Na konci roku 2002 som balila kufre do Číny (v tomto čase som ešte nevlastnila digitálnu kameru, takže fotky z cesty zdobia iba rodinný fotoalbum). MM tam musí z času na čas pracovať, a tak som ho išla na dva týždne navštíviť. Ešte pred cestou mi kúpil jednu knihu "Kultúrny šok- Čína" o živote v tejto obrovitánskej krajine a o mentalite jej obyvateľov, aby som vedela, čo ma čaká a neminie alebo na čo sa treba pripraviť. Dosť som toho počula aj od známych, ktorí Čínu navštívili predo mnou. Ale čítať knihu z tepla domova a ocitnúť sa priamo na mieste sú dve diametrálne odlišné veci...
Letela som z Mníchova (29.12.) do Amsterdamu a stade do Pekingu. Lietadlo bolo našťastie poloprázdne (asi preto, ze nase Vianoce a Silvester si Cinania neberu az tak velmi ku srdcu a nezaplnaju tym padom linky do posledneho miesta v tomto pre nas sviatocnom case), takže som sedela vo svojom rade sama a mohla sa kráľovsky rozložiť na troch sedadlách a takisto si i trochu pospať. Prvé, na čo som v Číne v letištnej hale spozornela, bolo nejaké - pravdepodobne pekingské- basketbalové družstvo - dvojmetroví chlapíci sa úplne vymykali typickej predstave našinca o vzrastovo nízkych Ázijcoch.
V Pekingu na medzinárodnom letisku ma už čakal MM. Keďže sa tam výborne vyzná, hneď ma upozornil, ktoré taxíky kasírujú tzv."leteckú" tarifu pre neskúsené "dlhé nosy"(to sme my, Európania & Co.). Do hotela v meste sme sa odviezli hotelovým autobusom za podstatne prijateľnejšiu tarifnú sadzbu. V Pekingu sme navštívili Zakázané mesto, Nebeský chrám, vyblýskané obchodné centrum, ale i jednu z posledných "pôvodných" a veľmi chudobných obytných štvrtí. V meste som zažila doteraz najvytrvalejších žobrákov, i keď ma muž upozornil, že sú iné kúty sveta (napr. India), kde je to oveľa nepríjemnejšie. Zavesili sa na nás a sprevádzali nás neoblomne žobrajúc veľmi preveľmi dlho.
Ďalší deň sme sa vybrali navštíviť Čínsky múr. Neďaleko od Zakázaného mesta bola autobusová stanica, odkiaľ vyrážajú autobusy pre turistov na celodenný výlet. Okrem Čínskeho múru sme "museli" navštíviť vrámci tohoto organizovaného výletu i výrobňu šperkov a ozdôb z jade a pohrebisko čínskych panovníkov.
Čínsky múr bol fascinujúci. Ťažko porovnať ten kúsok, ktorý sme prešli my, so zvyšnými asi 6000 km, ale odporúčam dobrú kondičku a zdravé nohy. Neviem, akí obri ho stavali, ale všade okolo nás boli zadychčaní turisti. A aj ja som mala čo robiť, aby som zvládala tie často až 50 cm vysoké stupienky.
Niekde vrámci tohoto výletu sme sa dostali k predajcom suvenírov pre turistov. Inde na svete by som si tie diery v jaskyni, ktoré používali namiesto obchodíkov, vedela predstaviť po náležitej úprave ako efektný nápad na prilákanie turistov, tu to však bolo naozaj symbolom skutočnej chudoby.
Vo fabrike na spracovanie jade som napriek zákazu nechala bežať kameru, voľne spustenú a tvárila sa nenápadne. Vo svojej vtedajšej naivite som si neuvedomovala, že by som mohla veľmi rýchlo skončiť vo väzení za niečo, čo by tamojšie úrady pravdepodobne opečiatkovali ako "špionáž"... a vôbec by ich nezaujímal môj nahlúply výraz zelenáča a prosebne klipkajúce okale ...
(tento obrázok spravil moj muz, ktory v Cine pravidelne pracuje)
Typické pre Čínu je, že si tam ľudia odpľujú hocikedy, tj. vlastne každú chvíľu a hocikde. (Pred Olympiádou 2008 mali zavedené špeciálne programy na odnaučenie sa). A i keď som si myslela, že som na to pripravená (vďaka známym a spomínanej knihe), skutočnosť bola predsa len iná. Môj európsky žalúdok sa mi prekrúcal v pravidelných intervaloch. Veď posúďte sami: Po prvých troch dňoch, ktoré sme strávili v Pekingu, sme nasadli na lietadlo smer Jilin (neďaleko je z ruskej strany Vladivostok).
Ľutujúcim hláskom- akože vtipkujem- som sa muža spýtala: "A čo robia tí chudáci, keď musia 2 hodiny sedieť v lietadle? Veď oni sa z toho zbláznia!"
No a Číňan, sediaci za nami, akoby počul moju otázku, zhlboko sa nadýchol, potiahol sliny a caaak ho na zem v lietadle. A už mi viac nebolo treba...
Ďalšiu skúsenosť z celého radu podobných situácii som mala v našom 5* hoteli v Jiline. Privolala som si výťah a v dobrej nálade čakala, kým príde. Dvere sa pomaly otvorili a mne sa naskytol úžasný pohľad. Vo vnútri stál Číňan a práve sa chystal si odpľuť, pridal k tomu i príslušný zvuk, ale zbadal ma, zarazil sa a pomaly svoj výtvor preglgol dolu hrdlom. Bŕŕŕŕŕŕ....brekeke.
Na druhej strane som v žiadnej inej krajine nevidela toľko upratovačiek a podotýkam všade - v budovách či na ulici, ktoré nepretržite zmývali podlahu...ale i tak som sa vždy pozerala s nepríjemným pocitom, kam stúpam, do čoho si sadám... halt iný kraj, iný mrav- pre nich je zasa nepredstaviteľné naše smrkanie do vreckoviek - tzv. nenapraviteľná chyba. Ktohovie, čo to robí s ich žalúdkami v Európe...
xxx
Taxíky v Číne ...ma fascinovali od prvého momentu a cestovanie v nich stálo tiež za zážitok. Keď som prvýkrát nasadla do tohoto dopravného prostriedku v krajine Mao Zedonga, prekvapene som pozerala, kde som sa ocitla. Taxikár bol totižto vždy „izolovaný“ od svojich zákazníkov. Buď iba on sám alebo obe predné sedadlá. V tých časoch existovali dva druhy izolácie (neviem, ako je to dnes). Pomocou plexiskla alebo mreží. Takže som vždy uvažovala, kto z nás dvoch je vo väzení... alebo prečo sú jedni za plexisklom a tí druhí za železom.
O cestovaní v ázijských krajinách som už počula mnoho historiek, ale zhlboka som predychovala vždy, keď som sedela na sedadle v idúcom vozidle. Celkom zreteľne si spomínam na dve jazdy. V Jiline sme ako každý večer išli taxíkom do reštaurácie (ceny za taxíky a ceny jedál boli zanedbateľné v porovnaní s Európou). Bola tuhá zima, tma a teplota okolitého vzduchu dosahovala asi -35°C. Práve sme sa nachádzali na moste vysoko nad miestnou riekou, keď sa šofér opäť raz rozhodol ísť v protismere. Most mal iba dva jazdné pruhy. Napravo od nás išli pomalšie autá a oproti sa hrozivo približovali svetlá z protismeru.... pochopila som, že výraz „smrť v očiach“ práve začal nadobúdať reálne obrysy... ale taxikári a vlastne všetci vodiči sú v Číne najväčší čarodejníci... Tá druhá jazda bola cestou na letisko, keď som sa vracala do Pekingu. Opäť sme sa ocitli v protismere a tá kolóna, ktorá sa nám vyhla do priekopy, asi už zdiaľky vycítila zo zvukových vĺn, ako sa ponáhľame. Inak si neviem vysvetliť, prečo nám dali prednosť, keď sme zreteľne išli v ich jazdnom pruhu...
Neviem, či v Číne existuje oficiálne „Autoškola“, ale silne o tom pochybujem. Predpokladám, že sa každý učí jazdiť v lese so zaviazanými očami ako šaolíni, ktorí sa pekelným sústredením vyhýbajú kývajúcim sa, ťažkým polenám...
A v mestskej premávke sú následne všetci šoféri naozaj tip-top. Nepotrebujú semafóry, i tak stále jazdia na červenú, nepotrebujú dopravné značky, i tak sa nimi neriadia.... Ale za tie dva týždne, čo som tam bola a videla všeličo, čo sa divokých jázd týka, nestretla som sa ani s jednou jedinou najmenšou a ani s jednou jedinou veľkou autonehodou. Každý tam vie, ako sa má správať, ako si uchrániť ten kus plechu a vlastný život. To my v Európe vlastne nevieme jazdiť, resp. zapríčiňujeme množstvo nehôd, pretože sa moc sústreďujeme na toľké nezmyselné značky... (inak takéto pokusy už bežali tuším aj niekde v Nemecku, teda vyskúšať dopravu bez značiek, pretože ich je naozaj neskutočne veľa, často sú podľa prieskumov odborníkov nepotrebné alebo dezorientujúce).
Takže berme si príklad z Číny!
xxx
Na ceste späť z Pekingu do Amsterdamu som dúfala, že bude lietadlo tiež poloprázdne ako to do Číny, pretože som tentokrát bola veľmo preveľmo unavená a chcela som si trochu pospať.
(Rozumej: let do Číny by sa dal opísať pomerom 1:10, tj na jedného cestujúceho pripadalo 10 voľných miest, čo značilo, že tri z nich som hneď skonfiškovala vo svoj prospech na lehátko...)
Lenže nebolo. Práve naopak. Obrovský biely vták sa chystal vzlietnúť zaplnený do posledného miesta.
Akoby boli Číňania pred niečim na úteku... a zvolili si omylom práve môj let!!!
A preto som sa naozaj potešila, keď som v lotérii voľných miest dostala aspoň plac hneď v prvom rade... keď už inak nie, tak že si tie svoje čongále z času na čas vystriem. Raz napravo, raz naľavo, raz rovno pred seba!
Pohodlne som sa usadila, skontrolovala funkčnosť pásu, keď tu zrazu ku mne pristúpil samotný kapitán s letuškou. Zalial ma studený pot - a tak čisto slovenskou negatívne ladenou dedukciou som si pomyslela : preboha, čo som zasa spravila??? Snáď ma nechcú vysadiť z lietadla???
Sympatický člen posádky, ktorému sme práve išli zveriť do rúk naše životy v niekoľkotisícovej výške medzi oblakmi, sa ma spýtal po anglicky, či som tá a tá osoba...
Ó bože, ako rýchlo ma odhalili... červeň mi stúpala do tváre a ja som dúfala, že bude pokračovať angličtinou maximálne do 20.lekcie!!!
A či som si kúpila letenku cez nejaký "zlatý fond" ...
Bože, snáď nebola platená falošnými bankovkami...???
A či mám príslušnú kartu tohoto fondu pri sebe...
No mala som. Dal mi ju muž ešte pred odletom, letenku kupoval za svoje získané bonusy a s tou kartou sa dal na letisku navštíviť business lunch.
Prikývla som hlavou, keďže slovám sa nechcelo z hrdla von. Ešte stále som netušila, čo odo mňa vlastne chcú...
Keď som mu podala požadovanú kartu, vysvetlil mi, že v business triede je niekoľko voľných miest (presne povedané, boli iba tri), takže ak mám záujem, môžem si ísť sadnúť tam.
V tomto momente sa opäť prejavila moja slovenská výchova z čias socialistických. Ale skromnosť sa v niektorých prípadoch a predovšetkým na niektorých miestach nevypláca.
Ešteže letuška, stojaca za ním, presne odhadla situáciu. Najprv síce začala kývať súhlasne hlavou a žmurkala na mňa ostošesť, ale veľmi rýchlo zistila, že jej pri mne ťažko chápajúcej, o akú skvelú ponuku sa jedná (predsa len 10 hodín letu v economy alebo business je neporovnateľný rozdiel) asi hlava odpadne a oko si vyžmurká, a tak ma vzápätí radšej hneď zdrapila za golier a presúvala na ponúkané miesto (dodnes som jej za tento čin neskutočne vďačná). Dovtedy nepoznaný luxus mi pomohol zbaviť sa i posledných obáv z lietania. Síce i únava spravila svoje, ale rozložená v kresle, hľadiac na video a uchlipkávajúc z drinku som odignorovala silné turbulencie vonku.
To som asi prvý a posledný krát vo svojom živote letela tak komfortne!
A aby som sa zbytočne dlho nevznášala v oblakoch, niekto zhora zariadil, že ďalšie pokračovanie cesty bolo za trest.
xxx
V Číne prehrá súboj s hrncom všetko, čo lieta, pláva alebo má 4 nohy.
Ďalej nech čítajú iba tí odolnejší...
Zo živých tvorov prežijú iba tie, ktoré majú málo mäsa (slávici, svrčky, a pod). Na jazerách nenájdete kačice, niektoré oblasti sú doslova a do písmena vyjedené, dokonca aj zákonom chránené druhy.
Na tanieri končia psi, opice, hady, ryby... proste všetko. A v mnohých reštauráciách si môžete vybrať vaše jedlo z ešte živých exemplárov. Stačí ukázať prstom. Dôraz sa kladie na úplne čerstvé suroviny. Zvieratá umierajú často počas prípravy. Hady sú sťahované z kože zaživa, ryby sa čistia od šupín zaživa alebo hádžu priamo na horúcu panvicu. Čerstvý mozog opíc bol (a asi ešte je) pochúťkou na juhu krajiny. Opica sa priviazala napevno, aby sa nedokázala hýbať a za príšerného škriekania jej otvorili hlavu a lyžičkami vyjedli mozog (takže scéna z Indiana Jones nie je iba výmyslom).
Keď sa tuším pred rokom vrátil MM z jedného zo svojich pobytov v Číne, priniesol aj fotky ďalšej špeciality z oblasti, kde práve bol... Jednalo sa o oplodnené vajíčka nejakých operencov pár dní pred vyliahnutím. No a za pochúťku sa považovala tá tekutina, v ktorej žil ten ešte nevyliahnutý tvor.
Čínsku kuchyňu mám veľmi rada, ale to, čo máme možnosť ochutnať u nás v Európe v čínskych reštauráciách, je iba zlomkom z nespočetného výberu priamo v tejto obrovitánskej krajine. Našinec si ani nevie predstaviť, čo všetko tam ľudia skonzumujú. Z nášho pohľadu to doslovne hraničí až s barbarstvom. Ale keď ešte donedávna ležali pri cestách mŕtvolky práve narodených dievčatiek, ktoré rodina odvrhla práve kvôli ich pohlaviu, tak ich kulinárske praktiky už neprekvapia.
Mnohe veci ohladne pripravy ci konzumacie jedal som sa docitala v jednej knizke, nastastie som sa nikdy nedostala do situacie, kde by som to zazila na vlastnej kozi .
Prve jedla som ochutnala v Pekingu. Presne si pamatam, ako som v druhej restauracii silacky zahlasila "no kdeze je ta ich povestna stiplava kuchyna?" a po vysloveni tejto otazky mi zrazu prudom a nekontrolovatelne zacali tiect slzy a ja som myslela, ze zo mna vyslahnu plamene.
Vacsina restauracii (okrem dvoch), ktore sme navstivili v Jiline, boli "hot pot" (=horuci hrniec) restauracie. Jilin bolo pre mna mestom, kde lisky davaju dobru noc, dohovorit sa tam inym jazykom ako cinstinou, nebolo mozne, takze zazitky nemusia zodpovedat miestnej skutocnosti... tj ked sme boli odkazani s muzom iba na seba, museli sme sa spolahnut len na vlastne ruky a nohy. V restauraciach sme vacsinou ukazovali na susedne stoly, co by sme si asi tak chceli objednat.
Vsade sme boli raritou, kedze do tych koncin Europania, ci ini "bielokozci" viacmenej nezavitaju.
Raz sme v jednej restauracii ukazali na susedny stol a mysleli si, ze prave objednavame miestne "mini" parky. Ale hned pri prvom zakusnuti som ich s hnusom vyplula. Muzovi tiez nechutili, na stole zostal plny tanier a od cinskych kolegov sa manzel neskor dozvedel, ze to boli tusim larvy priadky morusovej. Mozno by to chutilo celkom inak, keby sme vedeli, co s tym .
Hot pot znaci, ze vam v strede stola vrie voda v hrnci ci kotli, do nej hadzete prinesene suroviny, nechate podla potreby uvarit a nasledne namacate do roznych omaciek fantastickych chuti. Co ma ale velmi prekvapilo- ja som v hot-pot-restauraciach v Jiline nikde nevidela ryzu!!!
Dalsi vesely zazitok sme mali v jednej z tychto restauracii, ktora mala neskutocne rozmery, tam behalo tusim iba 50 casnikov/-ciek. Vsetci mali rovnake cervene rovnosaty a vsetci do jedneho, teda i zeny, boli vystrihani na jezka. Uz ked sme vstupili do restauracie, pripadali sme si ako filmove hviezdy a bolo vidno, aki su z toho rozruseni, ze kto nas pojde obsluzit. Mile usmievave ziena nam podalo obrovsky jedalny listok a veselo sa chichunalo. Tento listok sa vyplnal ako sportka. Za nazvami jedal boli kolonky, do ktorych hostia zaskrtali vybrane suroviny. No nam to bolo platne na milu Jarmilu. Vsetko bolo pisane ich znakmi a anglicky tam nehovoril nik. Navyse to mali rozdelene podla ceny. V prvom stlpci boli jedla za 5, v druhom za 6, v tretom za 12, atd. Tak sme hrali cinsku sportku, vsade sme nieco zaskrtli. No a mali ste vidiet nasu casnicku, ked si prisla vyzdvihnut papier. Vybuchla v takom zachvate smiechu, ze ju skoro roztrhlo vo svikoch. A hned to bezala ukazat vsetkym kolegom. Aj my sme sa museli zacat smiat.
