Postrach menom puberta

Asi pred polrokom sme sa doma rozprávali na tému puberta a pubertiaci a jej možný dosah na vzťah rodič-dieťa. Aby som to trochu Michaelovi priblížila, pripomenula som mu jednu situáciu s mojou kamoškou a jej synom, ktorého práve tento neduh plieska ostošesť a my sme boli spolu s Michaelom zhodou okolností priamymi svedkami jednej rodinnej nezhody medzi nimi dvoma. Okrem toho som mu pridala niekoľko definícii puberty po svojom, aby som mu lepšie priblížila neznáme pojmy.

Ku koncu rozhovoru sa na mňa zamyslene pozrel a s obavami v hlase sa spýtal: Mama, a keď prejde tá puberta, budem zasa normálnym chlapcom, ako som teraz?"
Iba som sa schuti zasmiala, dala pusu na čelo a odvetila: "Áno, isto budeš."
Že podobné rozhovory v detskom mozočku zostávajú kdesi pevne zakódované, som sa presvedčila asi v polovici augusta na tohtoročnom letnom tábore. Pri záverečnom ohni boli spomenutí najstarší chalani a PUBERTA. Nie je podstatné, čo presne sa im vytklo.
Pretože akonáhle Michael začul známe slovíčko, otočil sa ku mne a ja som zazrela v jeho svietiacich očkách záblesk radosti a veľkú úľavu.
"Mama, oni sú naozaj v puberte?" spýtal sa ma zvedavo.
"Mhm," prikývla som hlavou.
"Tak to som rád. To potom tá puberta nie je až tak hrozná vec. Veď oni sú celkom milí!!!"

30. august 2014