Pohotovosť

30.1.

Už chápem, prečo existuje toľko "emergency" seriálov v tv. Na pohotovosti je rušno neustále. Ak chýbajú scenáristom nápady, stačí sa nenápadne usadiť do jej (vnútorných) priestorov, hrať sa na pacienta, čo čaká na lekára a v tichosti sledovať tamojšie dianie, ktoré čímsi pripomína to v rušnom úli. S jedným podstatným rozdielom, že v úli pichajú včely a včielky a tu doktori či zdravotní ošetrovatelia.

Po tom, čo som statočne vydržala neodpadnúť (bo takmer odpadli iní, čo zazreli ranu), som ešte po vlastných zabehla na stanovište Červeného kríža, čo je na pár krokov od školy.

Nie, nie som žiaden hrdina, hnal ma adrenalínom nabitý šok. Dúfala som, že záchranári zastavia krvácanie a odborne mi previažu ranu. Nahovárala som si, že je to jediná potrebná poúrazová záležitosť. No stačil krátky pohľad na výraz ich tváre plus poznámka to treba šiť a tá moja, bolesťou strhaná nadobudla razom kriedovobiely nádych. Zapôsobil i na posádku sanitky, a keďže žiadna z kolegýň nechodí do práce autom (žiadna z nás netúži pol hodinu hľadať parkovisko, keď zastávka U-bahnu je hneď pri škole), brali ma radšej sami do nemocnice. Z vďaky som ich presvedčila, aby húkačku naozaj nezapínali, že ten kus cesty vydržím v normálnom tempe. Veď o pol druhej poobede sú mníchovské ulice ešte relatívne prázdne. Oni zasa trvali na tom, že na centrálny príjem ma odvezú na vozíku, aby som vraj využila ich služby do úplného konca (nie toho môjho, ale ich služobného, týkajúceho sa práve pebiehajúcej akcie).   

Po tom, čo nahlásili na prijme všetko potrebné, pobrali sa zachraňovať iných nešťastníkov. Čakáreň pohotovosti bolo zaplnená iba spolovice. Ale dosť na to, aby človek čakal nekonečne dlho. Pretože pacienti sa volajú dovnútra podľa priority, čo na tomto mieste plne chápem. Podľa pravidla som mala mať ja tú vyššiu - zložená z kombinácie doviezli ju sanitkou/ pracovný úraz - no nebolo tomu tak. Pridŕžala som sa však slov sanitára vtipkára, ktorými sa so mnou pri odchode lúčil vetou: Ak odpadnete, berú vás hneď!

Biely obväz pomaly menil farbu na sýtočervenú a ja som zatínala zuby, aby sa cez ne nahlas nepredrali citoslovce bolesti. A bolesť bolo cítiť z každého rohu miestnosti.

Čas stratil zmysel a každý z prítomných čakal, kedy sa z reproduktora konečne ozve to jeho meno.

Mňa vyzdvihol ošetrovateľ o čosi starší odo mňa. Nazvime ho Otto. Zaviedol ma do prvej miestnosti napravo od vstupných automatických dverí, ktoré sa otvárali pri každom mihnutí. Napravo boli dve menšie kabínky, obe obsadené pacientami na pohyblivých lehátkach. V chodbe ležali ďalší. Stonajúci, prikrytí plachtami, prípadne paplónmi. S vrecúškami na moč. Vekovo odhadujem na skupinu 60/70+. Smutná to vyhliadka do (možnej) blízkej budúcnosti. Preto si vážme zdravie, kým ho máme!

Otto ma usadil do rohu miestnosti.

- Ako sa to stalo? - vyzvedal a pomaly mi rozmotával obväz.

- Pomôžem ti? - pridala sa sympatická ošetrovateľka Andrea.

- Pozri, tu je to zlepené, navlhčíš to trochu? - vďačne prijal jej ponuku.

- Kedy ste obdržali poslednú protitetanovku?

- Termín som musela zo zdravotných dôvodov niekoľkokrát odložiť a ten posledný je momentálne stanovený o dva týždne. Cez jarné prázdniny.

- Máte dve možnosti. Necháte to na nás alebo zajtra zájdete ku vášmu lekárovi.

- Rada prijmem prvú možnosť. Ja už na tie svoje plánované a neustále presúvané termíny očkovania akosi neverím. Chcem to mať radšej hneď za sebou!

- Na sedmičku som poslal toho pacienta s dolámanou nohou - preletel kolo nás ďalší kolega. Srandista Julian, čo som zistila neskôr.

Nachádzala som sa asi v polovici príbehu, keď Otto bolestne vykrivil ústa. Práve sa úspešne prepracoval k obrazu môjho dokaličeného prostredníka.

- Vydezinfikujem vám to, pani doktorka príde zachvíľu.

Keď sa nanovo zahľadel na modrajúci prst, zbadal nasledujúci problém.

- Oh, oh. Prst vám puchne. Ten prsteň musí z neho čo najskôr preč! Najprv ho skúsim dať dolu sám. Alebo sa pokúsite vy? Prst namydlím, aby to šlo ľahšie - a vzápätí si strekol do dlane mydlovú penu.

- Radšej akciu prenechám na vás, ja sa na ten prst nechcem a nedokážem pozerať.

S citom mi mydlo votrel všade tam, kde bolo potrebné.

- Oh, oh - ozvalo sa mi po druhýkrát za chrbtom - prsteň, čo? Ak ho nestiahneš, musíme ho dať rozrezať.

- Ale to je rodinný dar - zaslzili sa mi pri tej predstave (a pod ťarchou udalostí) oči.

- Lenže ak to nespravíme, odumrie vám prst - chlácholila ma doktorka Schmidtová. Meno som si prečítala zo štítku na plášti, ale vzápätí ho zasa zabudla. Pamäť vypovedala poslušnosť.

- Ako sa to stalo? - zisťovala nanovo ona.

Keď som skončila, vyslovila pár súcitných slov, adresovaných mne, a následne sa obrátila ku Ottovi.

- Poslať na röntgen a pripraviť veci na šitie. Zoberte ju na trojku - potom sa otočila nazad ku mne, aby mi oznámila - už iba vypíšem papiere na röntgen.

A pobrala sa do vedľajšej miestnosti, určenej pre lekárov a zvyšný personál.

Kým doktorka Schmidtová na počítači zadávala prvé údaje do správy, sedela som naďalej na stoličke ako zmoknutá (zarezaná) sliepka. Predstavu o úli vytlačil obraz pulzujúcej vlakovej stanice. Do miestnosti lekárov a ošetrujúceho personálu sa vchádzalo cez miestnosť, kde som sa práve nachádzala ja. Každú chvíľu okolo mňa niekto preletel. Sťa upachtený meškajúci na rýchlik. Cez otvorené dvere som registrovala kopu modrých a bielych plášťov. A presne odtiaľ ku nám doliehala hlučná vrava, občas prerušená výbuchom smiechu. Zdalo sa, že o zábavu sa kolegom stará Julian.

Okrem toho ku mne doliehali divoké výkriky z prvej kabínky, oddelenej od zvyšku ošetrovne iba modrou plachtou, ktoré pripomínali pacienta z oddelenia psychiatrie.

- Tak ideme na to - vytrhol ma z myšlienok Otto a pokrútil pomaly prsteňom - zdá sa, že budeme mať šťastie. Skúste teraz vy, aby som vám zbytočne nespôsobil bolesti.

Pokrútila som kúskom zlata a on sa pohol správnym smerom. Napriek úspechu som sa snažila hľadieť inam.

- Super! Zvyšok už dokončím ja - prebral za mňa poslednú etapu cez krvácajúci necht - teraz zájdete na röntgen. Je hneď vedľa príjmu na ľavej strane. Tam počkáte, kým vás nezavolajú dnu a potom sa vrátite sem ku mne.

Mladá, sympatická R-asistentka (pravdupovediac, netuším, ako sa im odborne vraví) vystrčila hlavu spoza dverí a vyslovila moje meno. Nasledovala procedúra ako u nás. Malý kumbálik na odloženie vecí, opásanie ťažkým "rytierskym brnením" ako ochrana pred nežiadúcim žiarením, naaranžovanie prsta do správnej polohy. A pri aranžovaní som automaticky mierne zajajkala.

- Och, prepáčte, spôsobila som vám bolesť? - veta, ktorú som i v nasledujúcich dňoch počúvala pravidelne. Už dávnejšie som upustila vysvetľovať tunajším doktorom, že som odchovaná iným správaním prevažnej väčšiny nemocničného personálu, nainfikovaného neempatickosťou, a tak podobné vety nepotrebujú dookola opakovať, keď viem, že mi neubližujú schválne.

Pobrala som sa nazad na stoličku ku Ottovi. Podľa všetkého sa na chvíľu zmenila priorita pacientov, lebo ku mne nik nechodil. Sestrička Andrea kmitala sem a tam. Spoza plachty sa naďalej ozývali hlasné výkriky tej istej osoby. Konečne som sa na ne mohla sústrediť.

- Uchadi, uchadi, uchadi. Nepajdu, nepajdu, nepajdu. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču. Eto necharašo, necharašo, necharašo. Uchadi, uchadi, uchadi. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču...

S rôznou, väčšinou stúpajúcou intenzitou dookola opakovala stále tie isté sekvencie. Občas niečo vynechala, občas niečo pridala, našli sa i state, ktorým som nerozumela. A pravidelne v istých intervaloch prešla na hlasné vykrikovanie: voi, voi, voi, voi, voi, voi  a potom späť na holé vety.

Počas jej neutíchajúcich prejavov som si spomenula na jedno leto v minulom storočí, keď som zaskakovala za známu. Spoznali sme sa pri opatrovaní seniorov. Pochádzala z Prahy, kedysi sa aktívne zapájala do cirkevného diania v bývalej ČSSR a tým pádom si ju úrady v spisoch poznačili  ako nepriateľa systému. Po prevrate v ´68 sa jej podarilo s mužom utiecť na západ.

Patrila k tým "vyvoleným", ktorým systém hádzal pravidelne polená pod nohy a znemožnil jej štúdium. A tak ešte v ČSSR opatrovala seniorov. To smela. A vo zvolenej profesii pokračovala neskôr i v Nemecku. Naše zoznámenie považujem dodnes za kuriózne alebo za hru hviezd či víl. A tie sa veru kedysi v mojom prípade činili. (Zvyšok príbehu bude v treťom dieli.)

Nuž a ona potrebovala záskok na leto, bo zasa raz chcela navštíviť rodnú hrudu. Jej vtedajšia pacientka vykrikovala podobne. Len o tisíckrát intenzívnejšie (... ale kto chce, si zvyšok prečíta v knihe).

Keď ma Jiřinka opatrne pripravovala na stretnutie s ňou, povedala:

- Mala infarkt a bohužiaľ ju v nemocnici dali na izbu s pacientkou, ktorá v kuse kričala. Toto je chyba v prípade starších ľudí tesne po infarkte. Začnú kričať tiež a už ich toho nezbavíš.

Do ošetrovne vstúpil nasledujúci z celej plejády zamestnancov, ktorého úlohou bolo vyprázdniť smetné koše. Bola som mu vďačná za to malé, trojkošové predstavenie, čo mi aspoň nachvíľu odviedlo pozornosť iným smerom. Dve ďalšie kolegyne tlačili pred sebou vozík, kontrolovali skrinky a dopĺňali chýbajúce obväzy, striekačky, leukoplasty, podložky a iné nevyhnutné pomôcky.

- To musí byť na zbláznenie. Náročná služba a v nej podobné neutíchajúce, dookola sa opakujúce vykrikovanie - prihovorila som sa Andrei.

- Prosím? - nerozumela v prvom momente mojej poznámke. Keď sa jej v hlave rozložilo, čo som práve vyslovila, usmiala sa, hlavou kývla ku kabínke a dodala: 

- Ale čoby, sú i oveľa horšie veci. Človek si zvykne na mnohé.

Rozhovor prerušila pani doktorka, ku ktorej sa už dostali snímky dokaličeného prsta.

- Ako som predpokladala. Posledný článok je zlomený. S tým teraz nenarobíme nič. Dostanete silné tabletky proti bolesti a zafixujeme ho do minidlahy. Venovať sa musíme vytrhnutému nechtu. Treba ho prišiť nazad a dúfať, že sa uchytí. Pohľad na prst bez nechtu nie je pekný. 

Pri tej predstave som sa začala triasť na celom tele. 

- Presne o desať dní prídete na kontrolu. Pôjdete opäť na röntgen. Uvidíme, ako sa bude rana hojiť. Musím vás však upozorniť, že je veľká pravdepodobnosť, že vám budeme musieť napriek všetkému prst operovať. Keď sa uvoľní miesto, odvedie vás Otto na sálu. Máte alergiu na akékoľvek medikamenty?

- Zatiaľ neviem o ničom. Ale ja tabletky takmer nejedávam. Ani tie od bolesti hlavy.

- V poriadku. Pichneme vám narkózu do prsta, a keď začne účinkovať, pustíme sa do toho.

Kebyže som pštros, strkám hlavu do piesku. Doktorka Schmidtová šla pravdepodobne doplniť správu o úraze o najnovšie poznatky a ja som zostala sama so svojimi divokými myšlienkami.

Niekto zhora sa nado mnou nachvíľu zľutoval a zariadil, že som sa napriek nezávideniahodnej situácii musela začať smiať. A nielen ja. Spolu so mnou sa rozosmiali i doktori a ošetrovatelia, práve prítomní vo vedľajšej miestnosti. Niektorý z nich už psychicky nezvládol naďalej pretrvávajúce výkriky z kabínky odvedľa a na plné pľúca zúrivo spustil: voi, voi, voi, voi, voi, voi, voi!

(to be continue)