?" spýtala sa za pochodu. Ona si myslela, že my ho hľadáme a ja som si myslela, že ona ho hľadá. Tak som ju priateľsky nasmerovala do ulice. No ona si ďalej s ukážkovým úsmevom húdla svoje. "Áno, áno, ste tu správne, len on býva v sobotu..." a šla ďalej.
Sobota bol vlastne náš posledný deň v Londýne, a tak sme si povedali, že využijeme blízkosť a než nasadneme na metro smer letisko, zbehneme sa ešte pozrieť na ten údajne známy trh.
Ľudia, poviem vám, už podľa prúdu turistov sme pochopili, že je to naozaj niečo "E" ako extra. Doposiaľ ma v živote ohúril iba jediný trh, ktorý sme objavili takisto náhodne pri ceste domov z dovolenky v Slovinsku, keď sme sa stavili v Ljubljane, a tam práve niečo veľmo oslavovali. A pri tej príležitosti rozostavali v centre mesta stánky.
Trh na Portobello Road ma očaril po druhýkrát v živote. Hneď som i zahlásila, že raz sa tam naň istotne vrátim... Národa tam bolo ako v British Museum alebo na Picadelly Circus. A aké skvosty tam ponúkali!!! Veru škoda, že sme posledné naše peniaze prejedli večer predtým v indickej reštaurácii ...
xxx
Okrem toho všetko závisí aj od správneho načasovania jednotlivých programov. Od správnosti vybrania trás, od postavenia slnka na oblohe, od počasia, atď, atď, atď.
Lebo:
1. keby nám neznáma Londýnčanka nepovedala, že trh na Portobello Road býva až v sobotu, nikdy by sme neodhalili jeho skutočné čaro - i keď naša prvá návšteva bola tiež ok
2. vo štvrtok zašli chlapi na Harryho Pottera do miestnych štúdií, ja som zatiaľ poobede a na vlastnú päsť odhaľovala tajomstvá Soh-a a China Town-u. V Soho som objavila nejaký extra trh s všakovakým občerstvením, časť ulice bola uzavretá. China Town žil zasa turistami, zovšadiaľ vyváňalo jedlo, dokonca výklady reštaurácii vyzerali presne ako v Číne, na jednom mieste som sledovala zvláštny prístroj na pečenie sladkých rybičiek... v piatok som tie čarovné a slnkom zaliate miesta chcela ukázať zvyšku našej výpravy. Len ten správny čas sme nevystihli. Dorazili sme niekedy po desiatej a práve vtedy tam dodávky dovážali nový tovar. Číňania ho vykladali a to bolo asi tak všetko. Žiadni turisti, žiadna atmosféra. A stroj na rybičky čistili a pomaly montovali dokopy... a navyše začalo pršať.
3. chceli sme sa raz vybrať po Temži loďou, a tak sme výlet spojili s návštevou Greenwich-u. Opäť som raz následne musela skonštatovať, že sme si peniaze radšej mohli ušetriť. Plavba nestála za veľa, čo sa okolia týka a loď ani nemala príliš miesta na palube. Museli sme sedieť vnútri za sklami. Na lodi chcem, aby mi vietor strapatil vlasy, aby som cítila v ovzduší molekuly vody a nie sedieť kdesi vnútri. Možno sme iba vystihli zlý typ plavidla. Aj preto sme späť išli metrom. Vedieť, čo ma čaká, idem i prvú cestu metrom. Mali sme z neho nádherné výhľady. Muž mi neskôr povedal (ale prečítala som si potom i na internete), že tie miesta boli kedysi prístaviskom a teraz tam vybudovali obytné štvrte s rôznymi pub-ami a skvelými zákutiami. A parkujú tam jachty, takže som mala taký benátkovsky pocit. Niekto na internete odporúčal, odviesť sa do tých miest metrom a sadnúť si úplne dopredu. Do prvého vagónu. Kvôli fantastickému výhľadu. Mňa osobne fascinoval. Vznášali sme sa na trati v istej výške nad mestom. Mať tak viac času, idem na ten výlet metrom ešte raz.
4. striedanie stráží pred Buckinghanským palácom - to už som ale písala, že som o tom mala úplne inú predstavu - rozmýšľala som v o dosť menších rozmeroch
5. otváranie Tower Bridge - časy si treba naštudovať na stránke - a i tak sme to nestihli
6. Westminster Abbey - zhodou okolností som sa opäť na internete dozvedela, že práve do kostolov sa dá vojsť zadarmo, ak tam idete v čase omší. Samozrejme, že musíte v kľude sedieť a nesmiete fotografovať, ale za tú atmosféru sa to oplatí.
7. Každý odporúča, ísť sa večer poprechádzať vysvieteným Londýnom - videla som foto, určite to stojí zato, lenže ... lenže stmievalo sa až okolo pol desiatej a ja som do postele pravidelne zaľahla už o
deviatej
(S nohami, ktoré prešli do kľudového režimu, akonáhle prekročili prah hotelovej izby a vypovedali poslušnosť.) Postele mali totižto tak malé, že som spala na tej (akože) väčšej ja so synom. Obetovala som sa, ale nevyspala som sa ... Snáď ešte tak rozkaz/pozvánka kráľovnej by ma dostali z postele.
PS: v Londyne neocakavajte velke hotelove izby a pokial si nevyberiete tie 4*, tak budte radsej pripraveni na vsetko (napr. sprchu a WC v jednom = WC je vtesnane pod sprchu)
