Keď je ľad silnejší než vôľa

Ako tak sledujem olympiádu v Soči a vidím desiatky športovcov letieť o preteky s vetrom dole kopcom (a pre správnosť občas i hore kopcom), spomenula som si na úsmevnú príhodu s našim francúzskym priateľom Thiérrym. S ním ich máme popravde hneď niekoľko úsmevných, ale táto sa týka práve témy dnešných dní.

Pred tými 15 rokmi, keď som ho spoznala, bol nepriamo kolegom môjho muža, teda pracoval na inom oddelení tej istej firmy a jeho vtedajšia partnerka (dnes manželka) žila naďalej v Paríži a na striedačku sa navštevovali.
Pri jednej z jej návštev v Mníchove sme sa rozhodli, že pôjdeme opäť raz na spoločný výlet do Álp. Sú iba kúsok od nás, sto či trochu viac kilometrov po diaľnici sa dá hravo zvládnuť počas víkendových dní.
V ten deň sme si za cieľ našej cesty zvolili Garmisch-Partenkirchen. Jeho okolie mám rada, nachádza sa tam niekoľko krásnych miest a často sa priamo v ňom organizujú rôzne skokanské (a isto i iné) medzinárodné súťaže.
Pod skokanským mostíkom sme si vybrali jednu z možných trás smerom hore.
Dorazili sme do cieľa vysokohorského stúpania, občerstvili sa a príjemne unavení sme sa zasa vydali na spiatočnú cestu.
Thiérry je mi niečo ako mladší brat. Čo sa bláznovstiev týka, fungujeme na rovnakej vlnovej dĺžke. Len u neho sa to často končí tragickejšie...
Onoho dňa nám cestu skrížila nejaká dráha. Neviem, akému športu presne slúži, ale Thiérry sa pokúšal všetkých presvedčiť, že tentokrát poslúži jemu na rýchlejší transport smerom dole. A snažil sa nás svojimi argumentami presvedčiť, aby sme sa pridali.
So smiechom sme odmietli, že mi radšej po svojich a vlastným, teda nezrýchleným tempom, vychutnávajúc kľud a krásy okolia.
Thiérry zasa naopak tvrdil, že jeho rozhodnutie je to nasprávnejšie a názorne predvádzal, o akú zábavu prichádzame. Vykrikovali sme navzájom po sebe, lenže náš Francúz začal pomaly ale iste naberať na rýchlosti po tej zľadovatelej, šikmej ploche.
A myslím, že smiech mu zamrzol na tvári práve v okamihu, keď sme zašli za x-tú zákrutu onoho výletného dňa. Tá nám totižto poskytla pohľad na ďalší priebeh oboch trás. Naša išla vpravo, jeho sa stočila presne naopak, naberala na spáde, čo už sranda nebola a jej koniec bol v nedohľadne.
Začali sme kričať, aby spomalil, aby nepokračoval, aby brzdil, aby... nech jednoducho urobí všetko preto, aby sa dostal živý na pevnú zem ku nám.
Ten pohľad bol božský. My sme sa zadúšali smiechom, inak sa ani nedalo. To bol a je proste náš Thiérry. A on sa snažil do ľadu zabodnúť všetky nechty, čo mal k dispozícii, zakusnúť sa doň snáď i zubami.
Po ťažkom boji s hmotou šmykľavou a studenou sa mu nakoniec podarilo nejako dostať ku okraju dráhy a zachytiť sa na mantineli. Za jeho pomoci sa vyšplhal na najbližšie bezpečné miesto a veľmi opatrne a bez zbytočných siláckych komentárov sa presúval smerom ku nám. Statočne odolával našim komentom a po dobe, ktorá sa jemu isto zdala byť nekonečnou, mohol s hlbokým výdychom zahlásiť:
Zbohom rýchle ľadové dráhy, prenechám vás radšej profíkom s potrebnou výbavou!
(Napríklad takým olympionikom...)