Kam s knihami...

alebo Minulosť sa opakuje?

Včera som išla so synom na kontrolu ku lekárke (malí speváci musia byť stále pod dohľadom, či sú zdraví). Čas v čakárni sme sa rozhodli krátiť si po našom. My si ho tak ale krátime absolútne všade a vždy, keď nie sú po ruke iné, kreatívnejšie či športové činnosti. Čítaním. A tak sme obaja nastupovali do auta s knihou pod pazuchou.

V čakárni sme si sadli na prázdne stoličky a vzápätí už čítali každý svoj príbeh. Ja ešte stále lúskam ten židovský. A keďže ma každá druhá strana rozosmeje, chicúňala som sa potichu i tentokrát. Michael si to všimol (obvykle on keď číta, si nevšíma svet, aj keby vedľa neho vybuchla bomba - to asi zdedil po tatovi, ktorému kedysi vybuchla bomba v Kibbuzi priamo pod oknami, celý tábor bol na nohách a on spal pokojne ďalej). Zahľadel sa pozorne na mňa, aby zistil, čím sa to natriasam (lebo i plakať by som mohla) a zvedavo sa spýtal: Mama, stalo sa niečo?

- Je tu čosi zábavne popísané a ja som sa preto začala smiať.

- A čo tam píšu?

(Autor práve opisoval hlavného hrdinu, ako sa prvýkrát dostal na na "nežidovskú" oslavu a vtipne komentoval zoznámenie s akousi Nemkou)

- Hmm ... ono je to na dlhé vysvetľovanie ... ale kniha je to o Židoch a jeden z nich sa práve rozhodol úplne zmeniť svoj život a to niekedy so sebou prináša vtipné situácie...

- Aha, to ten, čo mal problémy so ženami? - spýtal sa ma so záujmom.

Vyvalila som na neho oči a nechápavo pokrútila hlavou: A to si ako na to prišiel?

- No minule som sa nudil na záchode, a tak som si zobral tvoju knihu a dve strany som si z nej prečítal...

- Eh,... - vyrazil mi dych - ty čítaš moje knihy???

- No, keď nemám po ruke svoje...

(Pssst, my si čítaním všade možne krátime dlhé chvíle  - aj na kráľovských miestach)

Zahľadela som sa pobavene na neho a okamžite si spomenula na svoje detstvo. I ja som kedysi lúskala strany jednu za druhou ako divá, aj mne sa rýchlo minula detská literatúra, keďže autori písali na moje pomery príliš pomaly a chápem, že keď z Harryho P. už každý diel prečítal 5x a ku tomu celú mestskú knižnicu, tak ide do vyšších sfér. Rada by som vedela, či moja mama zistila, že som zdolala už ako dieťa všetky diela z domácich políc (nabudúce sa jej spýtam). Samozrejme potajme. Nie všetky boli určené mne, ale detská myseľ asi automaticky preskočí veci, ktorým nerozumie a keď sa bojí, tak prestane čítať ... a mŕtvola, ktorú našli námorníci v sude ma až tak nerozrušila (na prvú "desivú" scénu si dodnes pamätám).

A tak som na chvíľu v mysli zabehla do našej domácej knižnice a zvažovala, ako bude treba pretriediť niektoré tituly. Napríklad taký "Motýľ" je skvelý životopisný román, ale asi nie pre desaťročných...

Potom nás sestrička poslala z čakárne do ordinácie. Zmenili sme teda stoličky a čítali ďalej.

Po chvíli vstúpila dovnútra pani doktorka. Veľmi milá žienka. Zmerala a poprezerala, čo bolo treba a vrámci nezáväznej konverzácie sme sa akosi prepracovali i ku dnešným deťom a problémom s autizmom, či ADHS. Ja som povedala pani doktorke svoj názor, podložený skúsenosťami zo školy a ona mi na to vraví:

- Takýto obraz, aký som zažila dnes po vstupe do miestnosti už takmer nevidím a dávam palec hore! Mama číta knihu, syn číta knihu. To je ten správny vzor pre deti. Dnes rodičia posadia už trojročných hodinu pred televízor a im idú oči vypadnúť z toľkých mihajúcich sa obrazov a blbostí, čo tam vidia a potom sa ľudia divia, čo nám tu vyrastá za mládež...."

Povedala toho oveľa viac na danú tému, ale kto nechce počúvať, tak mu ani kompletný rozhovor nepomôže (a kto počúva, ten už vie)..., no po jej výleve z duše som opäť prehodnotila triedenie kníh. Možno nie je až tak zlé, keď si niektoré prečíta i "potajme" (tie podstrčím na dobre viditeľné miesta) ... určite stokrát lepšie, než nezmyselné hry na tablete...

23.april 2015