Všade okolo nás žijú zaujímaví ľudia...

Dnes som opäť zavítala do mojej obľúbenej "tržnice". Syn mal hodinu spevu a vtedy pri každej príležitosti vedú moje prvé kroky najprv tam. Už som tu párkrát spomínala, že som nielen nadšená kvalitou a čerstvosťou ponúkaných produktov - mäsa, rýb, zeleniny, ovocia, pečiva, ale aj miestnou atmosférou. Slová ako zhon, nervozita, oduté tváre tam nikomu neprídu na myseľ. Tu sa naozaj cítim ako zákazník-kráľ. A nielen ja.
A tak sa vždy pristavím pri nejakom zo stánkov a prehodím dve-tri state (nie slová!) rozvitých viet s miestnymi majiteľmi jednotlivých stánkov. Podľa toho, koľko kupujúcich čaká za mnou.

Sú to veľmi zaujímaví ľudia, presne podľa môjho gusta.
Dnes som sa najprv rozprávala s dcérou majiteľky pečivárne (s nimi dvoma trávim najviac času, bo si zvykneme vymienať recepty a rady do života).
Potom som zašla do zadného rohu haly, kde jeden manželský pár ponúka syry a víno z Talianska, Švajčiarska, Nemecka, Francúzska ... a čo ja viem ešte odkiaľ. Chuťou sa nedájú tým z obchodu prirovnať. Kto si na ňu zvykol, zbožňuje ju.
Dnes predávala iba mužská časť dvojice. Nevysoký, tmavý typ s trojdňovým strniskom. Taký, akých pozná človek z familiérnych filmov z talianskeho či francúzskeho vidieka na začiatku minulého storočia a sú mu hneď sympatickí. Tiež je vždy poriadne naobliekaný, keďže hala nie je vykurovaná. (Alebo iba minimálne).
Už minule sme sa rozprávali, keďže som potrebovala radu odborníka, aký syr by mi vedel odporučiť pre syna. Jeho detskému jazýčku ešte tie výrazne chute až tak nešmakujú. Michael potrebuje niečo jemnejšie. Vtedy som sa dozvedela, že aj on má 5-ročnú dcéru a tá, vďaka rodičom a ich zamestnaniu, zvláda i vyššiu kategóriu pre fajnšmekrov. (Aby ste rozumeli, ja som si na tie syry z alpských salašov & Co. kedysi tiež musela zvyknúť.)
Dnes som sa ho plánovala spýtať, či by nechcel náhodou dovážať korbáčiky a bryndzu zo Slovenska (určite by to bola rarita z rodu zapletaných na širokom okolí), tak som zisťovala, ktorá je ich najdlhšia trasa, skade dovážajú (ževraj Sicília - tak to je fajn, to by nemali mať problém so vzdialenosťou, i keď svetová strana odbočuje od zvyčajného normálu), ale náš rozhovor sa zvrtol úplne iným smerom.
Zaujímalo ma ešte, či svoj tovar ponúkajú i niekde inde, keďže hala, kde sme spolu stáli, je otvorená iba vo štvrtok, piatok a sobotu.
- Ach... nuž chcel som, aj hľadám usilovne nejaké priestory, ale v Mníchove je to takmer nemožné. Buď je príliš vysoké nájomné, alebo sa majiteľom nepáči moje "zameranie". Najradšej by ako podnájomníka prijali nejakú exkluzívnu 5-hviezdičkovú reštauráciu a nie obchodníka so syrmi. Je to katastrófa. A pritom tu sa mi s predajom darí. Do týždňa predám len na panini-kreáciách 150 kusov! Ale čo už narobím.
- A poznáte trochu Giesing (mestská štvrť v Mníchove)? Tam sú v okolí Silbernhornstraße samé malé obchodíky a vždy je nejaký ten priestor voľný. Myslím, že by ste tam dobre zapadli so svojou ponukou.
- A vy tu niekde robíte?
- Prosím? - nerozumela som v prvom momente jeho otázke.
- Ako to myslíte?
- No že chodíte sem ku nám nakupovať.
- Ahá. Nie, nie. Môj syn tu neďaleko spieva. Práve má sólo hodinu a práve vďaka nemu a prechádzkam v okolí som objavila toto skvelé miesto!
- A čo alebo kde spieva?
Povedala som mu názov zboru.
- Super! Tak to musí byť veľmi dobrý, keď sa ku ním dostal.
- Nuž netuším, ale vybrali si ho oni.
- Aj ja som spevák. Tenor. A dokonca dosť úspešný. Mňa objavila učiteľka v škole. Vždy ma vyvolala ku tabuli a povedala: Pablo, spievaj. Neskôr som sa tiež dostal do chlapčenského zboru, vtedy som žil v Španielsku a tam sa zrodila i moja láska ku vážnej hudbe. Ale keď sa mi narodila dcéra, musel som sa rozhodnúť. Zahraničné turné alebo rodina. Keď som získal nejakú úlohu, bol som často aj 6 mesiacov mimo domova. Nadarmo som mal úspech na javisku, keď ma večer čakala iba prázdna hotelová izba. A potom to bol veľmi zvláštny pocit, keď som prišiel po dlhom čase domov a dcérka sa ma v prvých dňoch vždy bála. Pozerala na mňa ako na cudzieho. A tak sme si jedného dňa sadli so ženou a zvažovali ako ďalej. Tento obchodík nám spadol priam z nebies. Dva a pól dňa si tu odpracujem a zvyšné dni môžem spievať. Vzdal som sa na čas kariéry, po svete cestujem už iba zriedkavo ako spevák a užívam si rodinu. Aj keď s tou kariérou je to také neisté... viete, my tenoristi hráme vždy mladých, krásnych, úspešných milovníkov a baritón zasa tých starších mužov. Bohužiaľ sa situácia dosť zmenila aj v umení a vážnej hudbe. Všetko sa stáva príliš komerčné. Každý už chce na scénu supermodelov, mladých, vysokých. Dnes už i ľudia sú stále vyšší a vyšší a samozrejme, že sopránistka by nemala výškou presahovať svojho partnera. A spev sa stáva druhoradým. Ale ja sa nebojím. Keď dcéra vyrastie, opäť sa tomu začnem venovať naplno. A zatiaľ som spokojný aj tu.

Tak mu teda držím palce a dávam palec hore
A korbáčiky spomeniem pri ďalšej návšteve.

8. marec 2014

https://www.youtube.com/watch?v=wtzWz4Obj6w