Náš súkromný dobíjač pozitívnej energie

Asi v októbri minulého roku u nás zazvonil telefón. Na druhom konci spojenia bol najlepší kamarát môjho syna. A ten druhý koniec sa od nás nachádza dosť ďaleko. V Holandsku. V krajine, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia a kam sa po niekoľkých dlhších európskych profesných zastávkach opäť vrátili. A hoci ubehli už dva roky od ich odchodu z Mníchova, vzťah chlapcov to nenarušilo. Za tú dobu sa im podarilo stretnúť dvakrát a je nádhera pozerať, že tú zázračnú vlnovú dĺžku, na ktorej ich priateľstvo funguje, zatiaľ nenaštrbili ani jazykové problémy, keďže Arthur už rozpráva doma iba po holandsky a na konverzáciu s Michaelom čerpá zo slovnej zásoby časov minulých.

 

 Nuž a teda Arthur telefonoval, že jeho rodina opäť raz plánuje výlet do Mníchova. V takom prípade spáva jednu noc u nás a podľa možností si vymyslíme vždy nejaký zábavný program.

 Nuž a pri tej poslednej návšteve sme sa vybrali na jedno “trampolínové” ihrisko, kde sa chlapci dosýtosti vybláznili. Odtiaľ som sa rozhodla ešte zájsť do obchodu, aby som nám mohla pripraviť nejakú dobrôtku na večeru. Arthur si ešte presne pamätá, kde sa čo v našej štvrti nachádza, a tak sa ma spýtal:

 “To ideme do toho obchodu, čo bol neďaleko nášho domu?” 

“Áno, presne tam.”

 “Ale veď to je strašne ďaleko!!! A ja som tak unavený!”

 

Viem, že je doma dosť rozvážaný autom, ale poznám i dôvody a chápem, že sa to asi nedá v blízkej budúcnosti zmeniť. Nuž a preto, čo je pre nás s Michaelom “hod kameňom”, vidí on ako cestu na koniec sveta. 

Preto ešte chvíľu nariekal, keď sa zrazu ku nemu otočil Michael a vraví:

 “Arthur, ale to nemôžeš predsa takto negatívne zmýšľať. Pozri, ten obchod vôbec nie je ďaleko. Ale ak nevládzeš, tak skús myslieť na niečo pekné a to ti isto zlepší náladu a pôjde sa ti ľahšie. Čo takto myslieť na narodeninovú oslavu? To ti je super vec!“

 A hneď pridal opis sladkých koláčov, radosť z rozbaľovania darčekov či zábavných hier s pozvanými hosťami. A on to veru dokáže s takým zápaľom a nadšením, že i Arthur ho so záujmom počúval a nachvíľu naozaj prestal. Lenže po asi dvesto metroch ho dobrá nálada začala opúšťať a on opäť spustil ponosy na strašnú diaľku.

 “Ale Arthur!”, zvyšoval pomaly s každým písmenkom intenzitu hlasu Michael.

 “Áno, áno. Máš pravdu. Už aj myslím na narodeniny!”, ospravedlňoval sa náš Holanďan.

 Neviem ako Arthurovi, ale mne počúvanie ich dialógu nabilo batérie aspoň na ďalšie tri dni.

(2012?)