Keď má víkend SEDEM dní

Opäť som hľadala jednu vec a vďaka nekonečne dlhým internetovým chápadlám som sa prepracovala k niečomu úplne diametrálne odlišnému, ale o to zaujímavejšiemu. No veď uznajte ... z nemeckých infinitívových viet ku utópii menom SEMCO. Ale pozor!!! Toto je prvá utópia, ktorá je dlhodobo životaschopná. A to nie rok či dva, ale už vyše polstoročia. Hoci tie podstatné zmeny, o ktorých píšem ďalej, sa udiali tuším za posledných dvadsaťpäť rokov. A ani experti neveria, že to je možné. A tak radšej mlčia... možno im bolo dokonca zakázané, príliš hlasným šírením informácii vytvoriť podmienky na vznik viacerých podobných ustanovizní.
A pravdepodobne preto som sa i ja o tomto koncepte dozvedela až teraz. No radšej neskoro, než nikdy. A keďže mne zatiaľ nik nepohrozil ukazovákom, tamtamovo šírim správy ďalej. Názor si vytvorte sami.
Spolu sa teda prenesme do Brazílie. Z viacerých zdrojov som si vytvorila predstavu, že firma sa špecializuje na všetko. Na všetko, čo jej zamestnanci práve považujú za prínosné a úspešné. A to spôsobom, ktorý odborníkom vyráža dych, ktorý odporuje všetkým prírodným zákonom a stavia medziľudské vzťahy do úplne iného svetla.
A teraz k základným faktom: Približne 3000 zamestnancov si volí svojich nadriadených, stanovuje si vlastný pracovný čas a výšku platu. Neexistuje žiadna hierarchia, žiadne pracovné plány a chýba i personálne oddelenie. Zisk sa delí spoločne, ponecháva sa voľnosť pri investíciách do vybavenia firmy, služobných ciest a pod. Všetci majú voľný prístup ku účtovníckym knihám, každý má právo poznať platové podmienky kolegov. Iba mailové schránky zamestancov sú tabu pre ostatných.
K zásadnej a naozaj prevratnej zmene štruktúry vo firme došlo teda približne pred 25 rokmi po tom, čo jej majiteľ Ricardo Semler skončil v nemocnici s kompletným burn-outom.
A táto nie práve príjemná skúsenosť ho doviedla k zmene myslenia. Jeho krok do neznáma bol nielen jedinečný, ale predovšetkým veľmi odvážný. Nuž odvážlivcom šťastie praje ...
Keď som si prvýkrát prečítala článok, nevenovala som prílišnú pozornosť dátumom v ňom a moja prvá reakcia sa tým pádom nesprávne vzťahovala ku obdobiu založenia firmy, teda približne pred šestdesiatimi rokmi. Áno, v tom čase sa ľudia ešte dali „prevychovať“ ku niečomu podobnému! Ale kdeže! Tento koncept je oveľa mladší a od zmeny štruktúry zaznamenala firma vzrast zisku z pôvodných 35 na 220 miliónov dolárov, fluktuácia zamestnancov klesla pod jedno percento a Semco úspešne funguje dodnes.
Semler sa pridŕža názoru, že iba kto sa dokáže ku svojim zamestnancom správať ako ku dospelým osobám, môže od nich očakávať, že sa i oni budú chovať ako dospelé osoby!
Ak vychádzam z vlastných skúseností, musím mu dať vo všetkom za pravdu. Nemám síce firmu s 3000 zamestnancami, ale viem, že práve voľnosť v rozhodovaní, možnosť zatriediť si pracovný čas podľa vlastných potrieb, vylúčenie kategórii „stres“ či „samovôľa nadriadených“ z pracovného slovníka, vykonávanie iba tých činností, ktoré pokladám za zmysluplné a účinné ... to je presne to, čo ma motivuje, čo ma nabíja energiou a ženie vpred. Pritom nezáleží na počte odpracovaných hodín a zárobku. Teda v tom slova zmysle, že zarábam podstatne menej než kedysi a pracujem o dosť viac. Ale za nič na svete by som momentálny stav nevymenila za „kedysi“.
Podľa Semlera práve voľnosť rozhodovania robí jeho zamestnancov produktívnejšími, spokojnejšími, inovatívnejšími. Ale voľnosť rozhodovania má u neho vskutku široký záber.
Svojich zamestnancov nevidí ako pracovné sily, ale ako niekoho kompetentného, kto rozhoduje sám za seba a nepotrebuje na to kontrolu nadriadených.
Každý z nich má právo, najsť si vlastnú rovnováhu medzi súkromím a prácou. Pretože stres dnešnej doby a neustále narastajúci tlak v zamestnaní systematicky ničí ľudí. Nad pravdivosťou tejto vety isto netreba dlho premýšľať, stačí sa len pozorne obhliadnuť okolo seba...
Zamestnanci SEMCa sú spolutvorcovia systému a nie iba kolesá na voze.
Najlepšie rozumejú svojej práci, vedia, akú ma hodnotu a z vlastnej iniciatívy prispievajú do „spoločného hrnca“ kreatívnymi ideami.
V SEMCu vidíte často pracovné miesta, ktoré zívajú prázdnotou, a keď sa spýtate Semlera, kde sú jeho zamestnanci, pokrčí plecami a povie: “Netuším a ani ma to nezaujíma.“
Tvrdí, že nepotrebuje pre chod firmy povinne oštemplované hodiny za deň, jeho zaujímajú iba výsledky. Či niekto príde do práce v pondelok, alebo radšej v nedeľu, prenechá jeho vlastnému rozhodnutiu. Či v nej strávi 4 hodiny, 8, 12 ... je tiež na ňom.
V podstate neexistujú vo firme ani žiadne pevné kancelárie. Ak chce niekto pracovať z reštaurácie na pláži alebo priamo z džungle, môže!
Ľudia pracujú v tímoch na príprave nejakého produktu. Jeho výber je prenechaný im. Takisto ako ho pripravia, za aký čas a aké prostriedky na jeho prípravu investujú. Neexistuje žiadna kontrola. Ak je niekto z tímu unavený, ide si jednoducho oddýchnuť do firemnej záhrady. Sú v nej zavesené siete a nikomu neprekáža, že v nich kolegovia spia. Pretože unavený človek robí často chyby.
A ako to funguje bez personálneho oddelenia? Bez problémov, priam ukážkovo. Ak nejaké oddelenie zistí, že mu chýba personál, vypíše sa cez intranet správa, zorganizuje sa míting. Účasť na ňom nie je povinná a takisto zúčastnení môžu kedykoľvek z neho odísť, ak zistia, že ich téma nezaujíma.
Znie to ako totálna anarchia, ale funguje to viac než skvelo!!!
Inzeráty na voľné pracovné miesta sa tvoria kolektívne a akonáhle dôjdu odpovede zvonka, môže si ich ktokoľvek zo zamestnancov zobrať domov, prečítať a na ďalšej schôdzke prezentuje čitateľ svojim kolegom iba tie najzaujímavejšie žiadosti o zamestnanie.
Nasledujú pohovory s kandidátmi na miesto, ktoré sú vedené ako skupinové rozhovory. Aj týchto sa zúčastňujú iba tí záujemci, ktorí majú záujem. A tí, ktorých sa to týka, ho naozaj aj majú. Ide im predsa o to, aby do svojho tímu získali tú správnu pracovnú silu, kolegu, ktorí s nimi bude ťahať za jedno lano.
Z pracovníkov sú pravidelne ohodnocovaní iba tí, ktorí majú vedúce pozície. Ešte si dobre pamätám na obdobie, keď sme my, zamestnanci bývalej firmy, boli hodnotení niekym, kto o skutočnom priebehu našej práce nemal absolútne žiadne poňatie a mňa to neskutočne rozčuľovalo!
V prípade SEMCa hodnotia všetci podriadení svojich nadriadených. Ak nejaký manažér opakovane získa zlé hodnotenia, vzdáva sa podľa pravidla sám od seba svojej pozície.
Teraz chápem, prečo sa o SEMCu dozvedám až dnes a to tiež iba neskutočnou náhodou.
Vďaka dlhoročnému fungovaniu tohoto systému sa zmenilo i zmýšľanie zamestnancov. Kto je prínosom pre firmu a vidno po jeho práci výsledky, môže hrať napr. celý týždeň golf. Nikomu neprekáža, že za svoje výsledky a naozaj iba za tie dostane adekvátnu odmenu! Golf sem, golf tam.
Takže práve a jedine voľnosť a sloboda rozhodovania zaručujú SEMCu plné nasadenie jeho zamestnancov a dostali ho tam, kde sa dnes nachádza.