Nasi velmi dobri znami su povodom z Francuzska, a tak vdaka nim a spolu s nimi spoznavame krajinu "Grand nation". V oktobri 2002 nas zavialo do Annecy, velmi pekneho mestecka na brehu jazera s vyhladom na francuzske Alpy. A samozrejme "francuzsky" drahe. Sandrine nasla ubytovanie nedaleko neho. Bol to maly, utulny, rodinny penzion s niekolkymi izbami. K ubytovaniu sme mali i ranajky- mhmmm, na tie som sa najviac tesila. Tie fantasticke bagety by som dokazala jest na ranajky, obed, veceru a pripadne na desiatu a olovrant!
Z tohoto vyletu mi najviac utkveli v pamati dve prihody (teda okrem tych fantastickych baget):
Vybrali sme sa na vylet do Alp, rozhodli sme sa vyjst lanovkou na Aiguille du Midi. Najprv sme si ale spravili kratku prestavku pri jednom znamom ladovci.
3842 m Aiguille du Midi - na tento vrch sa da vyviezt lanovkami z oboch stran do vysky 3777 m, z Chamonix na francuzskej strane (tu sa konali v roku 1924 prve zimne olympijske hry) a z Entréves.
Posledny usek sme isli vytahom priamo v skale, co bol vskutku nadherny zazitok! Mali sme ukážkovo slnecny den, tym padom krasny vyhlad na oproti stojaci Mont Blanc.
Okamihy, ktoré trvajú chvíľu, ale zapamätáte si ich na celý život...
Práve sme sa s mužom vracali autom naspäť do nádherného Annecy vo francúzskych Alpách z jedného výletu, keď nás oboch čosi nesmierne zaujalo. Štverali sme sa miestnymi serpentínami pomedzi skaly a kľukatá cesta mala šírku tak na dve vychudnuté vozidlá. Pred nami sme zbadali Citröen Berlingo. Nebolo to však auto, ale jeho náklad, ktorý okamžite vzbudil našu pozornosť. Obidvaja sme nechápavo pozreli na seba, potom opäť dopredu, krútili hlavami, hmkali a až keď sa mužovi v horskej osade podarilo predbehnúť na jednom mieste netradičnú posádku, pretože schádzali z cesty do dvora, zistili sme, že sa nejedná o rodinnú fatamorgánu, ale na sedadle (ak ho teda predom nevybrali) vedľa šoféra vskutku sedí ako spolujazdec veľký, šedý a predovšetkým živý somár (žiaden taký ten dvojnohý, ale ozajstné, odrastené zviera). A aby tam mohol sedieť, bola na Berlingu otvorená strecha, takže časť jeho hlavy a dlhokánske uši trčali z auta von a priťahovali ako magnet naše nechápavé pohľady.
Jediné, čo ľutujem, že na tých úzkych serpentínach medzi skaliskami sme nemali absolútne žiadnu možnosť odfotiť zo správneho (a dokonca ani z toho nesprávneho) uhla toto netradičné duo.
