Koľko rokov ešte?

Keď som si doma občas v prestávkach krátila chvíľu, vzala som si do rúk niektorý zo slovenských časopisov a čítala. V jednom z nich som narazila na článok dvoch kolegýň z jeho redakcie, ktorých zaujala informácia Zväzu vinárov (na presné označenie si akosi nespomeniem) o budovaní agroturistiky na Slovensku s cieľom otvoriť sa svetu a prilákať zahraničných turistov. Nalákať ich na miestne vína s dlhoročnou tradíciou podľa vzoru skúsenejších kolegov z Toskánska, Burgundy či iných známych regiónov s vínnou révou.

Ak si správne pamätám, kolegyne si na príslušných miestach zohnali zoznam dobrovoľníkov, ktorí sa prihlásili do plánovaného programu zvýraznenia rodinných firiem a na vlastnú päsť a bez predošlého nahlásenia sa vybrali na okružnú cestu - tuším - nitrianskym krajom. Okúsiť pohostinnosť, kvalitu, dozvedieť sa niečo nové, zaujímavé. Ich púť sa však skončila neslávne, priam katastrofálne. Dúfam, že nezavádzam, ak napíšem, že naozaj spokojné boli iba v jednej firme. Stretávali sa viacmenej s nezáujmom, s neprofesionalitou, s nekompetentnosťou a inými negatívami... akoby o ne nik nejavil záujem, akoby boli iba na príťaž.

Spomenula som si na ich článok včera. Nachádzali sme sa na severe Nemecka. Svokra si priala zasa raz s celou rodinou navštíviť svoje rodné hniezdo a ukázať predovšetkým vnukovi miesta, kde pred viac ako polstoročím vyrastala.

Začali sme na miestach, kam chodila do školy, lepšie povedané šiestej až desiatej triedy.  Prerozprávala nám niekoľko príbehov z lavíc, ukázala, na ktorú stranu mali otočené okná, kde bol byt školníka, kde toalety. Dnes sa v budove na prízemí nachádza materská škola.Trochu sme sa motkali po okolí, spravili zopár záberov na pamiatku, keď sa nám zrazu prihovorila učiteľka, ktorá sa s deťmi hrala na dvore. Myslela si, že toľká perepúť snáď ide nahlásiť nejakého nového žiačika. Keď jej svokra vysvetlila, čo tam robíme, hneď nám navrhla, aby sme sa šli podívať i dnu. Na poschodí sme sa dozvedeli, že tam sídli akýsi Športový zväz pre celý miestny kraj. V kancelárii sedeli dve žienky približne v mojom veku. Opäť si vypočuli svokrin príbeh a keď sa dozvedeli, že tam, kde dnes sedia nad spismi, sa kedysi potila ona nad písomkami, bez jediného slova prerušili robotu, okamžite odomkli všetky miestnosti a previedli nás dookola. Trpezlivo si vypočuli, kde stál kedysi kozub, kde katedra, kde bola zborovňa. A nakoniec nás jedna z nich vyprevadila von. Iným východom, než sme prišli.

Potom sme sa vybrali na miesta, kde chodila svokra kedysi plávať a veslovať. Cestou sme narazili na nasledujúci objekt.

Podobné skanzeny zbožňujem. No podľa informácii na tabuli býva tento tu oficiálne otvorený iba vo štvrtok alebo po dohovore. Vošli sme do dvora, ten bol kedykoľvek prístupný verejnosti a opäť spravili niekoľko fotiek. Už sme boli na odchode, keď zrazu po chodníku oproti nám kráčala slávnostne nahodená dáma. Milo sa na nás usmiala a hneď vraví, že ak si prajeme krátku prehliadku, má asi desať minút času a ak chceme, tak nám objekt pootvára a niečo ku nemu povie. Prekvapila nás svojim spontánnym návrhom, no my sme s radosťou súhlasili. Veď kto by odmietal takú ponuku? Asi každý z nás túžil zistiť, čo skrývajú priestory vo vnútri.

Za dverami sa objavila obrovská, slávnostne vyzdobená sála s množstvom zoradených stoličiek a naša sprievodkyňa nám oznámila, že je vlastne matrikárka a čochvíľa bude oddávať mladý pár. Iba potrebuje dorobiť posledné úpravy. No kým prídu jej pomocníci, porozpráva nám niečo z histórie objektu, ktorého základy postavili v roku 1662. Potešili sme sa i tej krátkej prednáške, trvajúcej do chvíle, kým neprišli spomínaní pomocníci, poďakovali sa za čas, ktorý nám nezištne venovala a nechali ju plniť si svoje povinnosti.

No a poobede sme sa autami vybrali na konečné miesto nášho putovania. Prehliadli si najprv tamojší evanjelický kostol, dozvedeli sa, kto bol Onkel Nickel a v reštaurácii s rovnakým menom stretli takmer 90-ročné sestry, dcéry majstra šustera, u ktorého si svokra v mladosti nechala vyrábať - ako všetci v dedine - topánky. Hneď sa s nimi pustila do reči, akoby ich iba včera opustila a keď sa vrátila ku nášmu stolu, musela som ju upozorniť, že ďalej hovorí nárečím, ktorému ja a jej vnuk (a asi i zať) vôbec nerozumieme...

No a asi pätnásť kilometrov odtiaľ sa nachádzal jej rodný dom. Bola dcérou mlynára a ich predkovia mali mlyn v prenájme plných 130 rokov. Po odchode jej otca prevádzku nadobro uzavreli. Prestala byť rentabilná. Na mieste nás už čakal súčasný majiteľ so ženou a deťmi. Ak som správne pochopila, objekt patrí jeho rodine už vyše 400 rokov. V dome momentálne nik nebýva. Organizujú tam parkrát do roka rôzne akcie, každoročne v júni mlynárske dni s pečením chleba, vtedy spustia i koleso a čosi pro forma pomelú a v blízkej budúcnosti je plánovaná prestavba časti objektu na dovolenkový apartmán.

Majiteľ si extra kvôli nám vzal dovolenku, aby nám aspoň čiastočne sprístupnil náhľad do dávnej minulosti. Odhliadnuc od toho, že pracuje na dva úväzky a že ich deti majú taktiež prázdniny, venovali sa nám so ženou priam ukážkovo a nevzali za to absolútne nič. Ešte nás i kávou pohostili. Keď mu svokor ďakoval za ochotu, iba povedal, že na niektoré veci si človek musí nájsť čas, lebo "nabudúce" už nemusí byť, má si pozorne vypočuť ľudí, čo mu chcú povedať a možno sa z ich rozprávania niečo nové naučí. Pre neho bolo darom to, že smel byť svedkom rozprávania svokry a jej sestry a dozvedieť sa pár vecí o živote mlynárov kedysi.

Prežili sme nezabudnuteľný deň, ktorý nám navyše spríjemnili hneď niekoľkí neznámi ľudia. Každý nám venoval časť svojho vzácneho času. Len tak. Z dobrej vôle. A ja som si spomenula na článok o (ne)rozvíjaní agroturizmu na Slovensku.

Priala by som (nielen) slovenským vinárom na tŕnistej ceste do Európy, aby si uvedomili, že ak chcú dosiahnúť, čo si predsavzali, ak chcú naozaj svoje výrobky predávať aj za hranice, ak sa chcú správne zviditeľniť, musia sa v prvom rade naučiť inak jednať s ľuďmi. S každým pocestným. Či domácim, či zahraničným. Aj keď sa z neho nesypú hneď po pozdrave zlaté dukáty. Veď i ústna propaganda je silná čarodejka... A po štvrťstoročí by už bolo načase sa rozhýbať správnym smerom. Alebo sa vari mýlim?

29. august 2015