Kradnú mi bublaninu!!!

V škole u Michaela organizovali bazár s detskými vecami. Všetkých rodičov z triedy obehol mail s prosbou o príspevok vo forme koláčov. Nemala som času nazvyš, vlastne som nemala žiaden čas, ale povedala som si: prispej dievča aspoň obyčajnou bublaninou, nabudúce si možno nenájdeš čas už ani na ňu!
A tak som nakúpila suroviny, cesto vyliala do formy a pri pečení dokonca nič nespálila, ako to v podobných stresových situáciách býva nepísaným pravidlom. Ráno hotové odniesla pred školu. Pred skonom v žalúdkoch kupujúcich a predávajúcich som bubline vybavila poslednú, rozlúčkovú jazdu Mníchovom (dala sa totižto odovzdať až o druhej poobede a vtedy som ja nemohla, a tak ju priateľ spolužiakovej mamy vyzdvihol, odniesol na dohovorené miesto B, aby sa o druhej konečne dostala s inou mamou naspäť do školy...)
Po skončení bazáru som i ja šťastne dorazila do školy. Poslední predávajúci balili zvyšky svojich vecí. Podišla som k jednému z nich a spýtala sa, kde je rozložený bufet s občerstvením.
Poslal ma do najvzdialenejšieho kúta dlhokánskej chodby. Keď som sa konečne dostala na určené miesto, pohľadom som hľadala svoju formu. Je taká špeciálna, takže sa ľahko identifikuje aj v množstve rôznych, sebe podobných kolegýň. No a bublaninu tiež nik v Nemecku nerobí, rozumej iné národnosti.
Zazrela som ju za pár sekúnd a pohľad mi okamžite spočinul na jej okraji.
Niekto bol tak drzý, že si tam dovolil nalepiť ceduľku s menom!!! Ale nie mojim!
Už už som vystrela ruky, že si ju zoberiem, keď tu ma zrazu ktosi predbehol! No to snáď nie! Tá vysoká pani sa naozaj nezdá!!!
Ešteže som načas prišla! Inak by zdúchla s mojou bublaninou a hlavne tou špeciálnou formou!
- Moment! To je moje! - vrhla som sa na ňu a chcela jej zobrať corpus delikti.
Udivene na mňa hľadela a prekvapene dodala: tá je ale moja!
- Ste si naozaj istá??? - spýtala som sa jej prísnym hlasom a v duchu krútila hlavou, že čo to dnes za opovážliví ľudia behajú po svete.
Asi po troch sekundách, keď sme obe tuho zvierali formu s nešťastnou bublaninou, zodvihol jeden z bufetárov náhodne nejaký prázdny plech ... a čuduj sa svete - tam druhý, navlas dvojičkovsky rovnaký výtvor.  Mali sme presne ten istý plech, presne ten istý hnedý papier na pečenie ako podklad, presne tú istú farbu bublaniny, a tak sme sa i narovnako začali smiať. Neskôr mi napadlo, že dotyčná neznáma je asi jedna Slovenka, ktorá na našej škole učí angličtinu a tiež teda pozná bublaninu (videla som ju predtým iba raz a ona vyrastala v Nemecku, nuž hovorí ako rodená Nemka a slovensky skôr s akcentom).

Nejako podobne som sa raz takmer vrhla na jednu pani, ktorá mi za bieleho dňa pred obchodom kradla auto!!! Už otvorila dvere a mne sa srdco rozbúchalo ako kostolný zvon pri pohľade na jej drzú nohu, ktorá sa dotkla mojej podložky pod nohy!!!  A zatiaľ to moje autíčko stálo schované za veľkým radom kríkov presne za jej. Isto už tušíte, že i oni vyzerali ako dvojičky a z miesta, kde som v tom momente stála, sa moje nedalo vidieť.