Výlet na Martinské hole

Spolužiak pochádzal z toho kraja, a tak sme sa tam vo štvorici a na jeho podnet vybrali na pár dní relaxovať. On, jeho priateľka, ja a môj pes.

Odrezaní od sveta, od ľudí, od výdobytkov modernej i nemodernej techniky, v jednoduchej drevenej chalúpke bez elektriny a vody. Tú sme čapovali z neďalekého prameňa, varili sme na ohni, veď dreva bolo na okolí neúrekom, svietili sme sviečkami a za susedov sme mali veveričky, srny, jelene a podľa neskoršej výpovedi horára aj trinásť medveďov a medvedíc.

V prvý deň nášho pobytu bolo ešte badať, ako skvelo funguje poľovnícky inštinkt môjho verného spoločníka. A hoci ovplýval v tých časoch výbornou kondičkou, netušil, že miestne srny ju majú neporovnateľne lepšiu. Ale učil sa rýchlo .... po pár úletoch zistil, že kým on spraví jeden skok s jazykom po zem, srnky stihnú s ľahkosťou aspoň tri, a tak sa bezúspešného lovu onedlho vzdal.

Spomínam si aj na moment, keď sme práve na ohníku pred chalupou niečo kuchtili, Bagíra ležal spokojne vedľa nás. Teda spokojne do momentu, kým sa pomaly nezdvihol, z očí mu sršali hromy-blesky, z hrdla sa mu dral neskutočný zvuk - vrčal so sklonenou hlavou, ale tak, ako som ho nikdy predtým ešte nepočula a chlpy na tele mal zježené aspoň za desiatich psov.

"Berte všetky veci a rýchlo do chalupy!" zavelil nahlas spolužiak, schmatol sekeru do ruky a nám, bezbranným devám, tiež nebolo treba dvakrát hovoriť. Predpokladám, že ku nám na krátku návštevu zavítal medveď.

V jeden deň sme už ležali na horných prýčniach, rozprávali sa o čomsi a náš rozhovor prerušoval iba tuhý chrapot unaveného psa o poschodie nižšie. Zrazu sme začuli podivný zvuk. Ale chrapot oddaného strážcu neprestával. A tak spolužiak vzal baterku a my sme vystrčili hlavy z vrchu a pozorne centimeter po centimetri prehliadali spodok chalupy.

Výsledkom prieskumu bol pohľad pre BOHOV. Bagíra ležal na svojom mieste, chrápal, akoby ho za to platili a pri hlave mu sedela miestna veverička a do taktu lúskala nejaké oriešky!