Fáza tri

Iný kraj, iný mrav

Na internáte bývala na izbe vedľa mňa Dani. Dostala štipendium pre zahraničných študentov, a tak si v Mníchove robila doktorát z biologie. Bola to moslimka z Indonézie. Aj v prítomnosti nás dievčat iba málokedy nemala na hlave šatku a po internáte väčšinou chodila v bielych nohavicových kostýmoch, v takých, aké som neskôr videla na letiskách v Dubai, Dohe či Bangkoku.
Bola to tichá nenápadná osôbka. Často sme sa stretli pri varení v kuchyni a rozprávali o všetkom možnom, pričom ma zaúčala do kulinárskych tajov svojej domoviny a často ma ponúkla výbornými pochúťkami. Vtedy mala 33 rokov.
Celý svoj čas venovala diplomovej práci, skoro ráno odchádzala do labáku a vracala sa až navečer. Iba cez víkendy sa občas stretávala so svojimi krajanmi niekde v Ingolstadte. Ten nekonečný stres sa často odzrkadľoval na jej zdraví.
Do budúcnosti si priala predovšetkým šťastnú rodinku, ale zrealizovať tento sen sa mi pri jej životnom štýle javilo viac než otáznym.
Raz sme sa v kuchyni stretli s Yvonne. Bola to Polka a bývala hneď vedľa Dani z opačnej strany.
"Už si to počula? Dani sa cez víkend vydala!"
Yvonne rada vtipkovala, a tak som si myslela, že si zo mňa zasa raz uťahuje. Vlastne som jej to neverila, pokým mi Dani sama nepotvrdila zmenu rodinného stavu.
Cez sobotu a nedeľu sa zasa raz vybrala na stretnutie s krajanmi. V mešite pred modlitbami k nej pristúpil ich imam, kňaz, s odkazom od jedného z týchto krajanov: všimol si Dani už pred časom, zapáčila sa mu a chcel vedieť, či sa zaň vydá. Dani si ho ževraj tiež párkrát všimla, a keďže jej bol sympatický, privolila. A na internát sa nám Dani vrátila vydatá.
Keď som sa jej potom pýtala, čo o svojom manželovi vlastne vie, čo robí, odkiaľ je, povedala: " V jeho preukaze som si všimla, že je odo mňa mladší"...
Halt "iný kraj, iný mrav"... ale na druhej strane, tak šťastnú som Dani nikdy predtým nevidela. Bolo na nej vidno, že je zaľúbená až po uši. Dúfajme, že jej to zostalo až dodnes!

---- MAHTAB ---

Irán si často ľudia podvedomo spájajú s knihou "Bez dcéry neodídem". Nebolo tomu kedysi inak ani u mňa samotnej. Tá kniha ma často prenasledovala v myšlienkach práve v období, keď bol mojim partnerom Rahmi, ale iba do momentu, kým som nespoznala Mahtab. A vďaka nej postupne aj viacero ďalších Peržanov. Na toto označenie si veľmi potrpela. Priam neznášala, keď jej niekto omylom či z čírej neznalosti povedal, že je Iránčanka.
Mahtab sedela v lavici predo mnou. Všimla som si ju hneď v prvý deň. Jej tvár magicky priťahovala každého, i keď nie každý to bol ochotný priznať. Ženy ju zväčša pozorovali so závisťou im typickou, mužom zasa pravidelne narúšala odpočinkový modus ich ťažko kontrolovateľných hormónov.
V ten deň mala na hlave hodvádnu šatku. Ležérne naaranžovanú, ako ju zvyknú nosiť niektoré krajanky v jej domovine. Prikrývka to áno, keďže tak káže zákon a dobré mravy, ale neposlušné pramene vlasov si i tak nejakým spôsobom nájdu z pod nej cestu von u tohoto typu odvážlivkýň, čo radi riskujú ukameňovanie... za neprístojné správanie na verejnosti.
Mahtab by sa v dave (v krajine dlháňov) vďaka svojej výške isto stratila. Dorástla tuším iba na 154 cm a ten chýbajúci zvyšok sa snažila VŽDY zakamuflovať opätkami, tenšími než ihlice, na ktorých sa devy ako ja idú prizabiť (dokonca už obyčajný pohľad na ne u mňa vyvoláva prudké závrate – to len voči kolotočom som rezistentná). Ale stačilo, aby sa začala smiať a hneď by ju zasa každý s istotou v tom dave našiel.
Smiech patril do jej osobnej výbavy, do kategórie tajných zbraní a nie raz sa stalo, že keď sme spolu zašli do kina, nesmiali sa prítomní ani tak na práve bežiacej komédii, ako následne po tom, čo zakúsili silu výbuchu z hrdla tej nenápadnej osôbky, pričom ju takmer ani nevideli v tej tme.
Takže tajomné zjavenie z Tisíc a jednej noci sedelo teraz priamo predo mnou a svojim exotickým výzorom si okamžite získalo moje sympatie.

xxx

„Bože, ako ja neznášam svoje pačesy!“, rozčuľovala sa Mahtab, keď si hrebeňom snažila rozčesať svoje drobulinké kučery, pričom to vyzeralo, že si ich zúrivo vytrháva.
„Prečo, veď sú v poriadku“, odpovedala som, sledujúc jej boj, „vieš čo by za to dali iné, keby mali tvoje vlny na hlave?“
„Jééj, Katarína a to ti teraz musím porozprávať jednu príhodu. Týka sa práve ich a Ahmada.“
Rozprávanie na chvíľu prerušil jej srdečný smiech.
„V čase, keď sme sa spoznali, som mala fázu, že som si ich každé ráno pravidelne žehlila, aby boli rovné. Samozrejme, že som sa snažila popliesť Ahmadovi hlavu. Veľa dievčat si vtedy na neho robilo zálusk, bol pre nás vstupenkou do Európy. Kto mohol, snažil sa hocako dostať z Iránu preč. Nuž tak som sa ho jedného dňa priamo spýtala, aké vlasy sa páčia jemu. Teda či rovné a či kučeravé. Predstav si, že jemu sa páčili kučeravé, ale myslel tým také pravé od prírody. Neuznával, aby si žena ničila vlasy kvôli kráse. A tak zaklamal, že má radšej vlasy rovné. On si chudák myslel, že ja ich mám prirodzene rovné. A tak som každé ráno pokračovala v žehlení, až kým sa to jedného dňa nevysvetlilo. Na tomto nedorozumení sa ešte i dnes schuti zasmejeme.“

------

Frau R.

"Už si to počula, čo sa stalo?", ani ma nepozdravil, keď vstúpil do bytu, taký bol rozrušený.
"Nie, netuším. Iba viem, že dnes mal po mne prebrať nasledujúcu službu Viktor", odpovedala som prekvapene.
"Predstav si, včera ho chytila polícia! Ten blbec!!! Nepochopím, ako mu to mohlo vôbec napadnúť!!!"
"A čo také mu napadlo?", snažila som sa nejako dopracovať k jadru veci.
"Zabudol alebo stratil kľúče od bytu ... ale to je vlastne jedno. Podstatné je, že sa rozhodol i bez nich dostať domov. Miesto toho, aby zavolal domovníka alebo kľúčovú službu, začal rozoberať zámok sám. Niekto zo susedov si ale myslel, že je zlodej, nuž tak zavolal políciu. A tá pri kontrole dokladov zistila, že je v Nemecku načierno. Teraz sedí vo vyšetrovacej väzbe a čaká na vyhostenie naspäť do Ruska. Taký idiot!!! No nemal sa tu dobre? Bolo mu treba takto hlúpo riskovať?"
"A odkiaľ to viete vy?"
"Volala mi Viktória a pýtala sa, či by som neprebral dnešnú službu za neho. Ona nemohla."
Nuž nebolo mi v tom momente všetko jedno. Naša ruská dvojka Viktor/Viktória patrili do skupiny magnetov na priťahovanie problémov.
Viktorové alkoholové problémy, ich komplikovaný vzťah, ktorý sa občas prejavoval modrinami na Viktoriinej tvári, jej snaha o získanie pobytového víza cez sobáš s Nemcom, ale i isté divné pocity pri preberaní služby po nich dvoch u pani R.

----------

Multi-kulti

Medzi bohatou ponukou v novom semestri sa objavil aj seminár ´Multikultúrna komunikácia´. Niečo, čo sa Slovensku úspešne vyhýba (alebo aj naopak (a v dôsledku čoho potom vznikla desiatky rokov dozadu tá neúnosná a spätne už preťažko riešiteľná situácia s bývalou menšinou)). A pretože ma zaujal už samotný názov, nemusela som ani dlho premýšľať a prihlásila sa.
Seminár viedol externista. Celkom sympatický chlap kolo štyridsiatky. Tuším prednášal na fakulte Politiky a medzinárodných vzťahov.
"Predstavte si, že idete do cudzej krajiny a vôbec sa neinformujete predom o miestnych zvykoch. Viete, čo to môže mať za následky? Predpokladám, že každý z vás už strávil istú dobu v inej krajine. Napríklad počas dovolenky. Vo vašom odbore je i veľa študentov zo zahraničia a ako mi bolo povedané, sami raz budete na základe vašej špecializácie učiť nemčinu cudzincov. Pri každom stretnutí s príslušníkom inej kultúry musíme mať na pamäti, že už obyčajná gestikulácia, mimika či zvýšenie hlasu môžu viesť k závažným nedorozumeniam."
Vtom momente som si spomenula na Mickyho. Ako som mu raz vrámci nejakého rozhovoru ukázala slovenskú "figu borovú". Vyvalil na mňa oči, pozrel na Alliho, ktorý sa už uškŕňal popd fúz, pozrel opäť na mňa a prekvapene sa spýtal:
"Dž-nem, ty vieš, čo to značí?"
"No figu borovú. Ale do nemčiny to nechci odo mňa preložiť. A znamená to, že nič nedostaneš."
"Ok. Ale ak budeš s mojimi známymi, tak už to, prosím, nikdy neukazuj."
A potom mi vysvetlil presný význam toho gesta v reči jeho klanu, len práve tu moja pamäť akosi zlyháva a ja si už nespomeniem, akú vulgárnosť to vlastne znamenala obyčajná slovenská figa borová.
"K problémom nemusí dôjsť iba medzi obyčajnými ľuďmi. Problémom tohto druhu sa nevyhnú ani politici", pokračoval náš vedúci semináru, "pred pár rokmi išla na návštevu do Maroka (ak to nebolo Maroko, tak sa každopádne jednalo o nejakú africkú, moslimskú krajinu-pozn. autora) delegácia politikov z Nemecka. Samozrejme, že okrem rokovania sa tešili aj na kulinársku exkurziu po ňom. Chceli bezpodmienečne ochutnať miestne špeciality, ale netušili, že v krajine v čase ich príchodu alebo krátko pred ním otvorili prvý Mc´Donald. Nuž a pre hostiteľov to zasa bol dôvod, aby sa pred svojou vzácnou návštevou pochválili, aké pokroky sa dejú v ich krajine. A tak vzali Nemcov do Mc´Donaldu na slávnostnú večeru. Bolo to fiasko. Jedna strana urazená, kam ich to vzali, druhá strana urazená, že hostia nedocenili ich dobrý úmysel a otváranie sa svetu."

----------

V chipovej výrobe

Sedela som v U-bahne a pripravovala sa na nadchádzajúci pohovor. Dúfala som, že ešte stále nie je neskoro a ja mám šancu ziskať nejaké voľné miesto z toho množstva, o ktorom nám s nadšením rozprávala Anetta. Podľa jej tvrdenia ponúkal Infineon každoročne počas letných dovoleniek prácu pre študentov. Vo výrobe chipov a tá v tom čase bola na vrchole svojho úspechu. Keďže deväťdesiat percent zamestnancov pochádzalo z Turecka, Pakistanu, Vietnamu a podobných krajín, brali si pravidelne dovolenku medzi júlom a septembrom, aby navštívili na niekoľko týždňov príbuzných vo svojej domovine. Vďaka ním malo zasa niekoľko stovák študentov možnosť privyrobiť si na živobytie počas letných prázdnin. A ja som sa k nim rozhodla zaradiť. Samozrejme, že sa jednalo o lukratívnu ponuku, a preto bol o ňu v našich radoch obrovitánsky záujem.
Vystúpila som na konečnej. Ten rozľahlý komplex po ľavej strane stanice som už poznala. Tentokrát som sa dostala i za jeho vrátnicu, kde mi zamestnanci strážnej služby ochotne vysvetlili, ktorým smerom sa vybrať. Areál bol vskutku veľký, no dalo sa v ňom dobre orientovať.
Na personálnom oddelení mi povedali, že mám počkať na chodbe, kým ma nezavolajú. Prezerala som si teda znudene obrazy na stene, keď dnu vošla vysoká, čiernovlasá dievčina a ja som hneď vytušila, prečo asi prišla.
"Ahoj, si tu tiež kvôli pracovnému miestu do chipovej výroby?", spýtala sa ma po nemecky.
"Áno, ale práve majú niekoho vnútri a povedali, že mám čakať."
"Nie si ty náhodou zo Slovenska?"
"Takže som správne tipovala, že sme asi rodáčky. A odkiaľ si? Ja som z Bratislavy."
Ľubica bola z Košíc. Študovala ekonomiku.
"Ja to miesto musím získať. Je to moja posledná šanca. Vieš, robím popri štúdiu u jednej rodiny s dvoma deťmi a tí ma strašne zneuživajú. Kým mi tetuše v kancelárii nepovedia, že tu môžem v lete nastúpiť, tak ja sa odtiaľto ani len nepohnem!"
Neviem, čím som si získala jej dôveru. Možno pramenila z nášho podobného osudu. Každopádne som sa dozvedela, že do Mníchova prišla ako au-pair. Počas prvého roku spoznala svojho terajšieho priateľa, na Slovensko sa už neplánovala vrátiť, a tak využila jedinú šancu, ako získať pobytové vízum a prihlásila sa na vysokú školu.
"Doteraz som si privyrábala na živobytie u tej rodiny, ale už nevládzem. Ešte jeden deň naviac u nich a asi sa zbláznim. Ja to miesto jednoducho musím získať!”

Poslednú vetu zopakovala ešte niekoľkokrát, pričom sa vôbec nesnažila zatajiť svoje zúfalstvo. Rozprávala ako človek, keď melie z posledného...

A čím sa živíš ty?", spýtala sa ma na záver.

“Ja som u viacerých rodín. Moja au-pair rodina bola síce super a mohla som u nich i zostať, ale ja potrebujem voľnosť. A vždy som sa pridŕžala pravidla, že nikdy nebudem závislá iba od jednej jedinej rodiny. Aj tí najlepší priatelia sa už rozhádali. A ja som tá, ktorá bude v prípade hádky nahratá a bez príjmu. Nie, to nie je proste nič pre mňa. Ja potrebujem ten pocit, že sa slobodne rozhodujem, či zostanem u niekoho, alebo či pôjdem ďalej.“

„Hm, to zasa nie je nič pre mňa.“
Ešte sme sa chvíľu zhovárali, keď ma zavolali dovnútra. Zamestnankyňa na personálnom oddelení bola veľmi milá. Vyplnili sme všetky potrebné formuláre. Na konci rozhovoru mi podala nejakú kartičku a plán areálu.
"S týmto teraz musíte ísť na kontrolu k závodnému lekárovi a od neho zájdete ešte k očnému. Spravia vám všetky potrebné vyšetrenia, ktoré sú potrebné pre zaradenie do trojsmennej prevádzky. Po kontrolách sa zasa s týmto papierikom vrátite sem ku mne. Na pláne máte presne poppísanú cestu, ako sa ku nim dostanete."
Poďakovala som sa a vyšla von. Po mne šla dnu Ľubica. Zamávala som je papierom a povedala v skratke, kam idem.
Obaja lekári sedeli v iných budovách, a tak som sa vydala naprieč areálom presne podľa plánu. Z kontroly si pamätám iba na tú u očného. Skonštatoval, že mám veľmi dobrý zrak. Mohla som s prehľadom konkurovať orlom.
Všetko dokopy i s cestou trvalo snáď hodinu.
Keď som sa vrátila na personálne oddelenie, opäť som musela čakať na chodbe. Niekoľko minút po mne prišla naspäť i Ľubka.
"Tak snáď to máme úspešne za sebou a ktoho vie, možno budeme i kolegyne", usmiala som sa na ňu.
V tom momente vyšla z kancelárie tá pracovníčka personálneho oddelenia, ktorá sa s nami rozprávala aj prvýkrát.
"Oh, už ste späť? To je fajn. Poďte, prosím, dovnútra. Stala sa menšia nepríjemnosť, a keďže ste obe zo Slovenska, tak vám to vysvetlím obom naraz, ak vám to neprekáža."
Pozreli sme sa s Ľubicou udivene na seba a ako na povel sa postavili a vošli dnu.

"Je mi to veľmi nepríjemne", začala rozhovor, "ale viete... nejako sa mi podarilo popliesť vaše národnosti. Lepšie povedané, ja som vás ešte stále brala ako Československo a problém je vtom, že Čechy, ale i všetky ostatné bývalé socialistické štáty ako Poľsko, Maďarsko, Juhoslávia majú s Nemeckom podpísanú zmluvu (zabudla som po toľkých rokoch, o ktorú sa presne jednalo), iba Slovensko bohužiaľ nie. A preto nesmieme zamestnať nikoho z vašej krajiny!"
Pregĺgla som nasucho a zacítila tú veľkú hrču, ktorá sa mi v danom momente vytvorila v hrdle. Stihla som si všimnúť nanovo zúfalstvo v Ľubiciných očiach.

--------------

Ujo L.

Počas môjho štúdia v Mníchove som si privyrábala aj občasným či dlhodobejším opatrovaním seniorov. 
K ním patril aj Ujo L.
Dostala som sa ku nemu úplnou náhodou. Cez inzerát. Hľadali výpomoc k 83-ročnému otcovi. Keď som vytočila telefónne číslo uvedené v adrese, netušila som ani náhodou, kam sa dovolám.
Na druhej strane spojenia sa ozval muž.
Bol to môj prvý, samostatný pokus tohoto druhu, a preto som s napätím čakala, akými otázkami ma prekvapí druhá strana.
Bola som si istá dokonalou anonymitou v prípade núdze. Telefónna búdka ma dostatočne chránila..
Rozhovor sa nezvrtol žiadnym nesprávnym smerom. Práve naopak.
"Smiem sa spýtať, odkiaľ pochádzate?", spýtal sa ma neznámy.
"Zo Slovenska."
"Zo Slovenska?", zopakoval po mne, "ale to je výborné. Hneď sa mi ten prízvuk zdal povedomý. Môj otec sa narodil na Slovensku a určite sa poteší, keď si opäť bude môcť pohovoriť s niekym po slovensky. Kedy sa môžete prísť predstaviť?"
Nič iné ho už nezaujímalo. Moja národnosť bola vstupenkou do ich rodiny.
Je pravda, že som si okamžite pomyslela, že sa opäť jedná o omyl a jeho otec bude určite pôvodom zo Slovinska. Ale zakusla som si do jazyka. Dôležitejšie bolo dostať sa ku ním a potom sa uvidí.

--------

Maklérka

Do kancelárie som prišla so štvrťhodinovým oneskorením. Daniela už bola mierne nervózna.
„V utorok nemám žiaden program, aspoň ťa môžem zaučiť v kľude do našich systémov “, týmito slovami sa so mnou rozlúčila minulý týždeň.
Dnes ma vítala vetou s pozmeneným obsahom, pričom roztržito niečo hľadala v neveľkej miestnosti na treťom poschodí rozsiahleho komplexu, v ktorej sme sa obe nachádzali. Na chodbe práve dvaja mládenci pripravovali podlahu. Nielen ľudské tvory si vekom upravujú svoju tvár. Aj také chodby získavajú lifting novým kobercom. Od výťahu až po dvere kancelárie som zápasila s neskutočným smradom. Pravdepodobne lepidlovým.
“Sakra, kde som zasa strčila tie kľúče? O desiatej máme dôležitý termín v budove Mercedes Benz-u. Bola si tam už niekedy? Dosť mi na tom stretnutí záleží. Jedná sa o spoluprácu do budúcnosti. Presnejšie povedané, finančné poradenstvo pre našich zákazníkov. Ani si nesadaj, okamžite vyrážame. Ak budeš meškať nabudúce, zavolaj mi radšej predom. Nikdy nevieš, kde sa schôdzka uskutoční a možno si autom niekde v blízkom okolí. Druhá možnosť je, že ťa na miesto stretnutia nasmerujem priamo po telefóne. Ušetríme tým kopec času.... Dúfam, že sem nik nevlezie, kým budeme preč. Asi som kľúč od kanclu fakt nechala doma.“
Nakoniec zahundrala čosi nezrozumiteľne popod nos, akoby nechcela, aby som presne rozumela význam slov, ale ja, s ušami netopiera, môžem takmer stopercentne tvrdiť, že i ona si tento termín dohodla na poslednú chvíľu.
No super, pomyslela som si a pozrela zhrozene na svoje oblečenie a sandále na nohách. Bolo síce farebne dobre zladené, ale určite nie vhodné na obchodné stretnutie s budúcim partnerom z oblasti finančného poradenstva. A už tobôž nie v meste, akým je Mníchov. Ibaže by sme šli niekam na zmrzlinu...
Daniela bola nahodená do béžového, elegantného, nohavicového kostýmu. Blúzku s motívom ruží vhodne dopĺňal markantný náhrdelník medovej farby vo výstrihu. Bez mejkapu som ju ešte ani raz nevidela. Je to jej druhá koža a isto sa bez nej cíti nahá... Jedným z jej bývalých zamestnaní bolo totižto i miesto vizážistky. Dodnes pokračuje v tejto činnosti, keď vypomáha svojmu manželovi v ateliéri pri dôležitých fototermínoch.
„Dnes tu mám druhé auto, musíme ísť ním. Kombi si vzal muž.“
Tak touto vetou sa kompletne prezradila. Už som sa naučila, že na prvý termín so zákazníkmi alebo budúcimi partnermi zo zásady nechodí svojim porsche. Nerobí to dobrý dojem a zároveň presne zapadá do všeobecného klišé o makléroch, ktorému sa snaží úspešne vyhnúť.
Cestou vo výťahu nasledovala prvá lekcia s frčkou do nosa.
„Dani a čo mám robiť ja? Zasa počúvať, pritakávať a milo sa usmievať?“
„Nie, predstavím ťa ako svoju budúcu kolegyňu.“
„Nechceš mu radšej povedať, že som iba praktikantka? Čo ak sa ma začne niečo vypytovať a ja zostanem stáť s otvorenými ústami?“
„Tak poprvé, takto vyzeráš naozaj ako praktikantka“, zahlásila bez zbytočnej pretvárky, pričom pozrela na moje oblečenie, „nabudúce si vždy so sebou ber sako. Každý deň rátaj v našom zamestnaní s nejakým nečakaným a dôležitým termínom. O zákazky sa vedie v maklérskej branži tvrdý boj. Nemôžeme si dovoliť žiadnu zbytočnú chybu!“
Vyšli sme z budovy na slnkom zaliatú ulicu a zrýchleným krokom si to zamierili k jedinému porsche na parkovisku.
„Dúfam, že nebudú zácpy na cestách“, povzdychla moja budúca šéfka a pozrela skepticky na svoje hodinky.
„Mimochodom, náš dnešný neznámy príde z Rakúska. Katarína, otázka: čo mu povieš, keď sa ťa spýta na tvoj kariérny postup?“
„Hm ... a čo mu môžem povedať? Že sme sa zoznámili na kurze a teraz u teba robím praktikum?“
„Nie!“, odpovedala rázne Daniela, „ to on nechce počuť. Pre neho budeš realitná maklérka zo Slovenska, ktorej muž dostal prácu v Mníchove a ona chcela pokračovať v tomto zamestnaní aj tu...“
„No len dúfam, že pán XY má presne také iste nulové znalosti o realitkách na Slovensku ako ja.“
„To ťa vôbec nemusí trápiť. Si maklérka zo Slovenska a bodka. Máš skúsenosti – jedine to zaváži. Na iné sa ťa isto pýtať nebude, ver mi.“
„Keď myslíš...“, odpovedala som s hlbokým vzdychom, snažila sa vstrebať jej verziu do svojich pamäťových buniek a stotožniť sa s ňou.
Porsche sa zľahka kĺzalo ulicami doobedňajšieho mesta a Dani pustila z reprákov hudbu na plné pecky.
„AC/DC, poznáš?“, spýtala sa a ďalej sme pokračovali už iba rozhovorom o obľúbených hudobných smeroch. Skončili sme až pred budovou Mercedesu. Moja šoférka zabočila na parkovisko, zamávala na strážnika a oznámila mu, kam ideme.
„Už si tu bola?“, spýtala sa ma po druhýkrát.
„Nie. Okolo sme už išli veľakrát, ale vnútri ešte nikdy“, znela moja odpoveď, pričom som sa snažila elegantne vydolovať z auta.
„V prípade zlého počasia si tu môžete kľudne urobiť rodinný výlet.“
„Verím, že chlapom interiér pripomína prechádzku rajom“, zahlásila som s uznaním a oči mi behali z poschodia na poschodie. Odvšadiaľ sa blýskal bezchybne vyleštený plech všetkých možných modelov svetoznámej značky.
Pohyblivými schodmi sme sa vyviezli na prvé poschodie.
„Tu sa máme stretnúť“, kývla hlavou smerom ku kaviarni.
„Vieš ako vyzerá?“, spýtala som sa.
„Videla som ho iba na obrázku na nete. On ma spozná isto hneď. Podľa fotky. Žiarivé blond vlasy tu nemá nik iný okrem mňa.“
Objednali sme si cappuccino a skúmavo prezerali okoloidúcich mužov. Žiaden z nich sa však nepristavil pri našom stole. Asi po desiatich minútach zazvonil mobil.
„Haló? Kde presne ste? Aha... no aj my už sme hore... Kde? Pri stĺpe? Á, už vás vidím. Ešte trochu sa pootočte. Vidíte ma?“, navigovala Daniela svojho budúceho obchodného partnera. Na opačnej strane sa zo stoličky zodvihol vysoký štyridsiatnik.
„Chvalabohu“, zahlásila som pri pohľade na jeho oblečenie, „ Dani, máme šťastie. Tiež má oblečené iba rifle a obyčajnú košeľu.“