Ako som sa nestala prispievateľkou do časopisov

(je jedno akých, ale dobre známych, slovenských...)

Minule sme sa bavili s kamarátom a bývalým spolužiakom o všetkom možnom i nemožnom a reč sa zvrtla na našu záľubu v písaní.
On sa ako známy fotograf dosť často pohybuje  medzi smotánkou, disponuje tým pádom aj správnymi kontaktmi a ak som správne pochopila, pár článkov mu publikovali v nejakých známejších periodikách.
Ale časy sa pritvrdzujú, konkurencia je obrovská, a tak pri poslednom pokuse niečo zverejniť sa ho nemenovaný šéfredaktor spýtal priamo a približne v nasledujúcom znení: - Máš v článku krv? Nie? No tak mi je ľúto, to nie je pre našich čitateľov zaujímavé. Bodka.
A článok skončil svoju púť neslávne v koši. Teda takom imaginárnom.
Vtedy som si i ja spomenula, ako som pár rokov dozadu oslovila niekoľko časopisov na rodnej hrude.
Ono poviem vám, nie je to ľahké komunikovať na úrovni s podobnými inštitúciami. Väčšinou k tej komunikácii vlastne vôbec nedôjde, pretože redakcie nemajú ani len nastavený automatický mail, kde vám technika dá najavo, že správu síce obdržali, ale inak nejavia hlbší záujem.
Lenže mne sa predsa len ozvali. A to hneď z dvoch redakcií.
V tej prvej ma kontaktovala samotná šéfka a potešila sa možnosti získať prispievateľku z Nemecka, keďže ich bývala posila spoluprácu z osobných dôvodov ukončila. 
Slovo dalo slovo a ja som jej zaslala niekoľko ukážok mojich cestopisov.
Promptne som dostala písomnú odpoveď, že o niečo podobné nemajú záujem, ale že mi poskytnú druhú šancu.
A tak som tentokrát ja vytočila redakciu a snažila sa zistiť pravidlá hry. Po telefonáte som zostala viacmenej v šoku. Neviem, či to nazvať dialógom, pretože dotyčná šéfredaktorka nedokázala zo seba vykoktať jednu súvislú vetu. Zajakávala sa, hmkala, ochkala a ja som sa nestačila čudovať, aké osoby u nás doma zastávajú podobné pozície. Zaisto ju získala rodovo a nie na základe svojich chabých vyjadrovacích schopností. Nakoniec sme sa horko-ťažko dopracovali k záveru, že mi pošle niekoľko ukážok, ktoré už publikovali, aby som si urobila akú-takú predstavu, čo zaujíma slovenského čitateľa.
Keď som otvorila nasledujúci mail s jednotlivými článkami, takmer mi zabehlo. Témy ´ako maloletý syn ku smrti utĺkol svoju matku´, či ako ´otec roky znásilňoval svoju dcéru´ nepatria akosi ku mojim favoritom, a tak som spoluprácu okamžite zamietla.
O niekoľko dní na to ma kontaktovala druhá redakcia. Tentokrát bol na opačnom konci spojenia muž.
- Ako vidím a čítam, vy píšte cestopisy. Super, to sa nám hodí! Lenže vaše krajiny sme už mali dvakrát za posledný rok, tak by sme prijali niečo nového.
- Nuž práve za týždeň odlietame na rodinnú dovolenku do Thajska, ak by vám to vyhovovalo...
- Výborne! Keď sa vrátite, prepošlite mi niečo o sexturistike v Thajsku!

Áno, milý pán šéfredaktor. Presne o tomto type rešerší som tajne snívala, keď rodinná rada plánovala, čo navštívime v exotike s našim školkárom! Takže po jeho odpovedi som veľmi rýchlo zistila, že ja vlastne netúžim byť žiadnou prispievateľkou krvilačných či senzáciechtivých týždenníkov... radšej zostanem v úzadí, verná svojej www-stránke. Radšej vylúdim úsmev príbehmi zo školských lavic, než sa pridať ku sekcii "kriminálna ústredňa pátra"...