Leteli sme thajskou Royal orchideovou spoločnosťou. Najprv do Bangkoku. Už počas letu nás pripravovali na nastávajúcu dovolenku.
Nielen jedlom, ale i saunovými teplotami v lietadle.
A predviedli nám prvú lekciu thai čítania - jedálny lístok.
Z Bkk sme leteli do Phuketu. Pristáli sme asi o 17:00. Na letisku nás už čakal minibus a čvirikajúci operenci a saunová facka aspoň 35°C.
Cítila som sa ako v exotickom pavilóne zoologickej záhrady so zvukom nastaveným na absolútne maximum. Bohužiaľ sa už stmievalo, takže cestu z ostrova na pevninu sme vnímali iba čiastočne a ako pod narkózou. Dokopy sme boli na nohách asi 23 hodín.
Cieľ našej cesty bol Khao Lak. Recepcia nášho hotelového komplexu sa nachádzala vonku pod strechou. Privítali nás výborným koktailom, ale ja som chcela hlavne do postele. Už za tmy sme prechádzali botanickou záhradou s nadhernými omamnými vôňami.
Číslo nášho bungalowu som si pre istotu odfotila.
A zapamatala si, ze za deviatkou idu dve tavy.
Thajsko a jeho zvyky:
V Thajsku sa pri stavbe nového domu nezabúda ani na duchov. Tých, ktorí boli pri stavbe vyhnaní z pozemku.
Majiteľ domu si ich musí udobriť a zabezpečiť im náhradné ubytovanie.
Domčeky duchov, neznalým pripomínajúce vtáčie búdky, nájdete všade.
Pri ich stavbe treba dodržať niekoľko dôležitých pravidiel:
Duchovia musia bývať východne alebo južne od nového domu a jeho tieň nesmie padnúť na ich príbytok - halt domáci si ich rozmaznali...
Čas na postavenie príbytku duchov sa presne vypočítava- z astrológie. Vzorce nemám, sú prísne tajné.
Kolaudácia musí prebehnúť do 11:00 doobeda, aby duchovia mohli už v kľude obedovať vo svojom.
Počas slávnostnej ceremónie sa duchom dávajú dary- jedlo a nápoje:
ryža, kokosové orechy, banány, mäso, čaj, dokonca celé bravčové hlavy.
Po odovzdaní darov treba už iba dúfať, že sa duchom v novom obydlí bude páčiť a nebudú šikanovať majiteľov domu.
Jeden dobre vychovaný duch sa stará o dobro domu a chráni ho pred nešťastím.
Moderní duchovia pijú i coca colu, samozrejme cez slamku a nepohrdnú ani balíkom chipsov.
Jedna z thajských múdrostí vraví:
"Kto veľa premýšľa a vie, nemá nič zo života"
V Thajsku sa takmer všade vyzúvajú topánky - predovšetkým však v budhistických centrách, internetových kaviarňach, v príbytkoch Thai, atď. Vždy som všade sliedila po nohách prítomných, či sú obuté, či vyzuté, aby som sa nedopustila priestupku voči miestnym zvykom...
Thajsko si vyslúžilo prezývku "Krajina úsmevu" vďaka vždy priateľskému a usmievavému výrazu tváre obyvateľov tejto krajiny. Pre turistov nie je ľahké, zorientovať sa vo všetkých možných verziách úsmevov (yim), ale v sprievodcovi Thajskom bolo uvedených 13 základných foriem ako napr.:
* yim thang nam taa- "som tak šťastný, až by som plakal"- úsmev
* yim suai - smutný úsmev
* yim chin chin - úsmev víťaza porazenému
* yim häng - "viem, že ti dlžím peniaze, ale momentálne žiadne nemám"
* atď
Thai sa usmievajú i vtedy, keď sa našinec pozerá vážne. Úsmev má totižto zjemniť napätie, chrániť medziľudské vzťahy a udržovať harmóniu v spoločnosti.
Preto sa ani turistom neodporúča ukázať svoj hnev, treba jednoducho zostať kľudným v každej situácii.
Ich životná filozofia je založená na: Sanuk- Sabai-Suay.
Sanuk znamená zábavu.
Sabai- ťažko sa prekladá jedným slovom- príjemný, pocit pohody, pohodlia
Suay- pekný
Thai sú estéti. Vytvorili si kult krásy. Svojou filozofiou "Tu a teraz" sa podriadili svojmu postaveniu v spoločnosti. Znamená to pre nich, že sa snažia spraviť to najlepšie z možností, ktoré majú a nezaoberajú sa budúcnosťou. Preto ako jeden z mála národov netrpia ani strachom z nej.
Naši štvornohí a iní susedia v Thajsku
Prvé, čo nás v Thajsku vítalo, boli operenci. Zvečerievalo sa, oni sa ukladali isto ku spánku, a tak všetky vtáčie mamy rozprávali rozprávku na "dobrú noc" svojmu potomstvu a vznikol z toho taký neskutočný decibelový, ale zároveň fascinujúci virvar, že mám z neho zážitok až dodnes. Vskutku pekný uvítací ceremoniál...
Ďalšieho obyvateľa sme spoznali hneď na druhý večer. Vracali sme sa z večere, už bola tma a pri jednom z posledných obchodov pri našom hotelovom areáli nás oslovili miestni. Priťahovali ich predovšetkým blonďavé vlásky nášho juniora, a tak s ním začali po anglicky vtipkovať. (Ale inak sa prihovárajú všetkým turistom, snažia sa ich nejako prilákať a hlavne im niečo predať). Zrazu ich čosi napadlo a začali ukazovať na čierne oválne, asi 5 cm nehybné útvary na vchodových dverách do obchodu. V prvom momente som si myslela, že je to nejaký z výmyslov hračkárskeho priemyslu. Až kým jeden ovál nevzali do rúk. Vtedy sa to čudo "prebudilo" a začalo vydávať taký strašidelný zvuk, že všetci turisti na okolí prchali čo najďalej od zdroja toho príšerného kvílenia či chrčania. Neskôr sa nám viackrát stalo, že nás domáci "strašili" miestnymi svrčkami - aspoň tak ich pomenovali, keď sme sa pýtali, čo to je.
A občas okolo nás v noci aj poletovali - cez deň boli niekde zalezené. Oddychovali, naberali síl na ďalšie večerné predstavenie...
Jašteričky boli všade. Všade, kam oči dovideli. Na stenách, na zemi, na strechách. A občas i v izbe. Asi dvakrát ma vyľakali, keď som odtiahla záves a zrazu niečo prebehlo po stene v izbe. Ale žiaden strach, sú neškodné. A do obydlia vniknú ľahko, keďže domy sú tu kvôli horúčavam "otvorené", resp. časť obydlia je iba zastrešená, ale inak ste vlastne vonku...
Trochu iný pocit som mala, keď som prvýkrát stretla varana. Plávala som v bazéne, keď som zrazu na boku postrehla a začula, ako nejaká ťažká vec dopadla do miestnej nízkoporastovej vegetácie. V prvom momente som si pomyslela, že padajú palmové orechy, ale zachvíľu sa zbehli hoteloví hostia a vzrušene ukazovali na niečo v kroví. Vtedy som už zbadala i ja nášho bazénového kamaráta. Spätne odhadujem, že všetky mali tak do jedného metra.
Nik však nič nepodnikal, ostatní sa vlastne iba so záujmom pozerali alebo fotili, a tak som si povedala, že i ja musím zachovať chladnú hlavu.
O pár dní po tejto príhode som sedela na terase nášho bungalowu, zabávala sa so synom na nejakej hre, keď zrazu spod drevenej terasy po-ma-lič-ky vyliezol náš "podnájomník". Vyzeralo to, že tam má niekde hniezdo, lebo od toho momentu sme ho videli ešte niekoľkokrát, teda v nasledujúce dni. A vždy smeroval od alebo ku našej terase.
Už som im a sebe dôverovala viac, a tak som vbehla dnu, vytiahla fotoaparát, upozornila i MM a všetci traja sme sa plížili okolo jazierka pred bungalowom. Varan vpredu pózoval, my sme mu boli -takmer nedýchajúc a ako baleťáci na špičkách- neustále v pätách ako lovci senzácii (ale neodvážila som sa porušiť únikovú vzdialenosť ) a robili zábery takpovediac pri každom zdvihnutí jednej z končatín...
No a takéto 10 cm pavúky nám viseli nad hlavami, keď sme dostali občerstvenie na džungľovej farme so slonmi. Nezbadali sme ich, upozornili nás na ne domáci... Ale netvárili sa, že by bolo potrebné okamžite evakuovať priestor, a tak nám neostávalo nič iné, ako s úsmevom pritakať na "dúfajme-že-neškodnú" spoločnosť.
A čo som najviac rada- nestretli sme hada. Ak si správne pamätám, Thajsko alebo okolie Khao Laku má 5 druhov, ktorých uštipnutie je smrteľné. Vyliezajú síce iba v noci a v kroviskách, ale prvú noc, kým som túto informáciu nemala, išli sme sa prejsť trochu von po dlhom lete a teda neviem, či sme mali šťastie alebo tam iba žiadne práve neboli...
na obr. tzv. vrestiaca obluda -teda ked ju chytite takto medzi prsty - neskutocny zvuk vydavaju - ale inak boli neskodne (aspon tomu chcem verit)
tie male nam behali pribytkom hore-dole, ten vacsi iba pred terasou a pod domom :)
Džungľou na slonovi
Z ponúkaných elefantovo-trekingových túr sme si vybrali jednu z kategórie najjednoduchších - kvôli nášmu juniorovi.
Taxík prišiel v dohodnutom čase - inak všetci taxikári dodržiavali čas na minútu presne.
Sedel v ňom už jeden mladý, anglicky hovoriaci pár.
Išli sme do parku na juh od Khao Laku.
Naša miniskupinka pozostávala z dvoch slonov, dvoch pohoničov a 4,5 turistu. Na náš štvornohý dopravný prostriedok sme sa dostali bez problémov. Zvieratá stáli na prízemí, my na drevenom mostíku na prvom poschodí. Iba usadiť sme sa museli do tej "húpačky" na chrbte drsnokožca.
A poďho do džungle.
Pôda pod nami upútala môj zrak okamžite, keďže bola krásne červená a neskutočne rozrytá. Z chrbta slona tá výška naozaj vyzerala ako z prvého poschodia, a preto som dúfala, že naša slonica Kati má pevný krok a vie, kade kráča a strafí sa presne a nepošmykne sa a.... a rozmýšľala som, či som už niekde počula o smrti turistov, ktorých privalil slon, po tom, čo sa potkol o výmoly v džungli...
Nemalo to však nič spoločné so strachom, skôr s uvedomením si tej výšky plus prirátaním pádu do priepasti, ktorá bola na niektorých miestach z jednej strany chodníka - ak to teda mám nejako pomenovať.
Kolísalo nás ako na mierne rozbúrenom mori - to som ešte nevedela, že cesta do kopca je vlastne malina, ktorú si pred krkolomným zostupom musíme vychutnať.
Slon s anglickým párom za nami bol celú cestu hladný- a kŕmil sa, ako sa mu zachcelo - dokonca jeho mahout sa musel pridŕžať, aby nespadol. A mladým tiež nebolo všetko jedno, keď za tým šťavnatým krovím bol už iba prudký svah smerom dole :o)
Naša Kati si iba raz škrabala zadok o svah, inak bola asi najedená, alebo dbala o správnu životosprávu (veď sa vraví o slonoch, že sú veľmi inteligentné)...
Cestou sme stretli miestneho zamestnanca džunglového hospodárstva, ako zbiera kaučuk. V tom momente som pochopila, čo to visí na stromoch všade v Thajsku, tj žiadne vtáčie búdky, ale misky na zber vzácnej suroviny...
Kdesi v polovičke cesty, keď sme boli na rovine, spýtal sa náš mahout, či si chce syn zajazdiť priamo na slonovi - a chcel. Lenže ako nás už náš sprievodca z cestovky upozornil, jazdiť na slonovi je ako sedieť na šmirgli - takže po chvíli sa syn začal mrviť, že ho slon pichá, no a keď zrazu Kati začala strhávať kôru zo stromu, rozhodol sa okamžite vrátiť k nám dozadu.
(Ale už sa tešil, že všetkým deťom v škôlke povie, ako jazdil na slonovi )
No a keď sme dovŕšili najvyšší bod našej púte, čakala nás cesta dole kopcom.
Cestou sme stretli ďalšiu, oveľa väčšiu skupinu.
Nestihli sme im ani zamávať, pretože sme sa pridŕžali zubami-nechtami našich sedačiek, aby sme nespadli pod slonie nohy. Rátala som s riadnou svalovicou po tejto časti túry. A na anglickom páriku sme videli, že si toto všetko nenahovárame - zatínali sa takisto do železných tyčí sedadla... a lietali pri tom zo strany na stranu presne ako my. To bola tá cesta dole kopcom...
Napriek tomu sme došli do cieľa všetci a zdraví...
Na konci túry sme dostali ovocné občerstvenie a zvyškami sme smeli nakŕmiť slony a opice. Miestnych krokodílov kŕmia radšej sami.
V Budhistickom kláštore
Po výletnej jazde na slonoch a osviežení vo vodách džungľového vodopádu sa nás náš sprievodca spýtal, či sme už navštívili niektorý z miestnych budhistických chrámov. Neviem, či to robí vždy, alebo iba v našom prípade, pretože sme boli malá skupinka o 4 dospelých plus dieťa.
A tak sme sa vybrali o kus ďalej k budhistickým mníchom.
Náš taxikár vyzdvihol v jednej z budov areálu kľúče a otvoril nám chrám. Mali sme tzv. privátnu prehliadku s neobmedzeným časom. Chrám nebol príliš veľký, ale bol krásny a ponúkol nám nielen pastvu pre oči, ale i príjemný chládok.
Od chrámu sme sa vybrali ešte k jazierku, ktoré patrilo areálu a bolo preplnené rybami. Neviem, či boli posvätné, alebo určené pre kuchyne miestnych reštaurácii. Taxikár nám priniesol sáčok s krmivom a tučné ryby sa vyhadzovali za ponúkanou pochúťkou ostošesť.
Pri odchode sme si z auta stihli všimnúť asi troch mníchov, ako odpočívali pri chalúpke v tieni stromu a okolo nich sa povaľovali alebo hrali desiatky vychudnutých psov, šteniat a mačiek.
A ak sa mi raz podarí do Thajska vrátiť, určite sa pôjdem pozrieť i do známych kláštorov na okolí. Bolo ich tam niekoľko zaujímavých, ale dostať sa k nim znamenalo naplánovať si celodenný výlet, čo sme nechceli v tých horúčavách kvôli synovi.
Ako som v Thajsku varila...
Už si nespomínam, kde a kedy presne som si prečítala prvú reklamu o možnosti zúčastnenia sa kurzu thai-varenia, ale naisto viem, že ma okamžite zaujala a ja som vedela, že ju chcem určite vyskúšať.
Pri prvom stretnutí s delegátom našej cestovnej kancelárie som sa ho hneď spýtala, čo mi z miestnej ponuky odporúča.
A ešte v ten večer sme sa vybrali na obhliadku do jednej z dvoch navrhnutých reštaurácii.
Šéfkuchárom v "Boonyarit Kitchen" bol sympatický 50-tnik Aek. (Neskor sa odstahoval na sever Thajska) Pochádzal z Bangkoku, pracoval tam roky v kuchyni známych hotelov, až sa spolu so svojou druhou ženou Meaw rozhodli otvoriť vlastnú reštauráciu. Najprv v Phukete, neskôr v kľudnejšom Khao Laku. Občas im v reštaurácii vypomahala suseda.
Obaja rozprávajú veľmi slušne anglicky. Teda majú bohatú slovnú zásobu, ale s ázijskou výslovnosťou, a tak treba pozorne počúvať.
A Meaw (vyslov Miau) bola sympaticky ukecaná - na oboch bol život v Bangkoku poznať.
Škoda, že reštaurácia bola dosť vzdialená od centra, pretože s výrečnosťou Meaw a Aekovou výbornou kuchyňou by isto zarábali aspoň trojnásobne. Iba v máloktorých reštauráciách sa dalo dobre dohovoriť a po vyskúšaní viacerých kuchýň sme sa zhodli, že u Aeka nám aj najlepšie chutilo.
Dohodli sme sa na kurze hneď na nasledujúci deň.
Ak sa prihlásite (hocikde), môžete si vopred vybrať z niekoľkých možností, aké predjedlo, akú polievku a hlavné jedlo chcete variť.
Dezert je iba jeden.
Vrámci kurzu máte zahrnutý i nákup so šéfkuchárom na miestnom trhovisku.
V dohovorenom čase nás Aek vyzdvihol spred hotela a odviezol na trh. Ponechal nás tam najprv samých 45 minút, aby sme si ho mohli v kľude prezrieť.
V ten deň bol trh ževraj iba polovičný- čo sa veľkosti týka, vľavo sa nachádzal predaj oblečenia a suvenírov. Mňa to hneď zavialo doprava, kde sa konal predaj ovocia, zeleniny, ryže, rýb, mäsa a iných exotických produktov.
Podobný predaj som už zažila v Číne, takže ma vlastne nič neprekvapilo, ale naši hygienici by pravdepodobne skolabovali na miestnych trhoch.
Predávajúci sedeli na pryčniach nad zemou, deti sa im hrali pod nohami, kojenci sa plazili po zemi a tetušky odháňali doterné muchy z voľne ležiaceho mäsa palicou, na ktorej konci bol prichytený igelitový sáčok.
Pochúťka domácich - práve, keď som fotila, pristavil sa pri príšerkách jeden záujemca a dôkladne ich ovoniaval.
Už veru neviem, či mu zavoňali a či nie...
Rambutan- za pomenovanie ževraj vďačí svojmu chlpatému vzhľadu
Po stanovenom čase sa opäť zjavil Aek a vzal ma so sebou na nákup. Vysvetľoval mi toho veľa, ukazoval, podľa čoho vyberá ovocie či zeleninu, vysvetľoval mi, z čoho a ako sa vyrába thaiská curry pasta, atď.
Kúsok od trhu sa nachádza policajná loď, ktorú vlna tsunami zaniesla pred 5 rokmi z oceánu do vnútrozemia- asi 1,5 km od brehu. Je tu ponechaná na pamiatku. Aek nás sem previezol autom.
A práve na tomto mieste sa nám prihodila milá príhoda:
Náš syn reaguje alergicky na štípance malých okrídlených torpéd rôzneho druhu a všade na svete. Takže bol i tu riadne zmasakrovaný miestnymi moskytmi. Od lode práve prichádzala skupina Číňaniek. To, že Ázijci reagujú na blonďáčika som už nebrala ani na vedomie, ale keď sa zrazu Číňanky k nám rozbehli s vystretou rukou a niečo nám naznačovali, tak som v prvom momente chcela rázne zakročiť: aby mu už nedávali žiadne sladkosti!!! U Aeka bol totižto varený, pečený, čokoládkový...
Ale na naše prekvapenie ho začali natierať známou čínskou medicínou a sústrasne híkali nad všetkými veľkoplošnými alergickými reakciami. Nakoniec nám zvyšok vo flaštičke darovali a snažili sa vysvetliť, že ho máme znovu natrieť, ale určite nie tvár. V tom prekvapení som im aj zabudla povedať še-še, jedno z mála slov, ktoré z čínštiny ovládam.
V ten deň mal syn slzy na krajíčku, ako ho to štípalo, ale na druhý deň nebolo po alergickej reakcii ako šibnutím čarovného prútika ani chýru, ani slychu -ani vidu
Ked som prvykrat dostala do daru poukaz na ayurvedsku masaz, myslela som si, ze to bola pomsta darcu, ktoreho som si musela niecim velmi rozhnevat... teda po jej absolvovani. Lebo presne takto isto si predstavujem mucenie bosoriek v stredoveku. Ospravedlnujem sa vsetkym priaznivcom, ale to tyranie nie je nic pre mna. No a potom sme od hotela dostali na privitanie voucher na jednu thajsku masaz. Aj som sa potesila, ze konecne vyskusam tu povodnu, jemnu, nepoeuropstenu formu ... a az ked sa ma dotkli ruky maserky, spomenula som si okamzite, z ktoreho kuta sveta pochadza vacsina bojovych umeni... Ale uz bolo neskoro
Tak ale vyskusala som. Co musim pochvalit, po procedure sa vzdy trochu oddychuje pri relaxacnej hudbe a popija sa caj. Ten ich bol FANTASTICKY.
O ponuky masazi sa inak potkynate na kazdom kroku.
xxx
V Thajsku sa je lyzickou a vidlickou, pricom susta sa vkladaju do ust lyzickou, vidlicka sluzi ako u nas nozik, a tym padom nepatri do ust. Maso, ale i zelenina su vopred nakrajane na velkost, ktora pasuje do ust.
Zname/odporucane su i travestieshow, a tak sme jednu navstivili
Ked sme si vyberali destinaciu, stala pri Khao Laku informacia, ze okolie je vhodne na dovolenku rodin s detmi, aj kvoli krasnemu okoliu a narodnym parkom - ale pre tych, co uprednostnuju typicky nocny zivot, bude asi znamenat nudu ... ja som si po dovolenke tam povedala, ze do toho raja sa musim raz este vratit!!!
