Závan exotiky

Pri slovku exotika som si spomenula na jeden zážitok spred mnohých rokov. Úplne krátky okamih, ktorý nechá pracovať fantáziu na plné obrátky... Hlavne vtedy, keď taká tínedžerská hlávka, túžiaca po zmenách a dobrodružstve, ktorej ale sťahuje krk červená pionierska šatka, pozná zatiaľ iba „Buď pripravený, vždy pripravený!“ ... Ale na ČO pripravený? 
A tajomné, vzrušujúce príbehy zo sveta sa k nej dostanú iba vďaka nedokonalej cenzúre cez televíznu anténu, tajne absorbujúcu signál zo susedného Rakúska alebo cez písmenká časopisov a kníh a ona ich na spôsob špongie vstrebáva očami-ušami, dúfajúc, že možno ...raz...
Išli sme s mamou do Maďarska. Bola som vtedy ešte školopovinná dievčina na začiatku puberty. Sedeli sme v plnom autobuse, ktorý sa pomaly blížil k štátnej hranici. Čakala nás povinná kontrola na colnici. Kým zamestnanci v zelených uniformách pomaly a sústredene listovali v pase každého cestujúceho, pričom dôkladne porovnávali fotku v ňom a originál na sedadle a prísnym pohľadom sa snažili odhaliť protisocialistické živly (práve v tom čase bolo totižto cestovanie k južným susedom takmer nemožné, priam exotické), blúdila som bezcieľne a znudene očami po známom okolí. Ako začarovaná som zostala pohľadom visieť na skupinke troch (snáď) arabských šejkov. Každý si ich musel všimnúť, pretože sa svojim vzhľadom a oblečením nápadne odlišovali od všetkého naokolo. Priam svietili v tej šedi, čím magicky priťahovali moje oči, nezvyklé na podobné zjavy „naživo“. Na sebe mali oblečenie, aké som poznala z filmov či dokumentov v TV- typické biele sutany (neviem, ako sa im správne hovorí) a okolo hláv omotané biele šatky do formy turbanu.
Mladý, snedý muž, sediaci naľavo ma fascinoval najviac. Presne tak som si vtedy totižto predstavovala princa či sultána z Tisíc a jednej noci. Rozprávkovo krásny. Dokonca oveľa dokonalejší, než moja predstava. Asi preto, že tam stál na pár krokov odo mňa a bol z mäsa a kostí. Ja som pozerala na neho... a on pozeral na mňa. Všimla si to i moja mama a takisto ju musel niečim zaujať. Prehodili sme dve-tri slová na jeho adresu, pričom som i naďalej nedokázala od neho odtrhnúť oči. Keď sa autobus opäť pomaly rozbehol, zrazu nečakane a celkom uvoľnene zahlásila: „Veď mu zamávaj na rozlúčku“.

Zodvihla som ruku a takmer nebadane ňou zakývala. Všimol si to, veď pozeral tiež na mňa a v nasledujúcom momente sa „môj“ neznámy princ postavil, náznakom si pobozkal okraj svojej ruky, tuším nasledoval jemný dotyk čela s posunkom ruky smerom dohora a úctivo sa poklonil. Neviem, čo mu v danom okamihu brázdilo hlavou a čo toto gesto znamenalo v reči jeho kmeňa, pretože v jeho domovine by som si niečo podobné isto nemohla dovoliť takto na verejnosti alebo iba raz a s následkami (hoci vtedy som pravidlá v islámskych krajinách ovládala iba veľmi povrchne), ale ja som bola po zvyšnú dobu cesty (a ešte dlho potom ) tak nádherne exoticky omámená... a čaro príbehu prežilo celú tú dobu, dokonca až po dnešný deň...