Drobné "zázraky sa dejú" života každodenného...

...alebo denníček hrdej matky 

Keď minulý rok Michael vyhral pohár juda za najlepšieho začiatočníka, očká mu svietili ako dve neónky. Hrdo si niesol svoj neveľký, ale o to vzácnejší pohár a už vtedy si zaumienil, že tento rok vyhrá nasledujúci - nie ako začiatočník, ale ako právoplatný člen oddielu.
Keď prvýkrát - niekedy v marci - vyvesili listinu s bodmi, jasal radosťou nad prvou priečkou. V auguste takisto.
Lenže potom prišla nečakaná zmena. Vybrali ho do zboru a tréningy juda sme museli obmedziť na polovicu.
Aké bolo jeho sklamanie, keď som sa ho snažila pripraviť na možné dôsledky ... predovšetkým pohľad na body na nasledujúcich miestach ho trápil.
Potom prišla ďalšia rana ... turnaj, na ktorý sa najviac tešil, sa dátumovo zhodoval s prvým vianočným koncertom ...
Srdiečko mi krvácalo, keď som videla, ako ho tieto nečakané zvraty mrzia.
No a dnes sa uskutočnil Mikulášovský večierok s odovzdávaním celoročných pokálov. Michael už tri dni kvôli tomu nespával.
Všetko to v ňom vrelo. Keď začali s vyhlasovaním výsledkov od 18. miesta, takmer na zadku neobsedel!
Po desiate miesto žiaden Michael .... po tretie miesto ešte stále žiaden Michael ... a keď ani na druhom mieste neodznelo jeho meno, tak to už skákal v lavici.
A on vám to prvé miesto a putovný pohár naozaj vyhral!!!
Takže nikdy sa nevzdajte predom!!! Pretože neviete, ako sa s kým osud zahrá.
V tomto prípade sa zahral i s jeho najväčším "konkurentom" (čo sme do dnešného večera nevedeli). Jeho otec dostal pracovné miesto v Hamburgu, takže sa tam niekedy v septembri odsťahovali a to, že figuroval v listine, bola iba zhoda náhod.
Tá rozžiarená tvár ma bude hriať pri srdiečku snáď až do ďalšieho leta.

(dec.2012)