Perličky v albumoch ukryté...

Práve sme sa rozprávali o programe dňa, keď do triedy vstúpila naša šéfka. Podala nám obálky s výpisom mzdy, spýtala sa, čo nového a ešte chvíľu diskutovala s kolegyňou (tuším pripravujú nejakú výročnú knihu), čo by mohli použiť na stranu jedna-dva-tri...
Kolegyňa navrhla, že by sme mohli dať dokopy spoločnými silami niekoľko veselých príhod z družiny, že si ich usilovne zapisuje.
Nejako sa to zvrtlo aj na tému rodinných fotiek a všetky tri sme sa jednohlasne zhodli v tom, že nie je nič krajšie, ako si za dlhých zimných večerov sadnúť s niekym z rodiny do kresiel a LISTOVAŤ albumom a spomienkami. Že fotky uložené v počítači sú síce fajn, ale NIKDY nebudú šíriť tú skvelú albumovú atmosféru.
A vtedy sa nám šéfka priznala, že ona si ju môže vychutnávať iba od istého času. Odkedy sama začala jednu rodinnú kroniku tvoriť.
Bola ešte malým dieťaťom, keď jej zomrela mama. Otec sa síce o ňu naďalej vzorne staral, ale čas na zaznamenávanie dôležitých udalostí mu akosi nezostával.
"Viete, ja by som tak rada vedela, kedy som povedala prvú vetu, kedy mi vypadli mliečne zuby alebo čo som rada jedávala, ale bohužiaľ niet nikoho, kto by si na také veci spomenul a záznamy o tom neexistujú žiadne ...".
Nejako mi tou vetou vstúpila do svedomia ... záznamov mám na tisíce, ale je v tom zatiaľ bordel ... takže jarné upratovanie sa rozšíri o ďalšiu položku! Musí! A basta!

A jedna z tých perličiek z predošlého dňa:
Včera som pozerala v TV druhým okom jeden dokufilm o bývaní. Práve v ňom spomínali niečo o podlahovom kúrení, čo zachytil aj Michael.
"Mama, ja keď si raz budem hľadať bývanie, tak jedine niečo, čo bude mať podlahové kúrenie!"
"A to už prečo?"
"No moje deti budú určite behať po byte ako ja. Pozri, ja som vždy bez papúč. A to je isto dedičné. Tak nechcem, aby im bolo zima na nohy!"