Čo (ne-)dokážu sliepky

V ten prázdninový týždeň neprestajne pršalo, nuž som sa rozhodla spraviť tomu svojmu junákovi radosť a zavolala na kŕmenie na farmu aj jeho kamaráta so sestrou.

Nech deti prídu na iné myšlienky, prevetrajú hlavy, ponaháňajú sa v gumákoch s kvapkami dažďa a navzájom.

(Pravdupovediac, na farme to podmienkovo vyzeralo skôr na hru Noemova archa - veľká pirátska loď, zvieratá a miestami 15 cm vody.)

Samozrejme, že návštevníci chceli vidieť všetko, čo sa zvierat týkalo, a tak pri prehliadke kurína zaregistrovali, že sliepky zniesli tri vajíčka.

(To je prvá dôležitá zastávka môjho rozprávania.)

Keď sa blížil návrat domov, došlo ku krátkej diskusii, či sa ešte môžu spolu hrať.

Túto možnosť sme však hneď zamietli, lebo syn sa už tešil na ďalšiu aktivitu, ktorú sme plánovali po farme. Chcel totižto opäť raz sám pod mojim dozorom piecť koláč.

Bublaninu.

K tomu sme ako dodatkovú informáciu deťom prezradili, že na pečenie použijeme aj vajíčka z farmy. (Druhý dôležitý bod).

Čo však deti nevedeli - tri som zobrala priamo z kurína a ďalšie tri z chladničky v kuchyni, kam ich každá služba ukladá.

Martina a Franzisku som po návrate domov odprevadila až ku dverám ich domu (bývajú oproti nám) a my sme sa pustili hneď do pečenia.

Keď prišli na rad vajíčka, dohodli sme sa, že ja ich rozbijem a Michael oddelí žĺtko od bielka.

Teória je jedna vec, prax druhá!

O prvé vajíčko sme takmer prišli, a keďže sme nemali viac ako tie, čo sme si práve doniesli, zmenili sme rýchlo taktiku a vajíčka prenechali iba na mňa.

Vzala som druhé do ruky. Nasledoval úkon rozklepnutia.

Buchnem ním o misu raz, buchnem druhý a škrupina šťastných sliepok (rozumej žijú v komfortných podmienkach) nepoľavuje.

To sa nedá povedať o mojej trpezlivosti.

Tak sa rozoženiem rukou do tretice.

Škrupina puká a mne takmer oči vypadli.

A pomaly mi dochádza, že sa snažím rozklepnúť uvarené vajíčko. A že vlastne všetky tri z chladničky farmy sú uvarené.

Narýchlo som zhodnotila situáciu a rozhodnutie padlo nasledovné: zatelefonovala som opäť k Martinovi a Franziske.

Na druhej strane aparátu sa ozval ich otec. Vysvetlila som mu v krátkosti situáciu. Zasmial sa schuti spolu so mnou a okamžite vyslal synátora s dvoma náhradnými a hlavne tepelne neupravenými vajíčkami ku nám.

O chvíľu už Martin zvonil u nás. Krásny snedý chlapček so zamatovými očami - jeho mama je totižto Portugalka - ktoré sa mu zväčšili aspoň o dve čísla, keď mi zjavne neinformovaný - alebo iba čiastočne - podával vajíčka a s neskrývaným údivom v hlase vraví: "Ale ja to naozaj nepochopím, ako dokázali tie sliepky zniesť uvarené vajcia!!!"

xxx

(Keď sa koláč dopiekol, šla som odniesť ochutnávku našim záchrancom a Sara si skoro cvrkla do gatí, keď som jej porozprávala skrátenú verziu celého príbehu. No a večer volala Oma a tá pochopila zasa inú verziu a pýta sa prekvapene vnúčika: A to sa ako robí koláč s vajíčkami uvarenými natvrdo?)