Poslednu noc pred cestou som viac-menej prebdela. Budik som sice nastavila na 4:20 (ved inak sa ani nedalo), ale kludne som ho mohla nechat odpocivat, ked uz som to ja nedokazala. No aspon sme na stanicu dorazili nacas. Po Norimberg nam dokonca patrilo cele kupe, co vyuzil predovsetkym Michael a na volnych sedadlach trochu dospal kratku noc. Ja som iba kde-tu podriemkavala, niekto predsa straz drzat musel!
Povodne sme mali vystupovat na Hlavnej stanici, no kedze sa zhodou okolnosti prave v Hamburgu nachadzal muzov stryko, tak nas prisiel vyzvihnut ku vlaku. Ale na Dammtor, o zastavku dalej. Pravdu vravel, ked tvrdil, ze je tam viac kludu. Kym na Hlavnej stanici sa to v case nasho prichodu hmyrilo ludmi ako v uli a urcite by sme sa hladali dlhu dobu, tu sme sa zbadali okamzite. Po zvitani nas stryko vzal na prvy spoznavaci okruh. Rozhodli sme sa pre potulky po vlastnych. Lebo nanovo sediet v aute po 6 hodinach vlaku sa ani jednemu z nas napriek unave nechcelo. Batozinu sme prechodne ulozili do uschovne na stanici. Za statnych 5€ na dobu neurcitu. Nedaleko vychodu som objavila park Planten un Blomen, ktory tiez stal na mojej dokladne prepracovanej listine navstev... ale az o cosi neskor. To aspon pojdeme potom naisto, potesila som sa.
Uz po par krokoch v centre som opat raz pochopila, preco sa Mnichovu zvykne vraviet "dedina". Impozantne presklene budovy severnej metropoly Nemecka, mnohe tvarovo pripominajuce obrovitanske lode, na mna sice zaposobili, ale ku zivotu ich, nastastie, nepotrebujem. Radsej zostanem verna tej dedine a do velkych miest zamierim raz za cas na navstevu prevetrat nedelnu robu sedliaka.... Ulicami sme sa prepracovali ku Binnenalster, jazeru, ktore vlastne jazerom nie je. Iba rozmery vodnej plochy mylia nezasvätenych turistov. V skutocnosti sa jedna o siroku rieku Alster. Iba sa pod vplyvom okolia trochu zdula. Spoznate ju podla striekajucej fontany kdesi v prostriedku, zastavka U-Jungfernstieg. Odtial je uz iba na skok ku Radnici. Najlepsie cez Alsterarkaden. V sprievodcovi Hamburgom sa pise, ze radnica sa hrdi 6 miestnostami naviac nez Buckinghamsky palac v Londyne a stoji za navstevu. Kusok od nej sa nachadza najstarsi mestsky kostol - St.Petrikirche a dalej za nim St. Jakobi Kirche. Ked sme sa vratili nazad ku stanici Dammtor (chodenim a Oskarom riadne zmordovani), nasadli sme do rozhoruceneho auta a slo sa na motorizovanu okruznu prehliadku. Vdaka nej sme spoznali ospevovany Fischmarkt (otvoreny, bohuzial, iba v nedelu rano - hoci stryko tvrdil, ze svoje slavne casy ma uz davno za sebou, ze uz nieto rybarov, co by ho rybami zasobovali ako kedysi, za jeho mladych cias - dokonca z rodiny jeho prvej zeny zasoboval jej stryko mnohe miestne restauracie), zahliadli Landungsbrücken (odkial vyrazaju lode - vyletne, ale i mestska hromadna HVV), zbadali i lod Cap San Diego (muzeum). O nedokoncenej Elbphilharmonie nam stryko prezradil, ze je pre Hamburcanov cosi ako nedokoncene nove letisko pre Berlincanov. Obe mali byt uz davno v prevadzke, o letisku (v preklade Never ending story) sa ale medzi pospolitym ludom vtipkuje viac. V zozname nechybal ani St.Pauli a Reeperbahn s Davidwache (policajna stanica). A prave dve posledne a snad celosvetovo zname casti Hamburgu ma prekvapili. Dovtedy som si ich predstavovala ako pesiu zonu (nuz neviem, co som videla ci skor nevidela v tych niekolkych filmoch na televiznej obrazovke) a zrazu predo mnou stvorprudova, silno frekventovana ulica, ktoru lemuju po oboch stranach bordely, slintajuci muzi, kasina & Co. Len ta atmosfera vecer je istotne uplne ina...mladezi nepristupna (aj ked sa tvrdi, ze polovica Hamburgu sa zaucila prave na Reeperbahne). Pocas okruznej jazdy s kvapkami potu i kdesi na zadku som sa dozvedela, ako je toto leto nezvycajne teple aj pre domacich. A stryko sa presvedcil, ze mi mal verit, ked som sa ho pytala, ci sa neobava zataras na cestach a pozmenenych tras v takych horucavach, lebo v meste je iba obcas a snad vsetky europske metropoly sa v lete automaticky menia na zaprasene velkostavby. A o Hamburgu to snad plati trojnasobne! Parkrat teda musel sam narychlo improvizovat. Nakoniec nam este ukazal nedelnu idylku v parku pri Außenalster a upozornil na majestatne vily popri vode. Aspon si myslim, ze to bolo tam.
Pohlad na syna, ktory s trpiacim vyrazom v tvari pomaly zaspaval na zadnom sedadle a pohlad na oblohu, ktora sa zacala hrozivo zatahovat, ma prinutil podakovat sa nasmu ochotnemu sprievodcovi a poprosit ho, aby nas radsej najkratsou cestou zaviezol spat na stanicu. Akonahle sme s batozinou opustili jej utroby, zacali padat prve hrozive kvapky. Stryko sa i napriek mojim protestom (predsa len uz nie je najmladsi) rozhodol, ze nas odvezie az ku hotelu. V konecnom dosledku to bolo nase stastie, pretoze sme po otvoreni izby padli ako dve mrtvoly do postele a prespali tak burku, ktora sposobila znacne skody v meste a okoli. Dozvedeli sme sa o nich az z vecernych sprav v TV.
Povodne sme planovali ist do Hamburgu vsetci traja - ja, muz a syn, no muza nakoniec odvolali sluzobne do Korei a v tomto zmatku nejako kompetentni nestihli nacas stornovat nasu prvotne rezervovanu izbu a my sme, pravdepodobne, nakoniec dostali tu pre troch. Bo je dost velika. Ale nestazujem si. (Po vzhliadnuti velkosti inych izieb, cez dvere mierne pootvorene na chodbu v case ich upratovania, som sa usvedcila, ze sme naozaj rezidovali v trojke).
Ked sme vecer zistili, ze z obedu uz v traviacom trakte vela (az nic) nezostalo, rozhodli sme sa zmapovat blizke okolie hotela a najst nieco teple pod zub, lebo o 20:30 ist opat do centra neznameho mesta sa mi neziadalo. Nedaleko sme objavili hned tri moznosti na zahnanie hladu - nemecku, turecku a cinsku. Na terase tej prvej sme spolu s ostatnymi pritomnymi sledovali naozaj nezvycajne krasnu, ba priam magicky zinscenovanu hru farieb na vecernej oblohe. Pozdrav zapadajuceho slnka.
Den druhy, den improvizacny
Naranajkovali sme sa a tajne dufali, ze dazd sa bude drzat predpovede pocasia a prestane kolo obeda padat. Nesklamal nas. Dokonca sa umudril este pred obedom. Od hotela sme sa autobusom c.3 odviezli na zastavku Rathausmarkt. O listky na mestsku hromadnu som sa starat nemusela, pretoze uz z Mnichova som si online objednala tzv.Hamburg Card na 5 dni. Som mierne skepticka voci podobnym ponukam, kedze na potulkach svetom som sa naucila, aky velky dokaze byt rozdiel medzi nasimi predstavami, co navstivit (specialne) vo velkomestach a ako sa priamo na mieste s vyplazenym jazykom snazime dodrzat aspon polovicu z planovaneho programu, cim sa vlastne "akoze-zlavy" stavaju nerentabilnymi - ibaze by sme sa chceli ustvat k smrti za par drobnych. Nuz ale tentokrat mi nieco nahovaralo, aby som to s tou H.C skusila. Asi i preto, ze platila na celu HVV, vratane rychlobusov ci lodi (nech uz to znamena, co chce).
Priamo pred radnicou som marne hladala turisticke informacie alebo tie o cestovani s HVV - za nezdar akcie vdacim bud svojej slepote alebo sa tam vazne ziadne nenachadzaju - a tak som sa podla vzoru Mnichov vybrala hladat do podzemia ku U-bahnu. Po par schodoch som prekvapene zastala priamo vedla kolajnic a to uz pri nas brzdila U3-jka. Z rozpisu stanic som si precitala, ze o tri zastavky dalej sa nachadzaju Landungsbrücken. Vdaka okruznej jazde so strykom som vedela, ze nedaleko je zakotvena lod Cap San Diego. A tak som rychlo zacala kombinovat: ak by sa opat spustil dazd, pojdeme rovno na prehliadku a dalej sa uvidi. Akonahle U-bahn vyrazil na cestu a predral sa z podzemia na denne svetlo, spomenula som si na odsek z papieroveho sprievodcu - odporucal presne tuto trasu ako vyhliadkovu jazdu popri Labe a ja som zaroven pochopila, preco sa podzemna draha pri radnici nachadzala tak blizko povrchu. Tym, ze sme sedeli na zaciatku prveho vozna, mali sme i krasny vyhlad na obe strany. Co syn zatial netusil, spriadala som pre neho prevelikanske prekvapenie. Navstevu jedneho z muzikalov, lebo Hamburg je - da sa povedat - ich Mekkou vramci Nemecka. Ale az priamo na mieste som pochopila, ze musim skor (nez mi je mile) s pravdou von, lebo divadlo sa nachadza na opacnom brehu Labe a az prilis neskoro som zrealizovalala skutocnost, ze najrychlejsie sa ku nemu dostanete asi iba lodou (teda vramci mestskej hromadnej).
Chvilu sme na nabrezi studovali system prichadzajucich a odchadzajucich korabov - Fähre. Kedze odtialto vyrazaju i lode pre turistov na okruznu obhliadku po vode, je spominane miesto dost rusne, casto az neprehladne. Ako mravenisko, do ktoreho zastoknete horiacu palicku. Z knizneho sprievodcu Hamburgom som si uz doma nastudovala dve trasy, ktore sa odporucaju, ak chcete aspon trochu usetrit zbytocne prehnane (?) poplatky za organizovane tury. Sli sme teda ku nastupistu, odkial odchadza Fähre 62. Popritom som sa snazila zistit, co premava ku Stage Theater. Neuspesne. Masy ludi ma znervoznovali, a tak sme uplne neplanovane nastupili na lod c.72 smer Elbphilharmonie. Zlakal ma nielen netradicny tvar filharmonie, (mne) pripominajuci rozburenu vodu (lebo som si zatial neprecitala, co tym chcel autor vyjadrit), ale i rozsantene vlny Labe, ktore sa pod vplyvom vetra divoko triestili o molo. A tak sme kratko nato vystupovali v Hafen City. Sli sme, kam nas oci, tabulky a obcas i mapka z knihy viedli. Centrum Hamburgu by som zhodnotila ako prehladne a dobre znacene.
Hafen City je najnovsia, moderna cast mesta, ktora vyrastla vcelku netradicne takmer v jeho strede. Za zrodom projektu stoji byvaly starosta Runde, ktory v roku 1997 navrhol zamenit niekdajsiu priemyselnu zonu za atraktivnu kombinaciu z kancelarii, byvania a pesej, oddychovej zony. Ako sa vravi, kazdemu podla jeho chuti, no ja by som v tejto sklenikovej forme urcite byvat nechcela, maximalne tak pracovat. Kazdopadne tato stvrt za navstevu stoji a ked budete mat trochu viac stastia, teda ked navstivite mesto zaciatkom letnych mesiacov, tak si v prvu nedelu mozete na Magellan-Terrassen zatancovat s domacimi tango.
Cez Speicherstadt a popri kostole St.Katharinenkirche sme sa pesky prepracovali nazad ku Radnici, aby som porciou najlepsej zmrzliny z Europapassage (podla stryka), posilnila ci podplatila svojho junaka na dalsie prieskumne cesty. 
S nanovo nacerpanymi (citronovo-cokoladovymi) silami sme sa opat pobrali U3-jkou ku Landungsbrücken. Michaelovi som prezradila, co ho caka a neminie. Cap San Diego. Netvaril sa nadsene, skor naopak, no trvala som na svojom. A dobre som spravila.
Cap San Diego vstupila do sluzieb mesta v roku 1962. Z informacneho filmu na lodi a z pristupnych plagatov som vyrozumela, ze lod premavala na trase do Juznej Ameriky, ma dlzku 140 metrov a dokazala prepravit takmer 10 tisic ton nakladu. Vdaka modernym kontajnerom sa neskor stala nerentabilnou. V roku 1982 ju predali do zahranicia a kratko predtym, nez ju postihol osud potupneho zosrotovania, ju mesto odkupilo nazad a dnes sluzi v pristave ako muzeum, plus v niektorych jej kajutach mozu platiaci turisti dokonca prenocovat.
Navstevnici muzea maju pristup takmer vsade. Je fascinujuce, prechadzat sa utrobami tychto velikanov. Hladiet do hlbky trojposchodovej strojovej dielne, nazriet do obrovitanskych skladov, postavit sa na kapitansky mostik, zapocuvat sa do pribehov vystahovalcov ci na samom spici napodobnovat Leonarda z Titanicu, lebo i na stojacej lodi je protivietor dost silny. Z informacneho filmu sme sa este dozvedeli, ze posadka mala 40 clenov, o pradlo a bielizen sa na vsetkych lodiach staral pravidelne nejaky Cinan a kazdy mal prezyvku Max. Chlieb a zemle sa piekli kazdy den cerstve a spravy zo sveta pre posadku sa cielene triedili. Tie zle sa im tajili...
A nastal cas opustit Cap San Diego. No Michaelovi sa akosi nechcelo, najradsej by dalej behal po palube s vetrom opreteky. Ked som vsak definitivne zatrubila na odchod, s usmevom zahlasil: Mama, to je snad prvy krat, co si nieco vybrala a chces odist prec skor nez ja!
Vzapati sme odstartovali posledny pokus na vyhliadkovu plavbu lodou 62! Lebo vzdat sa bez akehokolvek boja nebyva nasim zivotnym kredom. Az teraz sme si vsimli (teda Michael), ze pravdepodobne stojime na zlom mieste, hoci toto bolo oficialne uvedene na centralnom rozpise. Na tabulu priamo pri vode niekto rukou docmaral, ze 62-jka odchadza z nastupista c.3. Zeby takticky tah domacich voci turistom? Zmenili sme teda stanovisko. Kratko nato sme si vybojovali VIP- miesta na palube. Smer Finkenwerder. A hoci uz slniecko opat svietilo ostosest, odporucam vsetkym vziat prave na plavbu lodou vetrovky. Inak vas prefuka i tam, kde to technicky nie je mozne. A ked lod meni smer na opacny breh, tak pravdepodobne i ospliecha.
Pridrzala som sa rady z knihy a na stanici Finkenwerder prestupila na c.64, smer Teufelsbrück. Odtial sme nasadli na rychlobus 36, smer Rathausmarkt. Kedze sme mali Hamburg Card, usetrili sme priplatok 2€/os za prvu triedu. Tento autobus nestoji na kazdej zastavke a je preto rychlejsi (aspon mimo centra mesta to plati urcite). A vyhliadkova jazda lesoparkom s nadhernymi vilami mohla zacat...
Den treti, muzikalovy
Rozhodla som sa, ze si konecne zadovazim nejake vhodnejsie plany mesta a HVV, lebo hoci sa oba nachadzali i v knihe, boli tak male, ze niektore napisy v nich sa nedali bez lupy rozlustit. Aj jasnozrivy orol by sa zapotil. A ja som nevlastnila ani lupu, ani orla. Autobusom sme sa preto najprv zviezli ku Hlavnej stanici, kde som dufala v uspesne zavrsenie svojej misie. Oba plany som ziskala v relativne kratkom case a pri pohlade na reklamnu tabulu o turistickych atrakciach mesta mi napadlo vyspovedat tamojsieho pracovnika na temu miestnych muzikalov. Pretoze posledna informacia z predosleho dna od jeho kolegyne z ineho stanoviska, ze na ostrov sa dostanem iba s platnou vstupenkou mi akosi nesedela, lebo kdesi som citala, ze listky sa daju zakupit aj priamo na mieste kratko pred predstavenim. (A ti, co sa rozhodnu pre tuto alternativu, musia vari Elbe sami preplavat? - znela moja nevyslovena protiotazka). Zistila som vsak, ze ani tento zamestnanec sa presne nevyzna v spleti vsakovakych zlav, ktore sa v konecnom dosledku nedaju kombinovat, a tak je cela zavadzajuca parada s fantastickymi ponukami iba divadielkom pre naivnych, pretoze percenta ziskane kupou tzv. rodinnej karty neprebije H.C., ale priamo na mieste zistite, ze sa do ponuky zrazu vplietla este akasi zlava na "muzikalove leto" a zrazu vam je H.C. aj statut rodiny nanic... Znechutena tolkymi intrigami som sa rozhodla prestat spekulovat nad najvyhodnejsou ponukou a radsej zadovazit dve vstupenky hned na ten vecer a nezaoberat sa zakulisnymi praktikami nečestneho jednania kohokolvek pri koryte. A mat konecne jasno, v ktory den sa ideme kulturne vyzit!
Michael sa stastim rozziaril ako lustre v Ermitazi a bez akehokolvek reptania sa so mnou vybral ku dalsiemu bodu programu. Isemarkt-u, ktory je zevraj Number 1 medzi miestnymi trhmi. Kdesi na internete som si precitala, ze je najdlhsim trhom v Europe pod holym nebom, teda pod mostom. Pozvolna sme sa nechali unasat davom ludi, ja som nasavala atmosferu casov davno minulych, kde-tu sa i pristavili, kupili dve nadherne 3D-karty ci zapocuvali do chytlavych tonov akejsi po francuzsky spievajucej kapely. Cestou spat sme nahodne objavili nejaky kanal v paralelne beziacej ulicke a na jeho brehu som si vsimla mnooozstvo zaparkovanych kajakov. Volny cas sa v Hamburgu da sprijemnit nielen jazdou na bicykli...
Ked sme sa do sytosti nabazili trhu, vratili sme sa tou istou trasou na stanicu St.Pauli a kusok od nej vstupili do parku Planten un Blomen. Nazov pochadza z tzv.Plattdeutsch, narecia zo severneho Nemecka (rozprava nim i moja svokra, len vtedy jej nic nerozumiem).
Na 45 ha, ktore sa tiahnu napriec mestom, si domaci mozu prechadzkou dosytosti dobit baterky sviezou zeleňou popretkavanou zblnkajucimi potocikmi, jazierkami ci fontanami. Pre deti je v parku k dispozicii hrnciarska dielna, rozne ihriska, minigolf. Okrem toho tu objavite byvalu Botanicku zahradu (vstup zdarma), Zahradu ruzi, Zahradu liecivych byliniek, Japonsky cajovy dom, Hudobny pavilon, rozne druhy obcerstvenia a ine. V lete sa na Parksee spusta o 22:00 farebna hudobna fontana.
Na smrt uchodeni sme sa nakoniec vratili na hotel, aby sme si aspon trochu oddychli pred nastavajucim vecernym zazitkom, na ktory sme sa uz obaja nesmierne tesili. Spat na Landungsbrücken sme sa dostavili podla odporucania o pol siestej, predstavenie zacinalo o 18.30. Zaradili sme sa do dlhocizneho radu a sledovali dianie na mole, predovsetkym lode, pendlujuce k ostrovu a spat. Vysvetlovala som Michaelovi, ze i ked to tak nevyzera, oni maju rokmi podobne akcie v malicku, a preto urcite vsetko nacas zvladnu, i ked z hada neubuda, skor naopak. Rastie a rastie.
O siestej sme uz stali pred divadlom, no i tak som sa nedokazala zbavit pocitu, ze tu neorganizovanu zacpu na opacnej strane by kompetentni mohli vyriesit inak. Predsa len su to masy ludi (max. mozny pocet 2046), ktore priblizne hodinu a pol (hoci nie naraz) stoja v ceste zvysku sveta. Inak povedane, zavadzaju.
Kedze sme listky kupovali na poslednu chvilu, usli sa nam miesta vysoko v oblakoch, no napriek tomu este celkom slusne, co sa vyhladu a akustiky tyka. Skor ma udivovalo, preco ludia nalavo od nas, nevzali radsej nasu poziciu (ich miesta boli uz vypredane, ked som hladela na plan saly na displeji pocitaca v predajni Informacnej sluzby). Akonahle sa spustila hudba a na scenu vysli prvi spievajuci herci, vedela som, ze krajsie prekvapenie som synovi nemohla pripravit. Ocami hltal vsetko navokol a nadseny usmev na jeho tvari ma hrial este dlho potom. Predstavenie bolo nadherne, kostymy fantasticke. Ako najlepsiu sme zhodne obaja ohodnotili skvelu predstavitelku paviana. Len mi je trochu luto ucinkujucich, ktori si pravdepodobne neuziju dlhsieho potlesku (co sa zaisto nevztahuje na premieru a prvych desat predstaveni po nej), ako by sa patrilo, lebo kazdy z pritomnych ma uz v hlave plan rychleho uniku. Aby sa co najskor dostal na palubu lode. Najlepsie tej prvej, lebo ma este zivo v pamati, aky rad si vystal na ceste tam. Nam sa to podarilo...
Naspat v hoteli sme sa do sveta snov preniesli na jemne doznievajucich muzikalovych tonoch.
xxx
Nenavstivili sme kazdu stvrt, no podla toho, co sme videli, ma mesto Hamburg na prepravu obyvatelov k dispozicii autobusy, rychlobusy, U-, S-bahny a lode (Fähre). Napriek velkosti mesta (asi 1,8 mil obyv., 755 km²) a mnozstvu turistov nemam pocit, ze by to HVV nezvladali uspokojit alebo ze by sme si my cestujuci slapali na paty, prave naopak - vsetko slo rychlo, bezproblemovo, hladko. Pri niektorych linkach som z rozpisu zistila, ze jazdia i kazdych 5 minut, pricom dobu trvania jazdy na jednotlive zastavky vyznacuju udajom : ca. (tolko) az (tolko) min , co povazujem za rozumnejsie riesenie. Autobusari sa potom nikam nezenu a s usmevom na tvari pockaju na dobiehajucich cestujucich. Dobrym zvykom je nastupovat vpredu a soferovi ukazat cestovny listok, pripadne si ho u neho zakupit. Zastavky su na znamenie. Podla informacii z jedneho letaku vam vodici vo vecernych hodinach po predoslej dohode smu zastavit i medzi zastavkami, ak sa bojite ist peso za tmy a oni zaroven neohrozia bezpecnost premavky na ceste. V jednom z autobusov som dokonca objavila minikniznicu. Napis nad nou oznamoval, ze si mozete citat pocas jazdy alebo dokonca vziat knihu zadarmo so sebou, ak vas zaujala. (Urcite ich tam darovali viaceri, lebo ich uz nechceli/nepotrebovali, ale i tak je to mily napad).
Den stvrty, turisticky
Ked bude syn starsi a objavi v sebe zaujem o dejiny, biologiu, prirodopis ci chemiu, mozeme (v zavislosti od pocasia) zacat chodit i pravidelne do muzei, ale kedze podla predpovede nas opat ocakaval jeden horuci, slnecny den, vybrali sme sa na potulky popri Labe. Nasa cesta zacala v pristavisku, kde sme nasadli - ako uz isto tusite - na turistami oblubenu lod 62, samozrejme s fotoaparatom v pohotovosti. Preplachtili sme okolo zastavky Fischmarkt a vystupili na tej nasledujucej - Dockland.
Vystverali sme sa na kosostvorec, v utrobach ktoreho sa nachadzaju kancelarie a cestou dolu sme pridali do kroku, aby sme stihli nastupit na dalsiu bliziacu sa 62-jku. Previezli sme sa iba jednu zastavku, do Övelgönne.
V Övelgönne, byvalej rybarskej dedine, sa nachadza priamo v pristavisku muzeum s historickymi lodami. Niektore exponaty su volne pristupne, o com svedcia infotabulky pred nimi. Ci sa da ist na lode, netusim, bo my sme sa rovno vydali na vyletny chodnik popri rieke ku dalsej zastavke Teufelsbrück - zo zaciatku okolo roznych restauracnych zariadeni a pieskovej plaze. Vsimla som si, ze plavanie je tu na vlastnu zodpovednost (kvoli vlnam, ktore vytvaraju prechadzajuce lode), ale nie je vyslovene zakazane. Dokonca som zazrela i par plavcov, co znaci, ze rieka musi byt dostatocne cista. Cesta pre chodcov viedla dalej medzi miestnymi domami a ich predzahradkami. Niektore pochadzaju z 18.storocia. Presne takto si predstavujem prijemnu, oddychovu atmosferu na dovolenke. Bez ruchu velkomesta... az na ten vyhlad na opacnu stranu rieky, ktory ma vzdy vratil do reality jedneho z najvacsich pristavov na svete.
Ked som v prvy den stryka spovedala ohladne zlej povesti pocasia v Hamburgu, takmer urazene zahlasil, ze to len ludia radi zvelicuju a pravda je ina, lepsia. Ze Hamburg je sice veterny, ale vietor sa da vydrzat a ani s tym dazdom to nie je az tak zle, ako sa vsade uvadza. Nuz neviem, my sme sa za nasho pobytu viac-menej skvarili na slnku, takze mu neobjektivne (tj. s prihliadnutim na celkovy pocet dni v roku) davam za pravdu - ak teda neratam burku v prvej tretine druheho dna... Podla toho znelo i heslo vyletu: hladaj tien! A takto sme sa pomalicky prepracovali na zastavku autobusov v Teufelsbrück. Nasadli sme na rychlobus 36, tentokrat smer Blankenese. Uz doma som si precitala, ze sa jedna o najfajnovejsiu hambursku stvrt. Na nete som si potom nasla prislusne obrazky a bolo rozhodnute. Aj do tohoto byvaleho rybarskeho mestecka urcite zavitame! A nielenze sme zavitali, ja som sa don okamzite na prvy pohlad zalubila!!! Odteraz ked sa este niekedy dostanem na sever republiky, chcem byvat IBA v tejto lokalite! Istotne ma i nadherne pocasiie svoj podiel na tom, ze som sa citila, ako by ma preniesli z dovolenky v rusnom velkomeste do idylky ako z katalogu!!!
Ale pekne po poriadku: ked sme vystupili na konecnej 36-stky, vytiahla som z ruksaku mapku mestecka, aby sme sa co najkratsou cestou dostali dolu ku brehu Labe. A vtedy som po prvykrat objavila okruznu trasu minibusu 48, prezyvaneho aj "Bergziege" (horska koza). Zhodli sme sa so synom, ze jeden cely okruh na kolesach je asi tym najlepsim riesenim a s platnym listkom si predsa mozeme dovolit okruhov i desat, nez sa rozhodneme, ktorym smerom sa vydame po vlastnych. No pri pohlade na nadheru vsade navokol som nevydrzala ani ten prvy okruh. Dolu pri plazi som celkom necakane zavelila `vystupujeme´ a prekvapenemu Michaelovi nezostalo nic ine, len ma rychlo nasledovat. Vonku na cerstvom vzduchu mi vravi: Mama, vsimla si si? Vsetky zastavky sa tu volaju schodove! ... Ved nenadarmo sa stvrt vola Treppenviertel.
- A co dalej? - spytal sa unavene. Nuz dalej sme sa nechali viest ocami a schodmi. Slubila som mu, ze v najblizsej kaviarnicke sa osviezime, posilnime. Iba ju musime najst. Podarilo sa az na druhy pokus. Kaffeegarten Schuldt. Najprv som jej nenapadny napis povazovala za nejaku "chybu v programe" a presla kolo neho bez povsimnutia. Pomyslela som si, ze sa ako ta prva niekam prestahovala a na pamiatku po sebe zanechala iba dve vyblednute fotografie. Nebyt nejakych inych turistov, ktori sa pustili do schodov v smere sipky, neochutnali by sme jej ponuku, tak dobre bola ukryta medzi zelenou a terasami. Zda sa, ze je na okoli inak dobre znama. Praskala vo svikoch a casnici sa veru zapotili pri obsluhe, ale nam v tom momente absolutne neprekazalo, ze sedime a cakame, cakame, cakame (kym sa dostaneme na rad)... a vdychujeme aspon atmosferu, ked uz nieto do coho zahryznut. Nakoniec sme sa dockali i kolaca a ladovych napojov.
(fotky z tzv.Treppenviertel)
Chvilu sme sa este prechadzali slnkom zaliatou Stvrtou schodov, potom nasadli na bus 48 a spoza jeho okien som tak trochu zavidela ludom na pieskovej plazi dolu pri Labe, ze si pobyt zarezervovali prave tu. Tentokrat sme uspesne dokoncili celu trasu, pricom som scasti zahliadla i park na druhej strane kopca. Dalsi prieskum som s tazkym srdcom vzdala a s ohladom na juniora nastupila na rychlobus 36, smer mesto. Aj som bola rada, ze kratko pred cielom stojime v zacpe. Michael si aspon zdriemol a ja som pofotila trochu Reeperbahn.
((Do Blankenese sa dostanete minimalne dvoma sposobmi - S1, co sme nevyskusali alebo rychlobusom (Schnellbus) 36. Druhu moznost som zvolila, lebo ju odporucali v sprievodcovi a nelutujem. Pripadala som si ako na specialnej jazde lesoparkom s prekrasnymi vilami. Prestahovat sa raz do Hamburgu a priblizne tieto miesta sa nastopro stanu mojim trvalym bydliskom! Okolie som fotila za jazdy z autobusu, pretoze asi 10 predoslych km pesej chodze a v tych horucavach nas dokonale znicilo a my sme planovali este prechod starym tunelom pod Labe. Nuz sme si museli spravne rozlozit zostavajuce sily.))
Vystupili sme pri Binnenalster, presli arkadami a od radnice sa zviezli U3-jkou ku Alter Elbtunnel (hned za Landungsbrücken).
Ked v roku 1911 spristupnili tento tunel, pisali o nom ako o technickej senzacii. Bol potrebny, pretoze stale viac ludi pracovalo na druhej strane v pristave a lodky ich prepravu prestali zvladat. A tak mestsky senat rozhodol, ze sa spristupni ina cesta. 500m dlha a priamo pod Labe. Hoci sa tunel pouziva i v dnesnej dobe, v roku 1975 ku nemu pribudol este jeden, modernejsi. Lebo aj rozmery aut sa zmenili... Pocas nasej navstevy velke vytahy obsluhoval Liftboy. V tuneli je sviezo, ale urcite ho nevynechajte pri obhliadke Hamburgu.
Predpokladam, ze na uplny zaver dna sme mali v nohach aspon dobrych 15 kilometrov. Napriek unave som si na hoteli sadla do kresla a spisala program na posledny den. Pochopila som, ze nie je mozne navstivit a vidiet vsetko, a tak som s tazkym srdcom vybrala poslednych par kandidatov na obhliadku v priamom centre.
Den piaty, rozluckovy
Ked sme v predosly den na stanici U3 zazreli velkoplosnu reklamu na Dungeon, slubila som Michaelovi, ze si este raz dokladnejsie prestudujem informacie na internete. Nieco sa mi marilo, ze detom sa navsteva neodporuca, nepamatala som si vsak spodnu vekovu hranicu. Takisto som planovala skontrolovat cenu, aby som nezostala neskor stat pred pokladnou s otvorenymi ustami. Ta reklama bola vlastne vnuknutim dobrej vily, pretoze povodne som tuto hambursku atrakciu z programu navstev vylucila.
Vek sme splnali a cena sa vdaka Hamburg Card zdala byt tiez prijatelna. Podla odporucania na stranke sme sa na Dungeon vybrali hned rano na desiatu. A prvykrat som tak naozaj zajasala nad zlavou - od tohoto momentu sa totizto H.C. financne oplatila. A navyse sme sa stali castou programu ci show, z ktorej sme obaja odchadzali nadseni ako uz davno nie. Kulisami, hrozostrasnym programom na veselu notu, pohotovymi hercami ale i prvotriedne spolupracujucimi navstevnikmi, proste vsetkym. Prijemne ma prekvapila i dlzka trvania v temnom svete zlocinov, cholery & Co. Plnych 90 minut! Vrelo odporucam kazdemu, kto naozaj dobre rozumie nemecky (alebo anglicky). Je to potrebne predovsetkym pre tie osoby, ktore trpia klaustrofobiou z tesnych, tmavych priestorov, lebo ak rozumiete, uplne na nu zabudnete. Az tak vas dianie navokol vtiahne do deja, ze nebudete mat cas mysliet na akusi fobiu. (Aspon dufam).
Na predstavenie sme sa dostali do zmiesanej skupiny, kde jej podstatnu cast tvorila nejaka trieda stredoskolakov. Nespravne som predpokladala, ze budu rozjareni, hlucni. Inde mozno aj ano, ale nie v Dungeone :))) Prave naopak. S nimi mala prehliadka akusi specialnu iskru, pretoze sa herci vyzivali v ulohach inkvizitorov ci bacharov a davali ich do laty, ako to bolo kedysi zvykom. Ale tak, ze sme sa isli popukat od smiechu. A prvykrat som bola niekde, kde privlastok strasidelny mal svoje opodstatnenie. Nechcem prezradzat jednotlive detaily, skvelo prepracovane efekty a momenty prekvapenia - lebo ktohovie, ci tam nakoniec nezajdete i vy - a bola by skoda, keby ste na ne prisli pripraveni. Sam Michael vsak priznal, ze sa aspon trikrat dost vylakal (a to je z taborovych nocnych hier pustym lesom nauceny na mnohe). A po muzikali ohodnotil tento zazitok ako druhy najlepsi za posledne obdobie.
Jednu scenku vam predsa len trochu priblizim. Preniesli sme sa v case do roku 1842 a Hamburg prave horel. Povrava sa, ze ohen videli az do vzdialenosti 50 km od mesta. Aj kvoli tejto udalosti, ked takmer padlo popolom, nedisponuje tolkymi historickymi pamiatkami ako mozno ine metropoly. Ohen sa rozhorel v tabakovej fabrike, presna pricina sa nikdy nezistila. A hoci ho vcas odhalili, vietor a dlhotrvajuce sucho sposobili, ze sa ho nepodarilo uhasit a rychlo sa siril dalej. Dopomohli ku tomu i blizke sklady s nejakymi horlavinami. Prvy navrh zastavit ohen kontrolovanou exploziou bol predstavenstvom mesta zavrhnuty. A tak ohen vycinal uspesne dalej. Kazdy sa snazil zachranit ako vedel. Niektore matky hadzali svoje deti do vody, dufajuc takto v ich zachranu. Bohuzial netusili, ze v pristave naopak zamestnanci vylievaju do Labe chytlave kvapaliny v snahe zabranit dalsim exploziam. A takto zamorenou vodou zasa dolu v meste ludia hasili plamene ... a cudovali sa, preco blcia este lepsie. Ked ohen postupil az ku radnici a vacsina pisomnosti z nej bola prenesena na bezpecne miesto, rozhodla sa mestska rada predsa len pokusit zastavit ho exploziou. Obetovali radnicu, ale nespravili to dokladne, a tak v jej utrobach nasiel nepriatel este dostatok horlaveho materialu na svoje dalsie sirenie...
(hned vedla Dungeonu je Miniatur Wunderland)
Z druhej strany za Dungeonom sa nachadza jedine muzeum korenin na svete - Spicy´s Gewürzmuseum. Akonahle som don vstupila, zacala som kychat. Michael zatuzil zasa silou-mocou ochutnat akesi kakaove cierne korenie (nepoznam spravny preklad) a takmer mu oci z jamok vyliezli. A mimochodom, stvrt, kde sme sa nachadzali sa vola Speicherstadt. Nie som odbornikom na pristavny zargon, ale v preklade to znaci nieco ako ´zhromazdovacie mesto, uschovna´. Vynimaju sa tu vysokanske budovy z palenych tehal (tento druh stavebneho materialu je typicky prave pre severnejsie casti Nemecka), ktore su zevraj vecer krasne vysvietene (o com sa niektori prilis unaveni turisti, byvajuci dalej od Speicherstadtu, nemaju moznost presvedcit na vlastne oci). No a tieto budovy, kedysi oslobodene od cla, su najvacsimi velkoskladmi svojho druhu na svete. Aj priamo oproti Spicy´s sa nachadzal obchod s koreninami z celeho sveta, a tak sme si spravili hned druhu obhliadku.
Mat viac casu a nemat Michaela pri sebe, veruze si niektore sklady - predovsetkym take exotickejsie - prezriem. Urcite vsak nie kabelkove ci topankove...
Ako posledneho som si v Speicherstadte odfotila pirata Claasa Störtebekera. Jedna zo scenok v Dungeone (do ktorej zapojili zhodou okolnosti aj Michaela) patrila i jemu. Störtebekerova socha sa vynima nedaleko Internationales Maritimes Museum. Hlavu mu nedaleko tohoto miesta stali mecom v roku 1401. Podla povesti kratko pred smrtou vyjednaval so sudcami. Ziadal slobodu pre vsetkych muzov zo svojej posadky, popri ktorych prejde bez nej po vykonani rozsudku. Jeho bezhlave telo zevraj naozaj preslo okolo 11 muzov. Az kym mu kat nepodlozil nohu. (V Dungeone nam tvrdili, ze i napriek tomu ich to nezachranilo pred popravou).
Ak sa to vezme trochu zakrivenou vzdusnou ciarou, tak za chrbtom pirata narazite na tuto budovu - Chilehaus.
Patri medzi odporucane pamatihodnosti, pricom sa vsade uvadza, ako je pekne v noci vysvietena. Stvrt, kde stoji, sa nazyva Kontorhausviertel. Slovicko ´kontor´ sa vyskytovalo vsade, a tak som si nastudovala jeho vyznam. Tento typ budov, znamy z Ameriky, sa staval ako cisto kancelarske priestory. Kedysi sa na okoli nachadzala najchudobnejsia cast Hamburgu, ale po vypuknuti cholery (1892) povodne domy zrovnali so zemou a po dokladnej sanacii a dezinfekcii vybudovali cisto kancelarie. Chilehaus postavili v rokoch 1922-1924. Na fotografi v knihe na mna posobil ako vysoka spicata budova, no priamo pred nou ma prekvapili jej skutocne rozmery. Ako dlhy, zaoceansky parnik. S nadvorim v strede. Ta spicatost bola iba optickym klamom. A hned oproti stoji najvacsi dom stvrti Sprinkenhof. Zaujali ma i fasady vsetkych tychto domov. Predpokladam, ze vycnievajucimi tehlami sa architekti snazili vytvorit 3d-efekt na ozivenie stavby.
Aj ked sme uz ledva prepletali nohami, samotny Michael zahlasil, ze neodide z Hamburgu, pokial nevystupi na vezu svojho menovca. Takze poslednym bodom programu zostaval uz iba Michel. Kusok od Rathausmarktu, kde sme mali nastupit na U-bahn, sa ale tak zatiahla obloha, ze som mu navrhla, aby sme vysli aspon na Petrikirche, nez zacne prsat. Ak teda chceme nieco vidiet zhora. Obaja sme pritom vedeli, ze nas caka vyse 1000 schodov... bez vytahu!!! Pani pri pokladni nas ihned upozornila na skrinky vedla seba. Lebo ako povedala, minimalne v polovici cesty budem lutovat, ze tu zataz v podobe ruksaku vlacim so sebou. A kazdeho, kto sa ku nej spoteny vratil, ponukla poharom vody. Na konci vystupu stojite maximalne dvaja na nevelkej plosinke pod absolutnym spicom veze. Ti objemnejsi sa mozno ani nedostanu cez posledny otvor nad schodmi. Ku kratkemu oddychu sluzia dve stolicky, ktorym sa zaisto potesi kazdy z vezovych horolezcov.
Niekto iny by mozno po zostupe nahnevane skonstatoval, ze kratko po vystupe ako na potvoru vyslo slnko. My sme sa iba na seba pozreli a i bez slov sme pochopili, ze toho Michela este v ten den dame! A tu je dokaz:
Len smerom hore sme vdacne vyuzili ponuku vytahu a zaroven zavrhli navstevu krypty pod kostolom. A myslim si, ze v tej zatiahnutej oblohe mali prsty vily. Oni sa dobre vyznaju, skade je krajsi vyhlad a chceli, aby sme si ho tiez vychutnali! Michel nam potom vysvietili slnkom, aby sme si prehliadli vezove hodiny - najvacsie v Nemecku. S priemerom 8m.
A ked uz sme pri tych cislach: Hamburg ma 2479 mostov - viac ako Benatky a Amsterdam dokopy!
xxx
Na stanicu sme dorazili vo velkom predstihu, ale radsej skor, ako zmeskat vlak. Ziaden den predtym sme necestovali do mesta tak skoro, a tak som nedokazala odhadnut dopravu v spicke. Stali sme na plosine nad vlakmi, kedze dole priamo na perone postavalo vela cestujucich, a sledovali miestny ruch, ked nas neprijemne prekvapila ohlusujuca explozia priamo za chrbtami. Vsetci pritomni sa v momente otocili tym smerom. Ocami som zachytila zvysky zablesku a cernosku asi v mojom veku, ktora zvyskla a sla ihned do kolien. Za nou sa mihol nejaky kabel. Akasi skupina, stojaca vedla nas, mala lepsi vyhlad a z ich hlasneho rozhovoru som pochopila, ze sa jednalo o skrat. Po vsetkych tych utokoch v Europe som sa niekolko dalsich minut snazila zbavit neprijemneho pocitu...
xxx
Vlak prave vchadzal do mnichovskej stanice, ked sa ku mne s usmevom otocil a vravi:
- Mama, ak ma zoberies na plecia, slubujem, ze ponesiem kufor spolu s ruksakom!
