Mikulášske minipríbehy

Býva to vždy ťažké obdobie pre rodičov, keď deti odhalia pravú tvár "Ježiška" a svet kúziel sa v okamihu zrúti a zmení na realitu.

Že sme nášmu junákovi, našťastie, nijako podstatne nenabúrali svet fantázie, sa ukázalo včera ráno pred odchodom na ďaleké cesty.

Sprisahanecky pozrel na mňa a vraví: Mama, ja som síce preč, ale prosím ťa, nezabudni namiesto mňa dnes večer vyložiť pred dvere ČIŽMU!!! Nech ten chudák Mikuláš zbytočne dlho nehľadá!  

Tak za túto dávku predstavivosti a fantázie som mu kúpila velikánske Kindervajíčko  ... u nás sú totižto pravidelne v čižme striedme balíčky a i ich čokoládové obsahy zostanú často trčať v miske do ďalšieho roka.

 

Včera som mala s deťmi pri robení domácich úloh vcelku kľud, pretože polovica skupiny už bola mimo, teda doma. Zrazu do triedy vstúpila ďalšia mama, ktorá si prišla vyzdvihnúť syna. Ako prvé sa jej s nadšením pochválil, čo dostal od Mikuláša.

Ten bol u nás na škole už v predstihu, aby zvládol obehať všetky mníchovské deti. A náš družinársky príde podľa dohody s miernym oneskorením až v utorok, aby deti videli, že má toho naozaj veľa na práci.

Mama sa posadila na stoličku a so záujmom si prezerala obsah balíka.

Keď už nebolo čo ukazovať, pozrie na Otta a vraví: A Katarína tiež dostala čosi od Mikuláša?

Ja že budeme teraz chvíľu žartovať, tak som sa veselo pridala: Nie, Katarína bola asi neposlušná, a tak sa jej nič neušlo!

V tom momente pozrela mama zhrozene na syna.

- Otto, to nemyslíš vážne!!! Vy ste naozaj zabudli??? Veď sme to s vami nacvičovali!!!

Zneistela som. Veľmi rýchlo mi došlo, že budem asi v nesprávnom filme s nejakým iným scenárom. Pozerala z jedného na druhého a zrazu som sa cítila ako mlsná nevďačnica, ktorá sa sťažuje, že obišla naprázdno...   

Ale tak ja som naozaj s ničím takým nerátala. Už aj preto, že nie je zvykom u nás na škole, aby rodičia ako celok dávali niečo na Mikuláša nám. Skôr sú to drobné čokoládkové pozornosti od detí, ktoré ti strčia do ruky pri odchode domov... a pravdupovediac, čokoládu ja veľmi nemusím, takže mi určite nechýbala a navyše som sa v duchu už upriamila na ten dohodnutý utorok.

No a potom mamina dovysvetľovala:

- My sme s nimi nacvičili krátky program, mali ťa usadiť do kruhu, zaspievať pesničky a u Fritza v školskej taške bol mikulášsky darček od nás, rodičov.

(Už chápem, prečo šli v stredu spoločne do kina a potom ževraj Fritzi do desiatej písal domáce úlohy  )

Opäť pozrela sklamane na syna: Ach Otto, ako ste len na to mohli zabudnúť?!

A tak som jej vysvetlila, že deti za to nemôžu, pretože 5 z nich, medzi nimi i Fritz, išlo na akciu u spolužiaka, a tak vlastne ani neboli v triede a neotvorili si školské tašky, lebo z obeda sme šli hneď na čerstvý vzduch. A nemali tým pádom ani možnosť niečo mi zaspievať (lebo oni radi spievajú).

Pevne dúfam, že z vysvetlenia pochopila, že ja, skromná dievka, som nič podobné neočakávala...

A ja už ani žiaden mikulášovský darček nepotrebujem ... lebo toto nedorozumenie bolo to najkrajšie prekvapenie, aké mi kedy mohli pripraviť