Vítam všetkých návštevníkov tejto stránky, nech už sa sem prepracovali cielene alebo omylom. Kniha  "Tretiemu chlieb" vznikla na základe blogov, zverejnených na Naničmame a ponúka pohľad na radosti i starosti vysťahovalcov, krátkodobých i dlhodobých. S úsmevom i cez slzy, s napätím i bez neho... "Dade dedhmia" nasledovala po dvoch rokoch a bola odpoveďou na otázky čitateliek, ako šiel príbeh ďalej.
Obe knihy opisujú predovšetkým osudy mladých dievčat, ktoré sa krátko po revolúcii vydali spoznávať svet. V tých časoch zväčša ako au-pair do rodín ku deťom. Dozviete sa, s čím všetkým sa stretali v cudzom prostredí, nahliadnete do života nielen nemeckých rodín, spoznáte najznámejšie časti Mníchova, čo-to z miestnych zvyklostí a kulinárskych špecialít a nebude chýbať ani príbeh lásky, plný nečakaných zvratov.

"Fáza tri" je v príprave...

Presťahovala som sa na stránku katarinaohneh

xxx

Prv než čarovné a dobroprajné sudičky opustili kolísku, z ktorej som zabalená v perinke potichučky a pozorne sledovala dianie okolo seba, tajne do nej na rozlúčku vložili atlas sveta, kompas a nezabudli ani na túlavé topánky.

Ako školopovinnému dieťaťu mi z ich štedrých darov najviac učarovalo modro-zeleno-žlto-hnedé stvárnenie celučičkého, obrovského sveta na desiatkach strán v atlase. A hoci v sebe skrýval všetky kontinenty, moria a oceány, predsa sa zmestil do aktovky! Sedávala som nad ním dlhé, predlhé hodiny, pozorne študovala prieplavy, prielivy, zálivy, pevniny a po zrelej úvahe zapisovala do špeciálneho zošita presný plán budúcich výprav veľkej Katky za spoznávaním neznámych končín a kultúr v nich žijúcich. Zvolila som si cestovanie loďou, kombinované putovaním pevninou po vlastných (tzv. ruksaková turistika) alebo dostupnými motorizovanými prostriedkami. Lietadlová doprava v tých časoch ešte nebola natoľko populárna a finančne prijateľná pre mňa, dieťa nadmieru šetrné, a navyše z aeroplánu kdesi vysoko nad oblakmi človek toho veľa neuvidí. Odhliadnuc od bielej, beztvarej masy, pripomínajúcej penu na holenie. Po vypracovaní každej novej trasy som sa hrdo pochválila svojimi brilantnými, logistickými schopnosťami predovšetkým babičke, ktorá si vždy so záujmom vypočula odvážne, marcopolovské sny obľúbenej vnučky, chápavo sa pousmiala a nikdy nezabudla (šach-mat-ovo) dodať: „Ach, dievka moja, dopriala by som ti cestovania, ale maximálne tak prstom po mape poputuješ tam, kam všade teraz plánuješ!“

Nehľadajte za jej vetou žiaden pesimizmus, ale iba reálne videnie situácie onej doby, niekedy medzi rokmi 1978-85. Presne si pamätám na obdobie, keď aj vycestovanie do susedného Maďarska umožňovali úrady iba so špeciálnym povolením a maximálne dvakrát do roka. A to nehovorím o problémoch, ak človek pokukoval smerom západnejším! V časoch socializmu a dookola omieľanej družby so ZSSR babičke ani omylom na um neprišlo, že o pár rokov neskôr budú na námestiach štrngať kľúče, ostnatý drôt zmizne a ja vďaka nečakaným zmenám predsa len obujem zaprášené, túlavé topánky zo svojej kolísky a s kompasom na špičke nosa obídem veľa vzdialených kútov našej krásnej matičky Zeme.

Dnes s mamou rady spomíname na zašlé (= staré dobré) časy, na našu babičku a jej predpoveď, ktorá sa v tomto prípade, našťastie, nesplnila.

(úvod Tretiemu chlieb)