Zelovocár alebo Never say never...

(Príbeh sa odohral pred viac ako 20 rokmi.)
Vrátila som sa domov z mesta a takmer som si nohy necítila.
"Zabudla som kúpiť cibuľu ...ani sa nevyzúvaj a skoč, prosím, ešte do obchodu...a môžeš doniesť aj papriku a paradajky!" zakričala na mňa mama z kuchyne. Trpko som povzdychla, poľutovala svoje zodraté končatiny a vybrala sa teda opäť von, do nášho zelovocu.
Uvítal ma rad šomrajúcich nakupujúcich (všetkých som poznala z blízkeho okolia) a zvláštna scéna predo mnou.
"Hmm, už zase vymenili predavača?" pomyslela som si v prvom momente. Bol asi štvrtý za posledné dva mesiace (dlhé roky predtým nás obsluhovala stále tá istá žienka).
No a okrem toho, že bol nový, si každý z prítomných okamžite všimol, že tu niečo "nesedí"... Alebo sedí?
Zelovocár bol asi 40-ročný chlap, v zafúľaných montérkach, flegmatický. Sedel si na stoličke s nohami vyloženými na krabiciach od ovocia a svojim správaním a sprievodnými komentármi rozčuľoval prítomných. Pravdupovediac, nepamätám si úplne presné znenie jeho výrokov, ale hovoril niečo v tom zmysle, že zastupuje, je unavený a potrebuje si trochu odpočinúť, alebo niečo na ten spôsob.
Pobúrení zákazníci postupne vychádzali z obchodu bez nákupu, poniektorí krútili hlavami, iní divo gestikulovali a rozmýšľali nahlas, kam sa pôjdu sťažovať. Takže som sa dostala relatívne rýchlo pred pult. Zmerala som si lenivca očami od hlavy po päty (čo asi ani nezaregistroval, keďže vzdialenosť vyložených nôh od hlavy bola v jeho prípade v ponímaní 2D minimálna), v mysli sa mi opäť vynorili moje doráňané nohy, a tak som si povedala - Ten hňup mňa nerozhádže!!! a ja už nikam inam odtiaľto nepôjdem!
"Prosím si kilo cibule," začala som ako zvyčajne pri nákupe.
"Ale mne sa, slečinka, práve nechce...," obchod už bol úplne vyprázdnený, všetci do jedného to vzdali.
"V poriadku, ale ja si potom naberiem sama!" zahlásila som energicky a bez mihnutia oka. A nielenže som ani okom nemihla, hneď som aj obišla pult, vzala zelovocársku naberačku a nakladala si prvú položku z listiny prianí mojej mamy.
"A ešte potrebujem papriku a paradajky," a bez ostychu som si naložila i z tých.
"A buď si to započítate, alebo idem domov bez platenia!"
V tom momente sa odhrnul vzadu záves, oproti mne vyšiel Oliver Andrásy a oznámil mi, že som práve bola v "Skrytej kamere".

Mimochodom, nikdy som ju nevidela odvysielanú v TV, i keď mi dávali podpísať papier o súhlase so zverejnením, ale mám pocit, že zvolená téma moc neinšpirovala ľudí k nejakým extra vtipným výkonom - tí, ktorých som videla ja, odišli znechutene a s prázdnymi rukami. Ani jeden z nás však netušil, čo sa práve v tom obchode odohráva či nahráva. Takže: Never say never- že vám sa to stať nemôže!
A ja som nakoniec dostala nákup zadarmo, teda na účet televízie. Len škoda, že som to nevedela vopred - vybrakovala by som im aspoň polovicu obchodu!!!