Buď pripravený, vždy pripravený...
15.03.2016 09:36(alebo spomienky na socializmus)
Minule tu svietil nápis Nostalgia alebo čosi podobné a pod ním link na dvanásťdielny seriál Žena za pultom. A veru som si celkom rada po večeroch pripomenula jednotlivé postavy a udalosti. Dokonca som si pobavene prečítala komentáre pod niektorými časťami a začala v duchu rekapitulovať. Nielen na podpultový tovar a banánovopomarančové rady v predvianočnej dobe. Vďaka jednému príspevku som si spomenula, že my sme si naozaj najprv vystáli rad na tie košíky ... a prázdne fľaše sme museli vracať do toho istého obchodu s bločikom v ruke, ako potvrdenkou o tom, že sme ich tam i kúpili.
(Spomienky z brigád vo fabrikách radšej ani nenapíšem)
Dnes som si zasa na FB prečítala jeden vtip o opitom policajtovi, ktorý mi pripomenul vlastnú príhodu z vysokoškolských čias. Aktívne som sa zapájala do činnosti nášho vysokoškolského klubu a mám na to obdobie tie najlepšie spomienky. A už nikdy nezabudnem na sobotňajší deň, keď sme my nováčikovia boli oficiálne prijatí za členov klubu. V to ráno sme sa všetci sústredili pred jedným z bratislavských internátov. Keďže sme študovali na CHTF, ako povinné prestrojenie sme do jedného museli na seba navliecť biely plášť z labákov. Predstavitelia mužského pohlavia si samozrejme pribalili do vreciek aj kadejaké domáce pálenô a aby sa cestou nebodaj nepokazilo, tak priebežne kontrolovali stav vo fľaši.
Predpokladám, že sa nás v ten deň nazbieralo spolu so starými mazákmi minimálne takých 50 bujarých kusov v tej najlepšej nálade.
Od internátu sme sa pobrali postrannými uličkami pred vtedajší "Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda", v skratke ÚDPMKG, teda dnešný Prezidentský palác. Odtiaľ sme plánovali využiť trolejbusové spojenie na konečnú pri Vojenskej nemocnici. Samozrejme, že sme na otvorenom priestranstve budili pozornosť prítomných, no nezasvätených občanov. Hlavne keď niekto z veselších OH-spolužiakov zakričal "Bomba" a 50 oplášťovaných vysokoškolákov sa na hlasný povel so smiechom vrhlo ku zemi. A tak sa overenými kanálmi rýchlosťou blesku šírila správa aj ku Verejnej bezpečnosti, že na jednom z hlavných námestí hlavného mesta pripravujú protištátne živly nepovolenú demonštráciu. Než sa chlapci z piatej B stihli zorganizovať a doraziť na miesto činu, stihli sme my, protisocialistické živly, nastúpiť do trolejbusu. Pohľad naň zvonku vzbudzoval asi hrôzu u Bratislavčanov, pretože za/pred/povedľa "trolejbusu v bielom" sa postupne pripojili všetky mestské hliadky s húkačkami, ktoré boli v danom okamihu k dispozícii a v takejto spartakiádnej zostave sme sa premiestňovali mestom až ku konečnému cieľu.
Policajti si našťastie netrúfali ostreľovať biele, pohyblivé terče už za jazdy, ponechali nám šancu na spásu našich mladých životov. No poviem vám, nebolo mi vtedy všetko jedno. Myslela som si, že sme v ten deň doštudovali. Ešteže tam bola polovica rozumných chalanov, pretože tá druhá sa do hrudi bila, ako policajtom ukážu, čo je to sloboda prejavu. Problém bol v tom, že už mali v krvi alkohol a to sa nemusí vždy dobre skončiť.
"Incident" sa nakoniec v kľude vysvetlil na konečnej, dievčatám padali balvany zo srdca, mládenci to okomentovali hundraním. Prevrat sa konal až o pár mesiacov neskôr... ale v ten deň sme s fanfárami vstúpili do radu čestných členov nášho vysokoškolského klubu a určite nám všetkým vtedy prítomným zostali krásne spomienky na super naháňačku.