Najtuhšia zima za...

...posledných 30 rokov. Hlásili dnes ráno v rádiu. 

- Hmm, ale pred tými 30 rokmi kosti inak reagovali na chlad - zahundrala som si sama pre seba. A v rýchlosti prepočítala, koľko mali vtedy letokruhov. Pri výsledku sa mi nečakane rozžiarila tvár.

Ale veď tým myslia legendárnu snehovú kalamitu z prelomu rokov 1986/87.

V to ráno sme sa zobudili zasypaní bielou meganádielkou a zdalo sa, že s ukončením prídelu sa zatiaľ neráta.

Naraňajkovala som sa, dobre naobliekala a poďho do školy. Každý odvážlivec, ktorý vystrčil nos z baráku, bojoval s vnútorným hlasom a on ho hnal nazad domov. Nech sú mestské služby akékoľvek, v ten deň by si s problémom neporadili ani tie najlepšie na svete. Trčali by po stierače zapadnuté v snehu. 

Ani od nás nešiel dlhú dobu žiaden trolejbus a aby som nezamrzla, šliapala som radšej vpred, rozhŕňajúc telom hustý snehový závoj, ktorý siahal od nebies až ku mojim nohám. 

Pred prezidentským palácom sa zjavil akýsi dopravný prostriedok. Vedela som, že nejde vytúženým smerom, ale mne bolo v danej chvíli všetko jedno. Chcela som si zrátať omrzliny a dúfala, že niekde inde prestúpim do lepšej ponuky. 

Na istom mieste som si bola vedomá, že či chcem alebo nie, musím predsa len opustiť mobilnú piecku, inak snáď prepasiem poslednú možnosť, vrátiť sa niekedy i domov. Ďalšie nekonečné minúty som riadne odchýlená od trasy mrzla spolu s ostatnými samovrahmi a zvažovala, čo ďalej. Zrazu sa na zastávke zjavil nasledujúci trolejbus, ktorý ale smeroval nazad ku mne domov. Neospravedlnená hodina sem, neospravedlnená hodina tam, nasadla som, nech sa deje, čo chce. Len nech je to v teple!

Keď som po pol hodine vystúpila iba pár krokov vzdialená od domu, zbadala som na opačnej strane štvorkolesového kolegu, čo jazdil pravidelne ku našej škole. Asi som už mala natoľko premrznutý mozog, že som sa ku nemu rozbehla a naskočila dnu. Po viac ako dvoch hodinách blúdenia Bratislavou som konečne - šťastná, že žijem - prekročila prah školy. V triede sme sa stretli šestnásti podobne strelení. Z tridsiatich troch. Sedemnásti rozumní to načas vzdali. V ten deň sa nevyučovalo. Aj profesori bojovali s navlas rovnakým problémom, ako sa v zdraví dostať do práce.

Nikdy potom a nikdy predtým si nepamätám toľko snehu v hlavnom meste. Kompetentní neskôr vyhlásili výnimočný stav a aspoň týždeň uholných prázdnin.

Poobede sa situácia trochu vylepšila a ja nezabudnem na milú scénku pred autobusom, keď sme sa všetci snažili doň natlačiť. 

- Môžete sa ešte trochu potisnúť? - spýtal sa chlapík, mrznúci vonku.

Autobus praskal vo švíkoch, a tak sa ku nemu otočil spolužiakov starší brat.

- Ujo, keď sa potisneme, tak vytlačíme von tých pri zadných dverách.

Nik sa nezlostil, všetci sa smiali. Každý akosi chápal, že sa naozaj jedná o výnimočnú situáciu a zlostiť sa tým pádom nie je na mieste.

 Tá výnimočná situácia trvala ešte niekoľko dní. Dokonca mám pocit, že nasledujúce dva-tri týždne. Bratislava vtedy žila na bežkách a sánkach (po prvom snaživom dni a niekoľkých neúspešných pokusoch to i MHD nakoniec vzdala). Čas sa zastavil, zhon pominul. Všade vládlo božské ticho. Rušili ho iba pocestní, keď sa navzájom so smiechom zdvíhali z bieleho, širokoplošného klziska...

Ďakujem, milí moderátori, že ste ma aspoň nachvíľu vrátili nazad a ja som si zaspomínala na časy dávno mrazivé!

A vy, o pár rokov skúsenejší, tiež máte nejakú príhodu z tých dní?

-------------------------

Sneh a zvieracia ríša

Včera opäť snežilo. A riadne. Veľké snehové vločky. Tuším sa aj za ruky držali, ako husto padali... len odfotiť sa mi nedali.

A svet sa zrazu dnes ráno premenil na zvieraciu ríšu. Alebo som si iba nasadila nesprávne okuliare(?):

- všade vidno mravenčenie - mravčekovia s lopatami odhadzujú sneh

- ďalší snoria ako poľovnícke psy - kde je stopa, kde mi zavialo to auto?

- a keď auto šťastne nájdu, menia sa na usilovné včeličky a pucujú svoju štvorkolesovú chalúpku (zatiaľ s úsmevom na perách a dodatkom: ranný šport nezaškodí)

- rodičia menších detí sa zmenili na poslušné somáriky, koníky, soby a ťahajú sánky a boby (i ja som sa včera a dnes zmulicovala)

- líca máme vyštípané do červena ako paviáni z@dky

- iní dvojnožci sa menia na štvanú zver a pohľadom na hodinky vedia, že termín v kalamite zaručene nestihnú

- vodiči v autách idú pre istotu pomaly ako slimáky

- ľudia na zástavkách hromadnej dopravy naťahujú uši ako dravci na love, aby zachytili hlásenia z ampliónu o meškaní spojov

- možno sú i takí, čo sa pri pohľade z okna znovu hodia do postele, zababušia do perín a tvária sa, že sú medvede či ježkovia v zimnom spánku

- no a keď počúvam predpovede o nastávajúcej treskúcej zime, uvažujem, či sa nezahrám na veveričku a nepôjdem rýchlo nazbierať zásobu "orieškov" do obchodu, aby sme zapadnutí snehom neumreli od hladu...