A-ha, wau a öööh efekt

Isto sa viacerým z vás už stalo, že vo vašom obľúbenom obchode či zelovoci, kde pravidelne chodíte kupovať skvelé šťavnaté jabĺčka alebo zdravú mrkvičku, sa znenazdajky na vás z regálu usmievajú nejaké chlpaté exotické čudá alebo malé guličky, ktorých povrch pripomína šmirgľový papier a vy by ste sa tak radi spýtali, čo to je, alebo dokonca vyskúšali, ako to chutí, ale nejako sa vám slová zasekli v hrdle, a tak radšej idete ďalej...
Ešte častejšie sa s niečim podobným stretávame na dovolenke v cudzine.

Prvé čudo môjho života som spoznala v minulom storočí. Písal sa rok 1986. Nejakým záhadným spôsobom sme dostali víza do Rakúska (moja mama, brat a ja) a išli sme na návštevu k maminej kamarátke do Viedne. Spomínam si, že nám v tých časoch vypadávali takmer nad všetkým naše trojnásobne zväčšené socíkovske okále  – nad množstvom, nad farebnosťou, nad vôňami, nad chuťami, nad tvarmi – a neviem prečo, ale v pamäti mi zostali predovšetkým fantastické salámy, syry a možno trochu i čokoládky.
Teta Oľga sa o nás vskutku kráľovsky starala. Jedného dňa pred nás na stôl položila čosi oválne, hnedo-zelené, mierne ochlpené a hlavne úplne neznáme. Možno sa nad tým pousmejete, ale skutočne sa jednalo o kiwi, o ktorom v tých časoch (predpokladám) u nás ešte nik nechýroval, alebo iba veľmi hmlisto (veď kedysi sa i mandarínky, pomaranče a banány predávali iba pred Vianocami a v stanovenom množstve 1-2 kg na osobu).
Dostali sme ešte nožik, lyžičky a krátke vysvetlenie, ako na to... Ďalší wau-efekt nasledoval po rozrezaní kiwi – keď sme zbadali to čarovné zelené šťavnaté vnútro s maličkými čiernymi doplnkami, teda zrnkami. No a tá chuť- čo vám budem hovoriť – pred očami som mala odrazu palmy a medzi nimi sa vznášali exoticky škriekajúce papagáje...
(Inak hádaje, o čo v 1986-om všetci známi žobronili, aby sme im priniesli ako suvenír!? Farebné kapitalistické igelitky... to snáď dnes už ani mnohí neuveria, čo stačilo v tých časoch ľuďom k radosti a spokojnosti.)
Pamätám si i na prvú novootvorenú pizzériu v Bratislave. V tom čase som mala sladkých 17-18, stále vládla KSČ, ale mne to vôbec neprekážalo, pretože som bola po uši zaľúbená a moja prvá láska ma pozvala na večeru na slovenskú napodobeninu talianskej špeciality. Ako strašne ďaleko mala od reality, som zistila až na prvej dovolenke v Taliansku. A predstavte si, že ja som tých Talianov vtedy upodozrievala, že nevedia robiť poriadne pizzu! Dnes už je moje pomýlené zmýšľanie našťastie napravené.
Po revolúcii sa trh naplnil i u nás tovarom všakovakého druhu a od výmyslu sveta. Hoci stále to je iba malé promile z toho, čo má naša modrá planéta v ponuke.

Čo sa predovšetkým ovocia týka, nasledovali ochutnávacie experimenty s mojimi spolužiakmi z VŠ. Neďaleko chlapčenského internátu a zhodou okolností i môjho vtedajšieho trvalého bydliska sídlil jeden dnadštandardne zásobený zelovoc. V ňom sme si kupovali vždy na kusy niečo nové, neznáme. Ale z tohoto obdobia mi akosi chýbajú v pamäti názvy, čo to presne bolo. A ešte sme sa učili jesť paličkami .
V tom čase vznikla neďaleko terajšieho prezidentského paláca aj známa reštaurácia "Divný Janko". Jej špecialitky chcel vtedy ochutnať každý, kto sa o nej dozvedel. Bolo to niečo nové, chutné, lákavé.
V roku 1993 som sa opäť raz úplne náhodne a nečakane dostala za hranice všedných dní, do Švajčiarska, presnejšie do Bernu, kde bola spolužiačka z výšky na dvojmesačnej stáži. Pracovala v Roche a takisto ako ostatní zamestnanci mala lístky do podnikovej jedálne. A tak nás  3x vzala na obed so sebou. Podniková jedáleň a podniková jedáleň môžu byť dva diametrálne odlišné pojmy. Tá presklená budova vyzerala vnútri ako botanická záhrada. Jednotlivé časti boli predelené palmami a inou zeleňou. Hneď pri vstupe sa zamestnanci mohli rozhodnúť, či idú jesť, alebo si chcú radšej zaplávať. Výhľad ste mali ako na časť s jedlom, tak i na lákajúci veľký bazén.
Bazén sme nevyskúšali ani raz, ale jedlo...hmm, ťažko-preťažko sme sa rozhodovali, ku ktorej z tých lákajúcich dobrôtok natiahnuť ruku, keď každá z nich na nás volala: ochutnaj mňa a naše štíhle peňaženky takmer súčasne protestovali: ruky preč!!!
Aby jedáleň vyzerala opticky lákavo, bolo prvé poschodie naprojektované ako galéria, kde predávali zákusky.

Francúzska kuchyňa je skutočnou lahôdkou pre všetkých skúsených fajnšmekrov. Každú reštauráciu, v ktorej sme boli a patrila pod vlajku tejto krajiny, mám doposiaľ v pamäti. Či už to bolo syrové fondue v Paríži, roastbeef s horčicou v Lyone, morské príšerky v Bretónsku, na kilometer rozvoniavajúce chrumkavé bagety, ale i croissanty kdekoľvek v krajine, ktoré Francúzi dotiahli ku dokonalosti .
Pamätám si na jednu milú príhodu, keď sme sa na dovolenke v Bretónsku zatúlali do St. Nazaire a vôbec netušili, že je v ten deň štátny sviatok. Zabudli na to i naši francúzski spoločníci. Mali sme za sebou prehliadku múzea na lodi a riadne vyhladnutí sme hľadali niečo pod zub. Až pri pohľade na zavreté obchody a reštaurácie sa im spojil dátum s udalosťou a vyzeralo to, že zostaneme hladní. Zrazu sme objavili jednu minireštauráciu, kde sa pohybovali vnútri nejakí ľudia. Chceli sme vojsť, ale bolo zavreté. Už sme sa otočili sklamaní na odchod, keď sa dvere poodchýlili a majitelia sa spýtali, či chceme jesť. Z následného prekladu sme sa dozvedeli, že mali otvorené iba pol dňa, ale keďže zaregistrovali naše dve malé deti, ponúkli sa, že nám zo zvyškov niečo ukuchtia.
Poviem vám, také zvyšky by som jedla deň i noc. Neskutočne kráľovsky zladené koreniny, pri ktorých sa jedlo rozplývalo na jazyku ako jedna báseň.

V Číne prehrá súboj s hrncom všetko, čo lieta, pláva alebo má 4 nohy.
Ďalej nech čítajú iba tí odolnejší...

Zo živých tvorov prežijú iba tie, ktoré majú málo mäsa (slávici, svrčky, a pod). Na jazerách nenájdete kačice, niektoré oblasti sú doslova a do písmena vyjedené, dokonca aj zákonom chránené druhy.
Na tanieri končia psi, opice, hady, ryby... proste všetko. A v mnohých reštauráciách si môžete vybrať vaše jedlo z ešte živých exemplárov. Stačí ukázať prstom. Dôraz sa kladie na úplne čerstvé suroviny. Zvieratá umierajú často počas prípravy. Hady sú sťahované z kože zaživa, ryby sa čistia od šupín zaživa alebo hádžu priamo na horúcu panvicu. Čerstvý mozog opíc bol (a asi ešte je) pochúťkou na juhu krajiny. Opica sa priviazala napevno, aby sa nedokázala hýbať a za príšerného škriekania jej otvorili hlavu a lyžičkami vyjedli mozog (takže scéna z Indiana Jones nie je iba výmyslom).

Keď sa tuším pred rokom vrátil MM z jedného zo svojich pobytov v Číne, priniesol aj fotky ďalšej špeciality z oblasti, kde práve bol. Jednalo sa o oplodnené vajíčka nejakých operencov pár dní pred vyliahnutím. No a za pochúťku sa považovala tá tekutina, v ktorej žil ešte nevyliahnutý tvor.

Čínsku kuchyňu mám veľmi rada, ale to, čo máme možnosť ochutnať u nás v Európe v čínskych reštauráciách, je iba zlomkom z nespočetného výberu priamo v tejto obrovitánskej krajine. Našinec si ani nevie predstaviť, čo všetko tam ľudia skonzumujú. Z nášho pohľadu to doslovne hraničí až s barbarstvom. Ale keď ešte donedávna ležali pri cestách mŕtvolky práve narodených dievčatiek, ktoré rodina odvrhla práve kvôli ich pohlaviu, tak miestne kulinárske praktiky už ani moc neprekvapia.
Mnohé veci ohľadne pripravy ci konzumacie jedal som sa docitala v jednej knizke, nastastie som sa nikdy nedostala do situacie, kde by som to zazila na vlastnej kozi .
Prve jedla som ochutnala v Pekingu. Presne si pamatam, ako som v druhej restauracii silacky zahlasila "no kdeze je ta ich povestna stiplava kuchyna?" a po vysloveni tejto otazky mi zrazu prudom a nekontrolovatelne zacali tiect slzy a ja som myslela, ze zo mna vyslahnu plamene.
Vacsina restauracii (okrem dvoch), ktore sme navstivili v Jiline, boli "hot pot" (=horuci hrniec) restauracie. Jilin bolo pre mna mestom, kde lisky davaju dobru noc, dohovorit sa tam inym jazykom ako cinstinou, nebolo mozne, takze zazitky nemusia zodpovedat miestnej skutocnosti... tj ked sme boli odkazani s muzom iba na seba, museli sme sa spolahnut len na vlastne ruky a nohy. V restauraciach sme vacsinou ukazovali na susedne stoly, co by sme si asi tak chceli objednat.
Vsade sme boli raritou, kedze do tych koncin Europania, ci ini "bielokozci" viacmenej nezavitaju.
Raz sme v jednej restauracii ukazali na susedny stol a mysleli si, ze prave objednavame miestne "mini" parky. Ale hned pri prvom zakusnuti som ich s hnusom vyplula. Muzovi tiez nechutili, na stole zostal plny tanier a od cinskych kolegov sa manzel neskor dozvedel, ze sa jednalo o larvy priadky morusovej. Mozno by to chutilo celkom inak, keby sme vedeli, co s nimi.
Hot pot znaci, ze vam v strede stola vrie voda v hrnci ci kotli, do nej hadzete prinesene suroviny, nechate podla potreby uvarit a nasledne namacate do roznych omaciek fantastickych chuti. Co ma ale velmi prekvapilo- ja som v hot-pot-restauraciach v Jiline nikde nevidela ryzu!!!
Dalsi vesely zazitok sme mali v jednej z tychto restauracii, ktora mala neskutocne rozmery, tam behalo tusim iba 50 casnikov/-ciek. Vsetci mali rovnake cervene rovnosaty a vsetci do jedneho, teda i zeny, boli vystrihani na jezka. Uz ked sme vstupili dovnútra, pripadali sme si ako filmove hviezdy a bolo vidno, aki su z toho rozruseni, ze kto z nich nas pojde obsluzit. Mile usmievave ziena nam podalo obrovsky jedalny listok a veselo sa chichunalo. Tento listok sa vyplnal ako sportka. Za nazvami jedal boli kolonky, do ktorych hostia zaskrtali vybrane suroviny. No nam to bolo platne na milu Jarmilu. Vsetko bolo pisane ich znakmi a anglicky tam nehovoril nik. Navyse to mali rozdelene podla ceny. V prvom stlpci boli jedla za 5, v druhom za 6, v tretom za 12, atd. Tak sme hrali cinsku sportku, vsade sme nieco zaskrtli. No a mali ste vidiet nasu casnicku, ked si prisla vyzdvihnut papier. Vybuchla v takom zachvate smiechu, ze ju skoro roztrhlo vo svikoch. A hned to bezala ukazat vsetkym kolegom. Aj my sme sa museli zacat smiat a trpezlivo sme cakali na výsledok našej číselnej lotérie.