Splnilo sa jej prianie ... Norimberg

Že sa tento príbeh odohral, tak na to mám päť svedkov...

Po tom, čo sme sa poprechádzali doobedňajším Rothenburgom, vybrali sme sa do Norimbergu. Delilo nás od neho sto kilometrov. Zvládli sme ich v pohode, aj hotel sme vďaka navigácii našli okamžite. Hneď za ním sa ťahali železničné koľajnice. Ale novodobé okná sú tak fantastické, že v izbe sme nepočuli ani jeden vlak. Pre istotu som ich nachvíľu otvorila, aby som sa presvedčila, že vlaky sú naďalej hlučné, to len tie okná zvládajú úplne samé vstrebávať hluk a škrípanie bŕzd...

Zo správ sme vedeli, že v nedeľu bude znovu pršať, a tak sme v izbe iba zložili veci a ihneď sa vydali na potulky mestom. Priamy stred mesta sme videli aj z hotela. Keďže i Norimberg bol na konci druhej svetovej dosť zbombardovaný, mnohé pamiatky sú už iba minulosťou a zvyšok je výsledkom rekonštrukcie a nanovovýstavby.

Myslím, že v lete môže mať mesto svoje čaro. Keď sú všade posadené kvety. K atmosfére isto prispieva i rieka Pegnitz s ostrovom Schütt, miestne katedrály či hrad na kopci. Mesto je preslávené i svojimi vianočnými trhmi a párkami s rovnakým menom - Nürnberger Rostbratwurst.

Pochodili sme centrum krížom krážom. Večer som už cítila únavu v nohách, a tak sme sa zašli navečerať do čínskej reštaurácii hneď pri hoteli. Ja som po nej plánovala ísť nazad na izbu so zvukotesnými sklami. Muž chcel ešte pričuchnúť ku večernej atmosfére pri rieke a Michael sa nedokázal rozhodnúť, ku komu sa pridá. Lenže porcie na tanieroch boli tak dobré a tak obrovské, že som jednoducho musela ísť rozchodiť vlastnú pažravosť...

Už počas poobedňajšej prechádzky sme si všimli prípravu miestnych na akési "modré" slávnosti. Doteraz som nezistila, čo to vlastne malo znamenať. Večerné mesto sa pomaly ponáralo do modrej farby. Všade, kde sa dalo, premontovali pôvodné osvetlenie na modré. Ulicami sa valili snáď všetci obyvatelia Norimbergu plus turisti ku tomu a 80% prítomných malo na oblečení pripnuté na modro blikajúce svetielka. Aj Pegnitz či hrad svietili na modro.

Ja som chcela iba rozchodiť pekingskú kačicu. To množstvo ľudských tiel ma akosi ubíjalo. Už sa nejednalo o príjemnú prechádzku, to bola hlučná tlačenica. A tak sme sa svorne zhodli, že sa najkratšou možnou cestou vrátime do hotela.

Na jednom z námestí som zrazu zachytila češtinu, čo pri tom množstve cudzincov nie je nič výnimočné, ale ja som spozornela i na to, že pri dvoch mladých mužoch stojí mlčky dievčina a počúva, čo vravia. Zaujala ma svojimi vlasmi. Pripomenula mi jednu moju žiačku. Nikdy som ju nestretla osobne, videla som iba jej dve-tri fotky na FB. Prihlásila sa ku mne na nemčinu cez mail. Kontakt našla na internete. Písal sa september 2012. Mladá ambiciózna žienka, ktorá sa rozhodla, že sa naučí reč a zamestná sa ako zverolekárka v Nemecku. Aby jej to šlo ľahšie či rýchlejšie, zvolila náročnú cestu. Po ukončení výšky sa vybrala na vlastnú päsť do Álp, zamestnala sa v nejakom tamojšom hoteli ako chyžná a drvila sa po večeroch jazyk.

Po mesiaci zistila, že samej to ide predsa len ťažko, kurzy na okolí neobjavila žiadne, a tak oslovila mňa. Z toho množstva žiakov, čo som mala a s ktorými som smela zdieľať ich rôznorodé osudy, pády či úspechy, patrila i ona medzi štvoricu, na ktorú som dodnes pyšná. Ktorí sa zaťali, nevzdali a makali ako fretky, aby dosiahli svoj cieľ.

Vždy mi tvrdili, že na tom mám svoj podiel i ja, pretože som ich vypočula, poradila, povzbudzovala, trénovala na pohovory, formulovala či prepisovala žiadosti o zamestnanie. Ale iba spomínaní štyria žiaci to dotiahli do úspešného konca. Dvaja tu u nás, dvaja na Slovensku.

Katku som učila asi rok a pol, možno dva. Za ten čas sme spolu preskákali veľa. Aj preto si priala, aby sme sa raz stretli osobne. No z troch plánovaných stretnutí vždy kvôli niečomu vzišlo.

Miesto zverolekárky nakoniec nezískala vo vysnívanom Allgäu-i, ale zavialo ju necelých sto kilometrov na sever od Norimbergu. Dodnes si občas napíšeme, a i preto som sa dozvedela, že si našla priateľa z Čiech. Indícia číslo jedna. Indícia číslo dva - hnedo-ryšavé brčky po ramená.

Akonáhle som ju v tom množstve ľudí zahliadla a zachytila v rozhovore i češtinu, zastala som, zakričala na svojich chlapov. Mužovi som vysvetlila, že mi niečo silno nahovára, kto mi stojí za chrbtom. Pozeral na mňa ako na mimozemšťana. Za tých podmienok sa mu vlastne ani nedivím... Ale ja som si trvala na svojom, že ju oslovím a spýtam sa...

- Katka? - otočila som sa ku nej. I z jej pohľadu som vyčítala, že som asi z Marsu.

- My sa poznáme? - zareagovala zmätene.

- Katarína... Mníchov - poskytla som jej prvé záchytné body. No nechytala sa. Iba asi narýchlo zvažovala, aká tajná služba ju objavila, tam, kde práve je.

- Mníchov... nemčina! - doplnila som ďalšie informácie

- Bože, pani Katka!!! - asi práve neverila, že je v reáli.

Vysvetlila som jej, že sme v Norimbergu iba na výlete a od nej som sa dozvedela, že priateľ sa prednedávnom presťahoval do Norimbergu a ona ho presne v ten víkend prišla navštíviť.

A vrámci toho sa jej splnilo dávne prianie. Aspoň raz sa so mnou stretnúť naživo... (hoci ...možno sa z jeho priam neuveriteľného vyplnenia spamätáva ešte teraz....)

Svet naozaj nie je až tak veľký... len treba mať uši a oči stále otvorené!

3. máj 2015